Love Me For Me 22

„Skvelá hra,“ usmiala som sa na Louisa, keď vyšiel po zápase zo šatne.

„Ďakujem,“ zaškeril sa. „To vieš, posledná v sezóne.“

„Kam teraz?“ opýtala som sa ho.

„Chalani sú už tipujem u nás doma aj s dievčatami, tak poďme tiež,“ usmial sa a ja som znervóznela. Mám sa stretnúť s jeho rodinou. Ako zlé to môže byť? pomyslela som si. Veľmi, odvetilo moje druhé ja. Nemusíš sa im páčiť. Budú ťa nenávidieť, myslieť si, že si zlatokopka... To mi nepomáha! zlostila som sa v duchu.

„Ashley, si v poriadku?“ chytil ma Louis za rameno. Asi som sa zatvárila trošku viac nervózne, pretože na mňa hľadel dosť vystrašene.

„Ale áno,“ prikývla som a posnažila som sa o úsmev. Veľmi mi nevyšiel.

„Ty sa bojíš?“ nadvihol obočie a mierne sa usmial.

„Nie,“ vyhŕkla som až príliš horlivo, takže to vyznelo ako čistá lož. „Veď to nie je akoby sme spolu chodili, nie?“ povedala som nervózne a pozrela sa na Louisa, ktorému sa tvárou mihol nepatrný záchvev bolesti. „Teda, nie žeby som nechcela,“ riekla som, aby som ho rozveselila, no to ma až príliš odhalilo a ja som sa zamotala. „Teda ja ... len som tým chcela povedať ...“

„To je v poriadku,“ usmial sa na mňa Louis, čím ma dostal s tejto kaše a ja som nemusela odpovedať.

„Ďakujem,“ pozrela som sa do zeme a spolu sme pešo vyrazili po ulici k jeho rodine. Do domu, kde sa narodil, kde vyrástol. A čím bližšie sme boli, tým viac mi bilo srdce a tým viac som bola nervóznejšia. Jedine konverzácia s Louisom ma odvádzala od mojich dotieravých myšlienok a aspoň trochu ma upokojovala.

„Tak, a sme tu,“ zastavil Louis pred dvojposchodovým murovaným domom. „Tu som vyrastal.“

„Je tu pekne,“ poznamenala som s úsmevom.

„Poď. Predstavím ťa rodine,“ chytil ma za ruku a viedol ma okolo domu rovno na záhradu.

„Ahojte, už sme tu,“ zvolal nahlas a všetci sa na nás pozreli. Toľko pozornosti bolo pre mňa až príliš a ja som cítila, ako sa červenám. Louis so mnou kráčal priamo k staršiemu páru, čo som predpokladala, že boli jeho rodičia.

„Louis,“ pozdravila nás žena v svetlomodrých šatách a tuho objala Louisa, ktorý ma na tú chvíľu pustil. „Ahoj, zlatko,“ otočila sa ku mne s láskavým úsmevom a o sekundu na to som sa ocitla v jej náručí. „Louis nám o tebe toľko rozprával, no zabudol sa zmieniť, že si taká pekná,“ usmiala sa na mňa a ja som sa opäť začervenala a sotva zrozumiteľne som zamrmlala chabé ´ďakujem´.

„Ale, mamiiii,“ zatiahol Louis no úsmev mu nezmizol z pier. Následne som podala ruku pánovi Tomlinsonovi a to ma už Louis ťahal k skupinke pri ohni.

„Toto je Lottie, Fizzy, Pheobe a Daisy,“ ukazoval na mladšie dievčatá napravo. Všetky sa na mňa milo usmiali a ja som im kývla na pozdrav. „Chalanov už poznáš a toto je Perrie a Sophia.“

„Ahojte,“ usmiala som sa a oni mi taktiež venovali milý úsmev. Vyzerali byť v pohode. A ja som sa toľko bála. S Louisom sme si sadli na voľné vankúše, čo boli porozkladané po zemi a zapojili sme sa do debaty. O hodinu, keď sme sa najedli, šla som pomôcť pani Tomlinsonovej s riadom.

„Nie, nie, zlatko. Ty pekne seď a bav sa,“ kývla na ostatných k ohňu, no ja som bola neoblomná.

„Rada pomôžem,“ usmiala som sa a vzala som zvyšné taniere.

„Tak teda ďakujem,“ usmiala sa na mňa a spoločne sme šli do domu. Cestou som si všimla Louisov pohľad namierený na mňa a jeho široký úsmev. Vrátila som mu ho a zmizla som vnútri. Pomohla som s umývaním riadov a medzitým sme spolu živo debatovali o všetkom možnom a zároveň o ničom. Bola som rada, že sa ma nepýtala na film ani na herectvo, pretože by som sa dostala do úzkych. Pre istotu, aby som tomu predišla, tak som sa ja vypytovala na Louisa, keď bol malý.

A práve, keď mi rozprávala príhodu, ako bol vyhodený na tri dni zo školy za to, že ukázal riaditeľovi zadok, vošiel do kuchyne Louis, že kde toľko sme. Keď nás tam však uvidel, ako sa spolu smejeme, neveril vlastným očiam. Keď som videla, ten jeho nechápavý výraz, vybuchla som do ešte väčšieho smiechu a nedokázala som prestať. A jeho mamka ma nasledovala.

„Radšej sa ani nepýtam, o čom ste sa tu bavili,“ vyriekol Louis. „Ja len, že sme už po vás šli vydať pátranie, čo ste tu boli tak dlho.“

„Už ideme, synak,“ usmiala sa jeho mamka a ja som ju nasledovala na záhradu, ešte stále sa uškŕňajúc. Zvyšok večera sme sa skvele bavili a ja som sa nemohla na nič sťažovať. Všetci boli veľmi milý a ja som prežila jeden z najlepších večerov môjho života.

Keď sa začalo ochladzovať, Louis mi opäť požičal jeho starú bundu. Krátko po polnoci sa ostatní dvihli na odchod a ja som sa postavila, že idem tiež.

„Nie, nie,“ usmial sa na mňa Louis. „My ostávame tu aj s Harrym, no všetci by sme sa nevošli, tak chalani idú s Liamom naspäť do Londýna.“

„Ach tak,“ riekla som a sadla som si naspäť. Louisova rodina sa pomaly tiež odpájala, až sme ostali samy s Harrym.

„Ja už tiež pôjdem. Nejako ma chytá únava. Ahojte,“ riekol Harry a taktiež zmizol v dome. Ostali sme sami a ďalej sme pokračovali v debate.

„Čo to vlastne robíš všetky tie dopoludnia?“ opýtal sa ma odrazu Louis a ja som netušila, čo mu na to odpovedať.

„Študujem,“ uškrnula som sa a Louis to vzal ako srandu.

„Dobre, tak sa na to pýtať nebudem,“ usmial sa a ja som si vydýchla. Na chvíľu bolo ticho a mňa opäť zmrazilo od zimy. Stiahla som si rukávy Louisovej mikiny na ruky a zababušila som sa do nej. Louis si to všimol a prisadol si ku mne bližšie. Natiahol ruku a privinul si ma k sebe.

„Lepšie?“ opýtal sa a trel mi rameno.

„Áno, vďaka,“ usmiala som sa naňho. Keď som sa však pozrela do jeho očí, nedokázala som sa od nich odtrhnúť. Bola som tak blízko, že som mohla cítiť jeho dych na tvári. Dívali sme si navzájom do očí a nik neprehovoril. Len sme tam v tichosti sedeli a žili pre tú chvíľu.