Love Me For Me 17

Dni plynuli a odrazu bol koniec októbra. Počasie sa ochladilo a ja som si s Ashley opäť musela vymeniť šatník. A tak som práve kráčala ulicou v čiernych rifliach, modrom tope a čiernych čižmách. Vedľa mňa šiel Adam a spoločne sme rozoberali tému, ktorú som naposledy dostala na prednáške z filozofie práva.

Adam ma viedol akýmisi chodníkmi do najlepšej kaviarne, akú vraj pozná. Už sme však šli viac ako 10 minút a ja som začala pochybovať, že tam vôbec niekedy dôjdeme.

„Tu je to,“ ozval sa zrazu Adam a nadšene ukázal na malinkú kaviarničku na druhej strane ulice. Ja som zdvihla pohľad, aby som sa pozrela smerom, ktorým ukazoval, no moju pozornosť si získala iná maličkosť.

„O môj bože!“ povzdychla som si a šokovane som hľadela na starožitný dom vedľa.

„Pekná že?“ rozplýval sa Adam, no ja som ho vôbec nevnímala. Jediné, čo som videla pred sebou bol ten dom a spomienka z neho. Vedela som, že mi to bolo povedomé. Už som sa tadiaľto prechádzala v môj prvý deň!  uvedomila som si, no v tej chvíli ma vydesila iná, horšia myšlienka. Preboha! Veď to je len pár minút od môjho internátu! Čo ak nás Louis uvidí! Ba čo je horšie, čo ak bude v tej kaviarni!

„Zoey? Si v pohode?“ pozeral na mňa vystrašene Adam a ja som presmerovala môj vydesený pohľad z Louisovej bytovky na neho.

„Musíme odtiaľto ihneď odísť!“ riekla som rozhodne a otočila som sa na odchod.

„Čože? Prečo?“ nechápal Adam a ani sa nepohol z miesta.

„Môžem ti to vysvetliť potom? Teraz odtiaľto musíme zmiznúť!“ precedila som nahnevane pomedzi zuby a opäť som sa vydala na cestu preč, hoc aj sama bez neho. Adam ma v sekunde dobehol, no ja som naňho ani nepozrela. Ponáhľala som sa za najbližší roh ulice, no už bolo neskoro.

„Ashley? Hej, Ashley!“ ozvalo sa cez cestu a ja som zamrzla na mieste. Doparoma! Čo teraz?!

„Ahoj, Louis,“ otočila som sa s falošným úsmevom a sledovala som, ako prebehol cez cestu.

„Rád ťa vidím,“ usmieval sa od ucha k uchu a hneď som sa ocitla v jeho náručí. Len čo ma pustil, všimol si Adama, ako na nás nechápavo pozerá a zháčil sa. „Kto je to?“ zamračil sa a vrhol naňho podozrievavý pohľad.

„To je môj najlepší kamarát, Adam. Adam, toto je Louis,“ prestavila som ich a modlila som sa, aby sa Adam nepreriekol. „Boli sme sa prejsť do neďalekej kaviarne. Čo ty tu?“ opýtala som sa ho a hrala som sa na hlúpu.

„Ja tu bývam,“ zasmial sa Louis a ukázal na jeho bytovku, tú o ktorej som veľmi dobre vedela, že je len pár metrov za nami.

„Páni, to je ale náhoda,“ usmiala som sa nervózne a dúfala som, že si nič nevšimne.

„Práve idem domov. Nechcete ísť na kávu? Ou, už ste mali. Tak na pohárik,“ navrhol s úsmevom a ja som sa spýtavo pozrela na Adama.

„Ja už budem musieť ísť, ale ty pokojne choď,“ usmial sa na mňa a objal ma. „Ten je ale na zahryznutie,“ šepol mi do ucha a ja som sa musela zasmiať.

„Tak sa maj, Zo-“ riekol Adam, no hneď sa zháčil, keď som naňho hodila vyplašený pohľad a dokončil, „mbie.“

Prekvapene som nadvihla obočie a on sa len naďalej usmieval. „Ahoj, strašiak,“ pristúpila som na jeho únikovú stratégiu a zamávala som mu. Adam vykročil ulicou a ja som sa otočila k Louisovi. „Tak?“

„Zombie?“ nadvihol udivene obočie a čakal vysvetlenie. To keby som vedela.

„Ehm, no ... on mi vždycky vymýšľa nejaké prezývky,“ mykla som plecami a rýchlo to zahovorila. „Tak ideme?“

„Iste,“ usmial sa a spoločne sme vyrazili k jeho bytu. Len čo sme boli dnu, usadila som sa na gauč, zatiaľ čo šiel Louis do kuchyne po vodu. Len čo sa vrátil, spustil na mňa sled otázok.

„Ako dlho sa poznáte?“

„Ehm, no ... od školy. Sme dosť dobrý priatelia,“ riekla som nie celkom úplnú lož.

„Ako to, že si ho ešte nespomenula?“ vyzvedal ďalej.

„Neviem, nejako na to neprišla reč.“

„Aha, takže len kamarát?“ spýtal sa naoko nenútené, takže som mala pocit, akoby sa uisťoval, že medzi nami nič nie je.

„Áno, len kamarát,“ zasmiala som sa. Louis o tom nevyzeral byť veľmi presvedčený.

„Prišlo mi, že k sebe máte celkom blízko,“ zamrmlal.

„Louis, je len kamarát,“ povedala som rázne. „Nebodaj žiarliš?“ zaškerila som sa a on odvrátil pohľad a napil sa vody.

„Ja? Nie. Prečo by som mal žiarliť,“ odpovedal až príliš rýchlo, takže som sa nemohla spokojne neusmiať. On žiarli!

„A navyše je gay,“ dodala som a on na mňa hodil prekvapený pohľad, no bolo na ňom vidno, ako sa uvoľnil. Na tvári mu opäť hral ten jeho široký úsmev a on si prehodil jednu ruku cez operadlo sedačky a otočil sa celým telom ku mne.

„V sobotu hrám posledný zápas sezóny. Prídeš sa pozrieť?“ zmenil odrazu tému a ja som nemohla a ani nechcela protestovať.

„Iste, rada,“ usmiala som sa. „Kde sa to hrá?“

„U nás, čiže v Doncastri. Nie je to žiadna sláva, keďže už o nič nejde, no predsa len.“

„Rada pôjdem. O koľkej sa to začína?“

„O 2 máme posledný tréning a o 4 sa začína zápas. Prídu tam aj chalani a večer chce mamka usporiadať barbeque. Prišiel by som po teba tak okolo 11? Cestou sa môžeme zastaviť na obed,“ vyhŕkol na mňa všetky informácie Louis a čakal na odpoveď. Ja som si po minúte spracovala všetko v hlave a prikývla som.

„Okey, budem ťa čakať,“ usmiala som sa.

„Výborne, tak a teraz čo?“

„Teraz si dáme Deli,“ zopakovala som jeho vetu z nášho prvého stretnutia a on sa na mňa žiarivo usmial.