Love Me For Me 11

Louis

Keď som ju prvýkrát zbadal stáť v tých dverách, pomyslel som si, že vyzerá ako bohyňa. Mala na sebe úplne iný štýl oblečenia ako naposledy, keď som ju zachytil na ceste k zemi. No aj tak vyzerala dokonalo. Jediné, čoho som sa bál, že bude príliš namyslená. Veď sa z nej stala hviezda roka. Jej film zožal obrovský úspech a vôbec by som sa nečudoval, keby jej tá sláva stúpla do hlavy.

No na moje počudovanie taká vôbec nebola. Nie len, že sa v nej tá sláva vôbec neodzrkadľovala, ale navyše bola skromná a hanblivá. To, ako sa neustále pýrila a klopila predo mnou zrak ma neskutočne fascinovalo a nemohol som z nej odtrhnúť pohľad. Po prechádzke štúdiom sme sa už rozprávali ako starí známi a ja som sa nemohol nečudovať, že máme toho toľko spoločného.

Zoey

Keď sme sa vrátili späť odkiaľ sme prišli, už nás tam čakali obaja naši agenti.

„Výborne, takže ste sa už zoznámili,“ riekol nadšene Roger.

„A čo sme mali robiť, kým ste vy dvaja zmizli preč? Sedieť vedľa seba a mlčať?“ nadvihol Louis obočie a kútiky úst sa mu skrútili do úsmevu.

„No veď hej,“ odvetil Ray. „Takže sme teda dohodnutý.“

„Dohodnutý s čím?“ ozvala som sa, no len čo som tú otázku vypustila z úst, došlo mi to.

„Predsa s vaším randením. Vieme, že vás nemôžeme nútiť, aby ste sa do seba zamilovali, no pred médiami to zahrať zvládnete.“

„Ou, jasné,“ prikývla som a opäť som pozrela na svoje chodidlá. Ray sa rozlúčil s Rogerom a vykročil k dverám. Nasledovala som ho a pri dverách som sa poslednýkrát pozrela Louisovým smerom. Pohľady sa nám stretli a mňa na duchu tešila myšlienka, že sa za mnou díval. Usmiala som sa naňho krátko a zmizla som za dverami.

Len čo sme sa ocitli v aute, vydýchla som si a zvyšok tej nervozity zo mňa opadol. Ray naštartoval a o polhodinu sme stáli pred Ashleynou bytovkou.

„Tak sa teda maj, Ash. Ou, a skoro som zabudol. Dohodli sme vám s Louisom zajtra schôdzku. Stretnete sa na Picadilly Circus o 6 večer a odtiaľ to už máte v rukách vy. Nesklamte nás,“ usmial sa na mňa žiarivo a ja som prikývla.

„Ahoj, Ray,“ zakývala som mu z chodníka a sledovala som, ako mizne za zákrutou. Následne som vošla do bytovky a vyviezla som sa do bytu. Otvorila som si Ashleyinmi kľúčami a zvolala som na celý byt:

„Ashley! Už som späť!“

Nikto sa neozval, a tak som sa prešla po byte, či ju niekde nenájdem. Nikde nebolo ani živej duše, tak som sa rozhodla ísť späť na internát. Zamkla som za sebou a vonku som si vzala taxík z peňazí, ktoré mi Ashley dala na tieto okolnosti. Už vraj nikdy nesmiem ísť metrom.

Keď som vystúpila na mieste a zaplatila som, zamierila som priamo k internátu. Myslela som si, že ostanem ako zvyčajne nepovšimnutá, no keď som prechádzala okolo skupinky dievčat pred ubytovňou, všetky mi svorne pozdravili.

„Ahoj, Zoey,“ usmievali sa od ucha k uchu.

„Ahojte,“ odvetila som s miernym úsmevom a rýchlo som vybehla do svojej izby. Ako inak, opäť bola prázdna. Pomaly som si už začínala zvykať na to, že tu v podstate bývam sama. V kúpeľni som si pustila vodu do vane a kým sa naplnila, šla som sa vyzliecť. Následne som sa usadila vo vani a v teplej vode som sa oddala dotieravým myšlienkam.

Zistenie, že chlapec, s ktorým mám chodiť namiesto Ashley, je vlastne chlapec, do ktorého som narazila, bolo šokujúce. Myslela som si, že tie nádherné oči už nikdy v živote neuvidím a zrazu ich budem vídavať takmer každý deň. Pri pomyslení na to sa mi na tvári rozhostil úsmev a v bruchu mi rozradostene trepotali krídlami tisíce motýľov.

Panebože, čo sa to so mnou deje, uvedomila som si. Veď sa správam ako hlúpa pubertiačka. No tým pocitom sa nedalo ubrániť, zvlášť, keď boli tak príjemné. A tak som nechala všetky starosti o mojej náhlej premene osobnosti za sebou a užívala som si to, čo som doteraz nepoznala.

Neverila som v lásku na prvý pohľad. Podľa mňa sa na niečo tak silné ako je láska musia dvaja spoznať a stráviť spolu istý čas, a za tým som si aj teraz stála. No keď som si uvedomila, že priznávam, že sa mi môže páčiť a že by sa z toho časom mohla vyvinúť láska, zmrazilo ma. Nie kvôli tomu, že by som o to nestála, aj keď som sa v prvom rade potrebovala sústrediť na školu, no nebola som to ja. Hrala som sa na Ashley a pomyslenie, že by som sa naozaj zaľúbila do Louisa a nebodaj aj on do mňa, vo mne vyvolávalo paniku. Čo by som potom zrobila? Vlastne, čo mám teraz robiť? Nemôžem predsa Ashley povedať, že končím.

„Hííí, musím zavolať Ashley,“ spomenula som si a rýchlo som vyliezla z vane. Obmotala som okolo seba uterák a vošla som do izby. Z kabelky som si vybrala mobil a vytočila som Ashleyne číslo. Po treťom zvonení mi zdvihla.

„Ahoj, tak ako bolo?“ opýtala sa ma radostne.

„Vlastne, celkom dobre,“ usmiala som sa. Už už som chcela povedať, že bolo príjemným prekvapením zistiť, že to bol chalan, so ktorého očí som sa zahľadela pri úteku pred paparazzmi, no potom som si spomenula, že vlastne vďaka tomu o mne zistila. Zrejme nás spolu sfotili a preto si myslela, že sa poznáme. A tak som si len zahryzla do jazyka a čakala som, čo povie.

„Tak to je super. O čom ste sa rozprávali?“

„Len tak o všeličom. Máme toho celkom veľa spoločného,“ usmiala som sa.

„To som rada, ale nemôžeš byť konkrétnejšia. Aby som sa vedela vynájsť pri nejakej krízovej situácií.“

„Noo, rozprávali sme sa o našich hobby, o jeho kapele, a inak nič konkrétne. Previedol ma ich štúdiom a potom sme sa rozlúčili.“

„Tak dobre, hádam to bude stačiť. Keby sa ma niečo Ray pýtal, poviem, že je to súkromné. Kedy sa máte znovu stretnúť?“

„Zajtra večer.“

„Výborne. Potom mi volaj, okay?“

„Iste,“ odvetila som. „Maj sa.“

„Čau,“ riekla a zrušila hovor. Pri tej konverzácií mi úsmev na tvári trošku povädol, keďže som si uvedomila, že jej musím všetko hovoriť. Cítila som sa ako ... nejaký robot. Bolo to predsa moje súkromie a ja som si ho chcela nechať pre seba. Nie, ty hlúpa, ozvalo sa moje podvedomie. Je to jej súkromie. Hráš to v jej mene. A to pomyslenie ma opäť stiahlo nižšie.

Vrátila som sa naspäť do kúpeľne a vypustila som vaňu. Obliekla som sa naspäť do šiat a pobrala som sa na obed. Ani som si po celý ten čas neuvedomila, ako mi v žalúdku vyhráva od hladu. Vzala som si jedlo a podišla som k nášmu zvyčajnému stolu, kde bol tentoraz len Adam s Coleom.

„Ahojte,“ usmiala som sa jemne a posadila som sa.

„Čawko,“ odvetili obaja naraz. „Ako bolo?“

„Dobre,“ odvetila som a hodila som naňho významný pohľad a la nemôžme-sa-o-tom-baviť-neskôr. Hneď na mňa žmurkol a zatiahol ma do ich predchádzajúcej debaty o tej koncoprázdninovej party.

„Kedy to vlastne je?“ opýtala som sa ho.

„Zajtra,“ odvetil a úsmev mi zmizol z tváre.

„Tak to asi nestihnem.“

„Čože?! Ako to?“ zvolal Adam prekvapene.

„Už niečo mám,“ odvetila som a dúfala som, že mu to dôjde. Nechcela som to teraz veľmi pred Coleom rozoberať.

„Čo niečo? Nemôžeš to odložiť?“

„Nie, nemôžem,“ povedala som sklamane.

„Tak to je škoda,“ riekol Cole. „A čo keby sme šli aspoň dnes niekam sa zabaviť?“

„To je výborný nápad,“ nadchol sa Adam. „Čo ty na to?“

„Stopercentný súhlas,“ usmiala som sa.

„Paráda, takže sa vidíme večer o 7?“

„Dobre,“ súhlasila som a sledovala, ako sa Adam s Coleom zdvihli na odchod. „Tak zatiaľ,“ rozlúčila som sa s nimi a osamela som pri stole. Rýchlo som dojedla svoj obed a zamierila som do izby. Čas na čítanie tých knižiek, ktoré som si požičala, pomyslela som si. Najbližšie na to zrejme nebudem mať veľa času.