Coincidence 49

Už som mala dosť tých hlúpych a nezmyselných otázok.

„O tom, ktoré si mi spôsoboval, keď si sa absolútne neozýval a každý večer si bol s inou holkou!“ zvolala som takmer hystericky a slza vytiekla z môjho oka.

„Čože?“ pozrel na mňa nechápavo.

„Kašli na to a pusti ma. Už je to jedno. Už som sa cez to preniesla a som šťastne zamilovaná,“ odvetila som hrdo.

„Ty si ma ... to ..?“

„Nie, nebola som zamilovaná. Len mi na tebe zrejme záležalo viac ako len na kamarátovi, no mám pocit, že ani to sme neboli. A teraz ma už prosím pusti, nech môžem ísť za mojím priateľom.“

No on ma stále držal a uprene mi pozeral do očí. Spomenula som si na všetky tie časy spred roka a z očí mi vytiekla ďalšia slza. Nie, neľúbila som ho, no všetko mi bolo ešte stále ľúto. Ale teraz by som aj tak nič nemenila, pretože to šťastie, čo mi poskytoval Harry bolo nad milión Daliborov.

No odrazu sa jeho oči začali približovať a než som si vlastne uvedomila, čo robí, pobozkal ma. Na tie pery, ktoré patrili len Harrymu. Ktoré nik iný nepobozkal. V momente som ho od seba odstrčila a vošla do mňa zúrivosť.

„Čo si to dovoľuješ!?“ skríkla som a strelila mu facku celou silou, ktorú som v sebe mala. Hlava mu odletela nabok, no potom na mňa šokovane pozrel.

„Ale veď ... to čo si teraz priznala?“

„To bolo takmer pred rokom! Teraz som šťastná a ľúbim Harryho, tak ma láskavo nechaj na pokoji!“ zvolala som. V tom som počula kroky, ktoré sa k nám blížili a tak som sa otočila. Uvidela som Harryho so zamračenou tvárou, ako sa k nám blíži rýchlym krokom so zaťatými päsťami. Rýchlo som sa otočila a zastavila ho pár metrov od Dalibora.

„How do you dare?!“ zvolal nahlas.

„Let it be, Harry,“ šepla som mu, no on ešte stále zazeral na Dalibora. „Come on, let´s go,“ povedala som a ťahala ho preč. Bez rozlúčky, bez komentára sme odišli preč a nechali tam Dalibora stáť s červeným lícom a nechápavým výrazom. Veď jemu to dojde.

„Si v poriadku?“ opýtal sa ma Harry na zastávke.

„Áno,“ usmiala som sa. „Kašli na to, je to idiot. Už tam nepôjdeme.“

„Takže to kvôli nemu si tam nechcela ísť?“

„Áno,“ prikývla som a pozrela do zeme.

Harry mi zdvihol bradu a donútil ma pozrieť sa mu do očí.

„Ľúbiš ho?“

„Nie!“ odvetila som hneď zarazene. „Neľúbim nikoho iného len teba.“

„Ľúbila si ho?“

„Neviem. Zrejme nie, ale záležalo mi na ňom, no potom si to pokašľal a ja som len rada, lebo inak by som nebola s tebou,“ povedala som šepky a pozerala som sa mu do očí.

„Som rád, že bol taký blbec,“ zasmial sa Harry a vtisol mi dlhý, vášnivý bozk. Opätovala som mu ho s celou svojou láskou a predlžovala ho, až kým nedošiel autobus. Odviezli sme sa domov a uložili spať.

Nasledujúce dni sme opäť navštevovali mamku a trávili sme zvyšok času spolu, tentoraz už nie v Štýle. Ani jeden z nás sa tam nechcel vrátiť, v podstate sme o tom večere ani nehovorili. O týždeň od operácie pustili mamku domov s pár podmienkami, ktoré sme prisahali, že ju prinútime dodržiavať.

Len čo bola doma, vyvalila sa na gauč a šťastne poznamenala:

„Konečne doma.“

„Oslavujeme!“ zvolal otec odrazu a vybral z ľadničky šampanské. Ani som nepostrehla, kedy ho tam dal. Všetci (samozrejme okrem Emy) sme si naliali a pripili na mamkino zdravie a šťastní sme si užívali zvyšok krásneho dňa.

Prešlo ďalších pár dní, a mamka ma už pomaly vyháňala z domu. Zavadzali sme jej. Zavolala som teda Naomi, že sa v pondelok vrátim spať a ona bola z toho nadšená. Netušila som síce prečo, no neriešila som to. Objednala som nám teda letenky a užívala si zvyšok víkendu.

V nedeľu ráno, deň pred odchodom, som sa zobudila s nadšenou náladou, akoby mi mal tento deň priniesť niečo úžasné. Pripravila som raňajky a potom sme sa s Harrym vybrali prejsť. Cestou naspäť sme sa zastavili v obchode na nákup a na chodbe som vzala poštu. Bez nejakého bližšieho zisťovania som ju doma odovzdala a šla do izby. No potom ma odrazu zavolal papa.

„Vicky, máš tu poštu!“ zakričal z obývačky.

Ja? Poštu? Od koho? pomyslela som si a so zadumaným výrazom som si od otca vzala hrubú obálku. Ani som sa nepozrela, od koho to je, len som ju otvorila. Vytiahla som zopár papierov prehnutých na tri časti a začala som čítať prvý.

Ako mi oči behali po riadkoch nadol, ústa sa mi otvárali v nemom úžase a oči žiarili prekvapením. No najdôležitejšia veta bola:

„S radosťou vám oznamujeme, že ste boli úspešne prijatý na University of the Arts London.“

Len čo som túto časť dočítala, začala som jačať šťastím ako šialená a skákala som od radosti. Všetci okolo mňa ma len nechápavo sledovali a netušili, čo sa deje.

„Ostávam v Londýne!“ zvolala som šťastne a hodila som sa okolo krku Harrymu. Vtom sa stalo niekoľko vecí naraz. Harry šťastne vykríkol a bozkával ma po celej tvári, mamke spadla z rúk šálka kávy a otec šokovane zvolal ´Čože?!´.

Keď som sa konečne dostala z Harryho objatia, otočila som sa k rodičom.

„Ako to, že ostávaš v Londýne? A čo tvoje vzdelanie? Vysoká škola?“

„Práve preto tam ostávam. Prijali ma na umeleckú univerzitu v Londýne,“ usmiala som sa šťastne.

„Veď si sa tam nehlásila,“ nechápala mamka.

„Podala som prihlášku, no tajne, pretože bola veľmi malá nádej, že by ma prijali, no šťastena je momentálne zrejme na mojej strane.“

„Zrejme nemá zmysel ti to vyhovárať, že?“

„Viete dobre, že nie. Londýn bol vždy mojím snom a možnosť tam študovať by som si nikdy nenechala ujsť. A navyše tam je aj Harry.“

„Tak ja len dúfam, že sa nesklameš,“ poznamenal otec a objal ma. „Veľa šťastia.“

„Ďakujem,“ usmiala som sa a pozrela na mamku. Tá ešte stále sedela v kresle a dávala si dve a dve dokopy. Napokon sa jej predsa len roztiahli pery do úsmevu a so slzami v očiach ma objala.

„Prečo plačeš?“ nechápala som.

„Pretože práve zisťujem, ako mi jedna dcéra vyrástla a už uteká do sveta,“ pousmiala sa.

„Ale mamiii,“ zatiahla som. „Veď prídem na sviatky a cez prázdniny.“

„Tak to dúfam! Hádam sa ti bude dariť.“

„Vďaka,“ usmiala som sa znovu a s Harrym sme sa zatvorili do izby. Vymieňali sme si prešťastné bozky a užívali si vzájomnej prítomnosti. Veď zajtra letíme.