Love Me For Me 23

tak tu teda máte vytúženú časť :) no upozorňujem, že v zálohe mám zatiaľ len ďalšie dve časti a neviem ako rýchlo budem schopná písať ďalšie, keďže už pomaly začína škola a ja budem musieť vhupnúť do maturitného ročníka ... desím sa toho :/ hádam budem stále schopná pridávať časti dosť často :) držte palce a užite si časť :)

Odrazu, neviem, čo ma to pochytilo, som prekonala posledné centimetre medzi nami a priložila som svoje pery na tie jeho. Zavrela som oči a vychutnávala som si silu okamihu, hoci trvala len chvíľku. Potom som sa spamätala a rýchlo som sa odtiahla. Zahanbene som sa pozrela do zeme a ticho som zamrmlala:

„Prepáč.“

„Nie, toto ti neodpustím,“ riekol Louis a ja som sa naňho prekvapene pozrela. Pohľad mal vážny a ja som sa zľakla. Dokelu, čo som to spravila?! Prečo som to musela pokaziť?! „Nemala si sa odtiahnuť,“ usmial sa a odrazu som opäť cítila jeho pery na svojich, no tentoraz o niečo dlhšie.

O môj bože! Môj prvý bozk! uvedomila som si. Je dokonalý, usmiala som sa v duchu. V tej chvíli sa Louis na pár milimetrov odtiahol a zahľadel sa mi do očí. Cítila som, že chce niečo povedať, no nevie nájsť slová, tak som mu to uľahčila. Zdvihla som ruku a položila som mu ju na líce. Láskavo som sa mu pozrela do očí a usmiala som sa. Následne som sa opäť priblížila k nemu a znovu som ho nežne a pomaly pobozkala.

Keď sme sa od seba napokon odtiahli, obom nám na perách svietil úsmev a v očiach nám horeli ohníky. Louis otvoril ústa, že niečo povie a potom ich opäť zavrel. Akoby nemal slova. Len sa na mňa prihlúplo uškŕňal a ja som mu to rada opätovala.

„Takže to na štadióne, keď si sa tak zlato zamotala ... chcela by si to?“ zvážnel na chvíľu Louis a skúmavo sa na mňa zahľadel. Na slová som sa ešte necítila, tak som sa opäť nahla a krátko som ho pobozkala.

„Stačí ti takáto odpoveď?“ usmiala som sa.

„Bohato,“ uškrnul sa a cinkol mi palcom po nose. „Rád by som tu ešte ostal, no asi by sme už mali ísť spať. Harry bude aj tak vyzvedať, takže sa k spaniu skôr ako o hodinu nedostanem.“

„Harry?“ nechápala som a Louis na vysvetlenie namieril prst na okno na poschodí. Keď som sa tam pozrela, videla som len, ako sa pohla záclona a domyslela som si, že v tej izbe spí Harry a celý čas nás sledoval. „Tak poďme,“ usmiala som sa a Louis mi pomohol sa postavil. Ruka v ruke sme vošli do domu a vyšli na poschodie. 

„Tu je tvoja izba. Ja spím s Harry v mojej,“ usmial sa a ukázal na dvere za mnou. Ani som sa neotočila a hľadela som priamo na neho vysielajúc do vzduchu moju tichú žiadosť. Louis sa len usmial a podišiel ku mne. Krátko priložil jeho pery na tie moje a vtisol mi nežný bozk.

„Dobrú noc,“ usmial sa, keď sa odtiahol.

„Tú najlepšiu,“ uškrnula som sa a zmizla som v izbe. Len čo som za sebou zavrela dvere, nadšene som začala poskakovať a mlčky som sa radovala. Najlepší deň môjho života. Vlastne noc, pomyslela som si a so šťastným úsmevom na tvári som sa hodila na posteľ.

Zahľadela som sa do stropu a v mysli som si prehrávala posledné okamžiky. Pri spomienke na Louisov bozk som sa prstami dotkla pier a nemohla som uveriť, že sa to naozaj stalo. No taktiež som nemohla uveriť, že som sa odvážila a iniciovala to. Našťastie sa to vyplatilo a teraz som bola najšťastnejšou osobou na svete. Zoey a Louis. Louis a Zoey.

Nie, nie. Je to Ashley a Louis. Louis a Ashley, ozvalo sa moje druhé ja a môj úsmev hneď zamrzol. Čo bude, keď sa to dozvie? Ako zareauguje? A vlastne, dozvie sa to vôbec niekedy? Čo ak bude stále chodiť s Ashley a Zoey ostane bohom zabudnutá na univerzite? Nemohla som už ďalej takto myslieť. Nemohla som sa neustále báť, že sa to prevalí. Musí sa to dozvedieť odo mňa. Len čo to bude možné, prediskutujem do s Ashley a poviem Louisovi pravdu, rozhodla som sa a s tou myšlienkou som zaspala.

„Harry! Okamžite mi vráť moje traky!“ začula som krik z chodby a hneď som sa prebudila. Spočiatku som sa nechápavo obzerala okolo seba, no potom som si spomenula, že sme u Louisa v Doncastri. Panebože, včerajší večer! spomenula som si a na perách mi hneď zažiaril úsmev. Že sa to naozaj stalo a nebol to len sen! modlila som sa a vstala som z postele. To hneď zistím.

Vyšla som na chodbu a v tej chvíli okolo mňa preletel Harry s úškrnom na tvári. Hneď za ním bežal Louis s nahnevaným výrazom.

„Ak s nimi niečo spravíš, zabijem ťa, Harold Edward Styles!“ zakričal a zastavil sa pri mne. „Ahoj,“ usmial sa.

„Ahoj,“ zasmiala som sa. „Čo sa to tu deje? Rozhodli ste sa pobudiť celý dom?“

„Harry zo seba robí zase paka,“ prevrátil očami a oprel sa rukou o zárubňu na dverách. „Ako si sa vyspala?“

„Skvelo,“ usmiala som sa. „A ty?“

„Taktiež,“ uškrnul sa.

„Splachujem ich!“ ozvalo sa odniekiaľ a Louisov úsmev v momente zamrzol.

„Hneď som späť!“ riekol a rozbehol sa preč. Ja som sa len s úsmevom za ním pozerala a nechápavo som krútila hlavou. No čo. Počkám ho dole. Určite tam už niekto je. Neexistuje, aby teraz ešte niekto spal.

„Ahoj, Ashley,“ privítala ma Louisova mamka.

„Dobré ráno, pani Tomlinsonová,“ usmiala som sa vo dverách.

„Aká pani Tomlinsonová. Volaj ma Johannah. Aj teba zobudili tí uličníci?“

„Tak nejak,“ zasmiala som sa. „To tu máte stále?“

„Väčšinou. Aspoň to tu trošku ožije, keď sem prídu,“ uškrnula sa. „Čo budeš na raňajky – toasty, hrianky, vajíčka, slaninu?“

„Tie toasty, poprosím,“ riekla som a posadila som sa za stôl. „A kde sú ostatní?“

„Určite sa ešte pokúšajú spať,“ zasmiala sa Johannah. „Sme asi jediné, ktoré to vzdali.“

„Ja toho Harolda raz zabijem,“ vošiel do kuchyne zamračený Louis. „Dobré ráno, mami,“ usmial sa na ňu a dal jej pusu na líce. Následne si sadol vedľa mňa a prikryl moju ruku tou jeho. Fajn, takže sa mi to nesnívalo, usmiala som sa v duchu.

„Čo ti vlastne spravil tentoraz?“ vypytovala sa jeho mamka.

„Vzal mi moje posledné traky. Samozrejme, že už nežijú,“ povzdychol si.

„Čo ti s nimi spravil tentoraz?“

„Spláchol ich. Takže keby náhodou nefungoval záchod, vieš prečo,“ dodal na vysvetlenie. „Ten asi nikdy nedospeje.“

„To hovorí ten pravý,“ zasmiala sa Johannah a vrátila sa k vareniu.

„Mám pocit, že zmizneme preč bez neho. Kľúče mám,“ uškrnul sa a vybral ich z vrecka na rifliach.

„Ty by si ho tu nechal?“ nadvihla som obočie no na perách mi žiaril úškrn.

„To je len drobný zlomok toho, čo som mu chcel spraviť. Zaslúži si to,“ zamračil sa. „Ty ešte nevieš, aký som citlivý na traky.“

„Tak to teda neviem,“ zasmiala som sa. „A radšej ani nechcem vedieť.“

„Tak poď, najeme sa a pôjdeme. Harry si vezme taxík, ak bude niekto ochotný s ním ísť až do Londýna alebo pôjde vlakom,“ pokrčil plecami Louis a ja som sa opäť musela zasmiať. Tí dvaja sa behom sekundy dokázali zmeniť z najlepších priateľov na súperov na život a na smrť. No čo už. To je medzi nimi, pomyslela som si a s chuťou som sa pustila do lahodných raňajok.