Vždy a navždy

Čawky, prišla mi do rúk táto krásna jednodielovka od Mimy a vážne ju odporúčam :) nie je síce s chalanmi, no je krásna :)


Kráčala som dlhým ba až na pohľad nekonečným chodníkom. Nevedela som kam kráčam, no moje nohy ma nakoniec zaviali na opustenú zastávku. Pozrela som si rozpis autobusov na ošúchanom papieri a len tak, že som dokázala prečítať, kedy ide najbližší autobus do mesta. O 12 minút. Nie veľmi dlhá doba. Otočila som sa na päte a pomaly som si sadala na nie veľmi pevnú lavičku. No tých 12 minút na nej hádam vydržím. Čas mi ubiehal rýchlym tempom. Z mobilu sa mi ozývali lahodné melódie a postupne som sa započúvala. Pozrela som do diaľky a zazrela som pomaly sa približujúci autobus. Vyskočila som na rovné nohy, pesničky vypla a vybrala peniaze. Celú cestu autobusom som premýšľala kam pôjdem. „Tam kam ma nohy zavedú. Ako vždy!“ pomyslela som si. V tom mnou trhlo. Autobus prudko zabrzdil. Zastávka. Pootvorili sa dvere, ktoré len tak, že ešte držia. A vtedy som ho stretla. Tie oči, ten pohľad, tá chôdza a to najdôležitejšie, ten úsmev. Zostala som akoby priklincovaná na sedačke. „Kto to je?“ spytovala som sa samej seba. No odpoveď som žiaľ netušila. Vedela som, že ho musím spoznať za každú cenu. Prešiel okolo mňa a ja som sa stihla nadýchať jeho vône. V tom ako by mnou prešiel elektrický prúd. Do teraz som takéto  stavy nemala. Nemala som ani žiadne problémy s chlapcami a už vôbec nie s nimi komunikovať. Bola som otvorená a vždy som povedala, čo som chcela. Do teraz som mala len jedného chlapca, no núdzu o chlapcov som nemala. Chcela som normálny vzťah a nie len chlapca na to, aby som všetkým ukázala, že aj ja môžem mať chlapca, že nie som sama. Moje oči stále blúdili smerom k tomu chlapcovi. Modlila som sa, aby boh zariadil to, aby sme sa stretli ešte raz, alebo, aby sa niečo stalo tak, aby sme sa mohli spoznať. Chcela som znova pozrieť do tých krásnych čokoládových očí, ktoré mi tak ulahodili. Vidieť znova ten úsmev, ktorý mi spôsobil závrat. To sa mi ešte nestalo, preto som z toho bola aj tak trošku zmätená. Moja zastávka sa blížila každou minútou viac a viac. Ladným pohybom som vstala zo sedačky a premiestnila sa k dverám. „Héj ty!“ Niekto zakričal, nedávala som tomu nejakú pozornosť. V tom ma niekto pobúchal po ramene. „Toto ti vyletelo.“ Keď som sa otočila, znova som sa zahľadela do tých krásnych čokoládových očí. Znova sa mi poskytol pohľad na ten úsmev, ktorý mi spôsoboval taký impulz v tele. „Ja.. Ďakujem.“ Zakoktala som sa. Na viac som sa nezmohla. Len sa usmial a ja som sa rýchlym tempom snažila dostať čím skôr z toho autobusu. Po celý ten čas som ho mala v mojej mysli. Nedokázala som ho odtiaľ dostať. No niečo mi hovorilo, že ho ešte niekedy stretnem. I keď som sa toho dosť obávala, pretože som ho videla prvýkrát a je možné, že aj posledný. Možno predsa len odtiaľ to nie je. Po hodine vysedávania v reštaurácií  a ďalšej hodiny vysedávania pri fontáne som sa dala na menšiu prechádzku do knižnice. Po celý čas som ho mala v mysli. Nedal mi pokoj. Prechádzala som sa pomedzi novo namaľované regály a hľadala časť s románmi. Keď som našla aj knihu, ktorá ma upútala nie len obsahom ale aj obalom. „Láska na dvoch kolesách.“ Mumľala som si pre seba. Chcela som ju vytiahnuť, no omylom som buchla aj do knihy za ňou a ta spadla. „Au!“ Rýchlo som sa podela za tou knihou, keď som videla, ako sa chlapec drží za hlavu. „Ja prepáč, chcela som vytiahnuť knihu a...“ Znova som sa zakoktala a prečo? Pretože som sa pozrela do najkrajších čokoládových očí, aké som kedy videla. Áno znova on! Srdce mi tancovalo ako bláznivé a v bruchu mi poletovalo snáď tisíc motýľov. „To vyzerám až tak strašne, že zakaždým keď ma vidíš sa zakokceš?“ A začal sa smiať. Cítila som, ako mi postupne stúpa červeň do líc. „Nie, ja.. Prepáč, nechcela som. Len nejakou náhodou sa mi podarilo buchnúť do knihy, ktorá ti spôsobila ujmu.“ „To je v pohode! A dnes máme na seba šťastie ako sa tak pozerám. Dievča z autobusu.“ Usmial sa. Bum. Znova milión motýľov a srdce sa mi rozbúchalo. „Chlapec s pekným úsmevom.“ „No ten tvoj je určite krajší. Ďakujem!“ Znova červeň. „Vieš o tom, že si zlatá keď sa červenáš? Ináč volám sa Martin.“ „Nezvyknem sa červenať, takže neviem. Ava.“ „To nie je slovenské meno. Odkiaľ si?“ „Zo Slovenska, no moje korene siahajú, kde bodaj po svete.“ „Teší ma, Ava.“ „Aj mňa. Ak sa smiem opýtať, rád čítaš knihy?“ „V podstate ani veľmi nie. Vlastne vôbec.“ „A čo robíš v miestnosti plnej kníh?“ „Sestra. Ona rada číta. A nemala cestu do mesta.“ „Prepáč, že sa ťa toľko vypytujem.“ „To je v pohode.“ Vedela som, že ho musím spoznať bližšie za každú cenu. Vedela som, že bude môj nech to stojí, čo chce. A v tom som bola priama. „Dáš mi tvoj facebook?“ Vyvalila som na neho túto otázku, akoby sa nechumelilo. No musela som. „Mám rád priame dievčatá.“ „Neokolkujem.“ „Daj mi tvoj a ja si ťa nájdem.“ „Ava Donovall. Rada som ťa spoznala, no už musím ísť. Tak na facebooku.“ „Ahoj!“ Vyšla som von cez veľké drevené dvere a začala som skákať. „Preboha som normálna? To nikdy nerobím.“ Pomyslela som si, no vedela som, len jedno, ten chlapec aj keď ho sotva poznám 5 minút, mi úplne pobláznil hlavu. Podela som sa domov. Sadla som si na čiernu stoličku a stlačila gombík, ktorý sa okamžite rozsvietil na modro. Rýchlosťou blesku som sa prihlásila na facebook a hneď som si našla novú žiadosť. Martin taký narcis. Nad tým menom som sa musela pousmiať. Hneď v tom momente mi od neho blikla správa.

Ahoj dievča z autobusu.

Ahoj chlapec s pekným úsmevom. Čo to meno?

Musím byť originál.

Taký narcis?

Veľký narcis.

No to som nejako nepostrehla.

Ale postrehneš to mi ver.

Čo to, že sedíš doma?

Práve sa chystám von, hrať futbal.

Tak bež.

Drž mi palce. Nech moje družstvo vyhrá.

Budem. A ak to nepomôže, znamená, že sú zlí hráči.

Prepáč, ale musím ťa opraviť. Nie zlí hráči, ale na hovno spoluhráči.

Zabudla som. Martin je najlepší nie?

Samozrejme. Ja vždy podávam kvalitné suverejné výkony. Určite dám tých 10 gólov. Čiže všetky. Aj keď nedám. To už len, že nastúpim na ihrisko, tak sa všetkým lepšie hrá. Chápeš, keď nastúpi taká hlavička, ako som ja. Taká sila mužstva.

Chápem, prečo ten narcis. Radšej už choď. Ahoj.

Ja si nehovorím, že som narcis. Podľa samého seba nie som. Ahoj.

A takéto konverzácie ubiehali stále. Každý deň. Postupne sme sa spoznávali a mňa ten chlapec pobláznil stále viac a viac. Čím viac som o ňom vedela, tým viac som po ňom túžila. Po niekoľkých týždňoch sme sa prvýkrát rozhodli ísť spolu von. A tak to bolo stále. Stáli sa z nás najlepší priatelia. Každý deň sme boli spolu. Až nastal deň D. Prihlásila som sa na fb a čakala ma tam od neho správa.

Ahoj Ava, dnes o 9 na parkovisku.

Pozrela som na hodinky. Fajn o pol hodinu na parkovisku. Rýchlo som sa dala do kopy, schmatla som dáždnik a utekala na parkovisko. Krásny upršaný deň. Na parkovisku ma už čakal Martin.

„Ahoj!“

„Ahoj, vybral si fajn počasie.“

„Ja viem.“

Sedeli sme na zastávke a mlčali. Obaja sme sa nechali pohltiť dažďom. Keď v tom Martin vytiahol peňaženku a nechtom chodil hore dole po suchom zipse. Vedel, že to neznášam. Ten zvuk mi doslova rezal uši. Snažila som sa mu ju zobrať, no on stále nie a nie. Začali sme sa blázniť. Bežali sme hore dole po daždi, až sme boli úplne premočený. Rozbehla som sa pod striešku, ktorá bola pôvodne zastávka. Otočila som sa mu chrbtom. Rozbehol sa za mnou a cítila som ako sa stále približuje. Odrazu som ucítila jeho dych na svojom krku. Po tele mi naskakovali zimomriavky a všetky chlpy sa mi postavili. Ruky položil na moje bedrá. A ja som sa temenom hlavy oprela o jeho rameno. Bol vyšší. Dal mi sladký bozk na krk. Pretočil si ma, aby sme boli tvárou v tvár. Pozerali sme si priamo do očí a vtedy som pocítila jeho sladké pery na tých svojich. Najkrajší moment môjho života. Prvý bozk, ktorý mi spôsoboval ohňostroje v hlave, ktorý mi spôsobil, že sa mi podlomili kolená. Celý  večer sme spolu strávili v objatí.

A takto to chodilo 4 roky. 4krásne roky, aké som kedy prežila. 4 roky s chlapcom, ktorého som milovala, tak ako nikoho. 4 roky, ktoré skončili. 4 roky, ktoré nikdy nebudem ľutovať. Teraz mám 27 rokov. Prešlo 6 rokov od doby, kedy som s ním bola naposledy. Za tých 6 rokov na neho myslím stále a viem, že na neho ani nikdy nezabudnem. Moja prvá skutočná láska. Na lopatke mám vytetované jeho meno. Tak ako on moje, ja jeho. Po dvoch rokoch nášho krásneho vzťahu sme si ho dali na znak lásky. A o ďalšie dva roky to celé skončilo. Skončilo to pre najväčšiu banalitu. Tie slová ma budia aj v snoch. „Ava musíme sa rozísť. Obaja potrebujeme čas.“ Najbolestivejšie slová aké som kedy dostala. Prvý rozchod, ktorý ma takmer položil. No po 4 rokoch som sa dala do kopy. A posledné dva roky som zasnúbená. Volá sa Dominik. Nevie o mojej minulosti a ani sa mu to neodhodlám povedať. Chcem na neho zabudnúť a žiť plnohodnotný život s Dominikom. Čas našej svadby sa blížil. Do teraz si to tetovanie nevšimol. Čo je záhadné. Stále som nedokázala si ho odstrániť. Nakoniec som sa rozhodla. Nedokážem to dať preč. Dominikovi to nejak vysvetlím, že to je nejaký kamarát, ktorý mi zachránil život. Deň pred svadbou sme ležali v posteli. Keď sa Dominik začal približovať a postupne ma vyzliekať. Bozkával ma na každučkej časti môjho tela. Keď zrazu prestal. „Čo sa stalo? Prečo si prestal?“ „Čo to máš na lopatke? Vždy som sa ťa to chcel opýtať!“ „Dopiky“ pomyslela som si. „Martin? Čo to má byť?“ „No ja...“ „Čo ty? Kto to je?“ Mlčala som. Nevedela som čo povedať. „Kto to je?“ Zreval hlasnejšie, až som sa ho začala báť. „Nedokážem ti klamať.“ „To ani nemusíš. Chcem počuť pravdu.“ „To bola moja prvá skutočná láska. Chlapec, ktorého som milovala.“ „A koľko bolo takých skutočných lások? Iba ja a on? Či ich bolo viac?“ Nedokázala som mu klamať, už len preto, že som ho mala rada. Nechcela som mu ublížiť. „Tak koľko? Chcem počuť číslo.“ „Len jedna.“ „Ako to jedna? Veď si povedala, že aj on bol tvoja skutočná láska.“ „Nie aj. Iba on.“ „Ako...Ja..“ „Prepáč. Nedokážem ti klamať. Ale nikdy nikoho nebudem milovať tak ako jeho. On bol moja prvá a zároveň posledná skutočná láska.“ „Odíď prosím.“ „Odpusť mi to.“ „Odíď!“ Povedal to hlasnejšie. Postavila som sa obliekla, zbalila si veci a pobrala sa do hotela. Vedela som, čo musím teraz urobiť. Potrebujem ho vidieť. Potrebujem ísť za ním. Martina som nájsť nemohla, keďže už nebýval na tej istej adrese. Rozhodla som sa ísť za rodičmi. Oni o ňom predsa určite niečo vedia. Zaklopala som na veľké mohutné dvere, ktoré sa okamžite rozleteli. „Dobrý deň!“ „Dobrý deň! Pomôžem vám?“ „Páni Riečna?“ „Áno?“ „Ja som Ava, neviem či si ma pamätáte ale..“ „Samozrejme, že si ťa pamätám dcéra moja. A čo ty tu?“ „Ja hľadám Martina a potrebujem ho nájsť. Nemôžete mi pomôcť?“ Videla som ako sa jej v očiach zaleskli slzy. Žeby ani ona nevedela, kde je? To nemôže byť pravda. Je to moja posledná nádej. „Zavediem ťa za ním. Počkaj chvíľu!“ Tak predsa vie, kde je. Zvesila kabát, natiahla ho na seba a zo zásuvky pri dverách vytiahla bielu obálku. Strčila si ju do vrecka. Chytila som ju za ruku a nechala sa viesť. Nechápala som kam ideme. „Kam to vlastne ideme?“ „Uvidíš, dcéra moja.“ To bolo všetko, čo mi povedala. Odrazu sme sa ocitli na cintoríne a ja som nechápala, čo sa deje.  „Prečo sme na cintoríne? Chcela som ísť za Martinom.“ Stále mi to nedochádzalo. Zrazu zastala a pozerala na náhrobný kameň pred nami. Martin Riečny. Opakovala som si to meno a nechcela som uveriť, čo som práve videla. On zomrel? Stále som tomu nemohla uveriť. Pozrela som na rok. Zomrel presne 6 mesiacov a 7 dní od nášho rozchodu. Celý svet sa mi  zrútil. Nechápala som. „Dcéra moja vstaň. Žiadal ma, aby som ti dala tento list! Ak by si sa niekedy vrátila a chcela ho vidieť!“ Z očí sa mi valili slzy veľké ako hrachy, nedokázala som sa postaviť. V hrdle mi navrela obrovská hrča. Otvorila som obálku, v ktorej stálo:

„Dúfam, že raz mi to všetko odpustíš. Milujem ťa a navždy budem!“

Vysukala som zo seba jednu otázku. „Prečo?“ „Mal leukémiu.“ Na viac som sa nezmohla. Cítila som, ako slabnem. Ako mi viečka oťažievajú a viac som o sebe nevedela. Zrazu som ho videla.

„Musíš sa vrátiť. Ty máš ešte čas.“ „Nie chcem byť s tebou. Ako sme si sľúbili!“ Usmial sa. Presne to mi chýbalo celé tie roky. „Vždy a navždy! Ja viem. Ale máš čas!“ „Nie! Chcem byť s tebou!“ V bielych šatách som ho nasledovala do žiariaceho svetla. Tak ako sme si sľúbili. Vždy a navždy!