Love Me For Me 13

Včera som mala akúsi písaciu horúčku, tak som dokončila 5 nových častí :) ak chcete mať dnes ešte jednu večer, tak musí byť min 10 komentárov do 9:30 pm :) ak nie, tak bude až zajtra :) good luck

Víkend ubehol ako voda a s Louisom som sa spoznala takmer do špiku kostí. A to nám stačili len tri dni. Mala som pocit, že ho poznám oveľa lepšie ako Adama, s ktorým som bola dlhšie. No v pondelok sa mi začala škola a ja som sa musela vyhovárať na nejaké iné záležitosti. A tak sme sa stretávali len večer a poväčšine sme sa prechádzali. Vyhovovalo to ako nám, tak aj manažmentu, pretože sme boli na očiach, a ja som sa aspoň nemusela cítiť zle kvôli tým drahým reštauráciám.

Ani som sa nenazdala a od nášho zoznámenia ubehli dva týždne. September sa prehupol do októbra, no počasie sa akoby zbláznilo a bolo neskutočne teplo. S Louisom sme sa stretávali takmer denne a ja som sa čudovala, že si ešte nelezieme na nervy. Škola šla celkom dobre, prednášky aj cvičenia som stíhala a mala som chvíľu času aj na Adama, ktorý mi neustále vyčítal, že s ním netrávim viac času.

V sobotu som sa hneď po partii stolného futbalu s Adamom, v ktorom ma ako inak prekonal, zatiaľ čo ja som dala len jediný gól, ktorý som len náhodne odstrelila nabok a zhodou okolností našiel bránu, vrátila na izbu a začala som sa chystať na schôdzku s Louisom.

„Tak čo, už ste sa aj dali dokopy, či spolu len neustále chodíte na rande?“ opýtala sa ma Olívia spoza knihy, čo práve čítala.

„Hmm, ešte nie,“ odvetila som a vrhla som sa na šatník. Vďaka Adamovmu prisviedčaciemu talentu som mala na prípravu o pár minút menej. Ešte šťastie, že som v tom stolnom futbale taká hrozná a netrvalo to dlhšie,  pomyslela som si a prehrabovala som sa novým oblečením, ktoré mi poslala Ashley.

Napokon som sa po niekoľkých minútach rozhodla pre bielu košeľu a rifľové kraťasy. Na nohy som si obula hnedé vysoké sandále a do hnedej kabelky som si prehodila všetky veci zo včera. Následne som si rýchlo sadla ku zrkadlu a upravila som si linku z rána. Na líca som naniesla trošku farby a zafixovala som to štipkou púdru. Vlasy som si uplietla do štvor-prameňového vrkoča na stranu a skúmavo som sa obzrela v zrkadle. Fajn, môže byť.

„Maj sa,“ zakývala som Olívii a schmatla som tašku z postele.

„Pekný deň,“ usmiala sa na mňa no svoj pohľad ani neodtrhla od knihy. Zaujímalo by ma, o čom je.

Kým som vyšla na ulicu, stretla som minimálne 30 dievčat, ktoré na mňa obdivne hľadeli a so širokým, kto vie či nie falošným úsmevom ma zdravili. Za tie dva týždne som sa tu stala takmer tak populárna ako Summer a to len vďaka značkovému oblečeniu Ashley. Aspoň vidno, aké sú všetky materialistické. Síce som im vždy slušne odzdravila, nevenovala som im takmer žiadnu pozornosť. Nepotrebovala som falošné kamarátky. Mala som Adama a ten mi bohato stačil.

Na ulici som naskočila do taxíka a odviezla som sa ako zvyčajne do Hyde Parku. Tam ma už na našom mieste čakal Louis a ja som ho so širokým, podotýkam pravým úsmevom tuho objala.

„Ahoj,“ pozdravila som mu.

„Rád ťa opäť vidím,“ uškrnul sa.

„Nápodobne,“ usmiala som sa ešte viac. Naraz sme vykročili po chodníku a vydali sa smerom k jazeru. Opäť sme sa rozprávali o všeličom možnom a no tesne pred jazerom Loui stíchol.

„Louis? Deje sa niečo?“ opýtala som sa a zastavila som.

„Nie, nie,“ odvetil rýchlo, akoby som ho vyrušila z myšlienok. „Len som premýšľal.“

„O čom?“

„Či dnes nepôjdeme niekam inam,“ pokrčil ramenami. „Premýšľal som, či by si nechcela ísť ku mne. Mohli by sme si niečo pozrieť,“ navrhol a ja som prekvapene nadvihla obočie.

„Alebo môžeme ísť do kina,“ zahovoril to rýchlo.

„Nie, nie,“ odvetila som. „Rada pôjdem ku tebe. Len ma to prekvapilo,“ usmiala som sa.

„Tak fajn,“ usmial sa nervózne, no bolo na ňom vidieť, že je uvoľnenejší. Asi si vydýchol, usmiala som sa v duchu. „Nie je to ďaleko,“ odvetil a spoločne sme sa pobrali k ceste, kde sme nastúpili do taxíka. Cesta trvala približne 10 minút. Keď sme vystúpili z auta, zdalo sa mi to tu povedomé.

„Aká to je štvrť?“ opýtala som sa ho a obzerala som sa dookola po budovách.

„Barnsbury. Prečo?“ čudoval sa. „Ale nič,“ zamračila som sa, pretože som ten názov nepoznala. Mala som z toho nejaký zvláštny pocit, no hodila som ho za hlavu a nasledovala som Louisa do bytovky. Podobala sa tej Ashleyinej – navonok historická no vnútri moderná, s vrátnikom a obrovským výťahom. Louis si prevzal od vrátnika poštu a spolu sme sa vyviezli výťahom na štvrté poschodie. Zabočili sme doľava a šli sme až na koniec chodby, kde sme zastali pred mohutnými dvojkrídlovými dverami. Páni, tak také to nemá ani Ashley.

„Vitaj u mňa doma,“ otvoril dvere a ukázal rukou, aby som šla prvá.

„Ďakujem,“ usmiala som sa a vošla som dnu. O môj bože, povzdychla som si v duchu a len len, že som to nevyslovila aj nahlas. Ten byt bol obrovský a prenádherný. Bol síce moderný, no zároveň z neho bolo cítiť útulnosť a život. U Ashley mi to skôr pripomínalo múzeum.

„Máš to tu pekné,“ usmiala som sa.

„Ďakujem,“ odvetil. „Cíť sa tu ako doma. Čo si dáš na pitie?“

„Zelený čaj, ak máš. Ďakujem,“ odvetila som a sledovala som, ako zmizol vo vedľajšej izbe, kde som predpokladala, že bola kuchyňa. Len čo som osamela, pozorne som si začala obzerať každučký kúsok obrovskej obývačky. Stála som ešte stále pri dverách a rovno pred sebou som mala výhľad na nádherný poludňajší Londýn cez veľké drevené okná. Medzi mnou a oknami sa nachádzal veľký biliardový stôl a naľavo bola celá stena zložená z políc s knihami. Takže on rád číta? Zaujímavé.  

Otočila som sa napravo a tam sa nachádzala tmavohnedá gaučová súprava a na stene veľká plazma. No čo ma zaujalo najviac bolo nádherné biele klavírne krídlo otočené smerom k oknám. Podišla som k nemu a opatrne som sa ho dotkla. Jemne som prešla prstom po zatvorených klávesoch a obdivovala som hladkosť nalešteného dreva.

„Páči sa ti?“ ozvalo sa za mnou a ja som od ľaku podskočila. Rýchlo som stiahla ruku späť k telu a otočila som sa čelom k Louisovi.

„Je nádherné,“ usmiala som sa. „Hráš?“

Panebože, hlúpejšiu otázku si mi položiť ani nemohla, že Zoey?! nadávala som v duchu.

„Trošku,“ usmial sa. „Viem zahrať pár skladieb, no noty čítať neviem. Videl som ho v obchode a zamiloval sa do neho. Povedal som si, že možno, keď ho budem mať doma, nájdem si čas a budem viac hrať. No bohužiaľ, toho času nazvyš veľa nemám,“ podišiel ku mne a podal mi šálku čaju.

„Ďakujem,“ vzala som si ju od neho a odpila si. Užívala som si, ako sa mi horúci čaj posúval dolu hrdlom a následne som tú šálku položila na stôl pred gaučom. „Nezahráš niečo?“

„Teraz?“ spýtal sa prekvapene, no úsmev mu z tváre nezmizol. Pokrčila som ramenami a on sa posadil na stoličku. „Nejaké želanie?“

 „Nechám to na tebe,“ usmiala som sa a sledovala som, ako Louis jemne, povedala by som až nežne, otvoril veko a odhalil tak radu žiarivo bielych kláves. Položil prsty na vybrané klávesy, zatvoril oči a začal hrať.