Coincidence 54

Nová časť :) už mám aj napísanú tú jednodielovku, no vôbec na ňu nie som pyšná a nepáči sa mi :/ zajtr a alebo v sobotu vám ju sem dám a sami uvidíte no ... a ešte niečo - je po anglicky :) viem, že väčšina z vás chcela po slovensky, no chcela som si vyskúšať, či by som to zvládla napísať. Tá gramatika a vetné konštrukcie možno nie sú najspávnejšie, no snažila som sa to písať tak jednoducho :) a ešte jedna vec - videli sme reklamu na Pepsi s 1D??? ak nie, jednoznačne si ju pozrite - je D.O.K.O.N.A.L.Á!!! Ten Harry je v nej strašne zlatý a ten Zaynov a Louisov výraz, keď Harry odhadzuje časopis je bohovský :) dúfam, že tá reklama dojde aj to tej našej Narnie ;)

Vošla som do izby a hneď sa vrhla na skriňu. Vybrala som si rifle, tyrkysovú košeľu, tmavomodré sako, lodičky tej istej farby a tyrkysovú kabelku. S plnými rukami som sa zavrela v kúpeľni a prezliekla sa. Košeľu som si na páse zviazala a hotová som sa vrátila k Harrymu.

„Vrrr,“ zapriadol, keď sa uvidel s poodhaleným bruchom. Hodila som naňho tradičný úsmev a vybrala som sa k zrkadielku. Zvyčajný make-up a rúž a to bolo všetko. Do kabelky som si poukladala potrebné veci a postavila som sa k Harrymu, ktorý sedel na posteli.

„Môžeme ísť,“ oznámila som mu.

„Ešte nie,“ usmial sa a pritiahol si ma bližšie k sebe. Objala som ho okolo krku a sklonila hlavu dole, aby som mu mohla hľadieť do očí.

„Prečo nie?“

„Ešte si ťa musím chvíľku užiť.“

„Takže tam, kam ideme to možné nebude?“

„Nie po celý čas,“ zaškeril sa a jemne mi zakúsil do ruky.

„Heeej,“ zvolala som so smiechom. „Aby som tam nemala odtlačky!“

„Neboj,“ zasmial sa a postavil sa ku mne. Vrhol sa na moje pery a vášnivo bojoval s mojím jazykom. Hladil ma po celom tele a napokon sa, ako vždy, pustil do môjho krku. Najprv ma len jemne bozkával, potom začal hrýzť, až ma ukusil silnejšie než zvyčajne.

„Auu,“ odtiahla som sa reflexívne a rukou som si zakryla krk.

„Prepáč,“ pozrel na mňa Harry s tým svojím nevinným pohľadom. „Nechcel som.“

„V pohode, až tak to nebolelo, len by si si nabudúce mohol dať pozor, aby si mi neprekúsil krčnú tepnu.“

„To by sa nemohlo stať.“

„Čo vieš,“ usmiala som sa a pritúlila sa k nemu. Tuho ma objal až kým som sa neodtiahla pevne odhodlaná vyraziť.

„Tak dobre,“ podvolil sa Harry neochotne a ruka v ruke sme zišli k jeho autu. Opäť vzal to nové, tak som sa pohodlne usadila na miesto spolujazdca a užívala som si komfort. Harry sa len pousmial a sadol si za volant. Onedlho sme už boli na ceste Londýnom a ja som nevydržala a opýtala som sa:

„Tak už mi povieš, kam to ideme?“

„Nie,“ znela jeho odpoveď so širokým úsmevom.

„No taaak. Aspoň mi prezraď, ako dlho tam pôjdeme.“

„Autom by sme tam šli tak 10 hodín.“

„Čože?“ zvolala som prekvapene.

„Ale my autom nejdeme.“

„Tak ako teda?“

„Letecky.“

„Je to v Británii?“

„Áno.“

„Je to v Anglicku?“

„Áno.“

„No tak mi to už povedz, prosím!“

„Jediné, čo sa dozvieš, je, že teraz ideme na letisko a odtiaľ do Manchestru.“

„Fajn,“ odula som hornú peru a urazene som sa otočila k oknu. S rukami založenými v bok som hľadela na okolité domy a premýšľala som, kam mi sme asi tak mohli ísť. Čo je v Manchestri? Prečo ideme práve tam? Futbal? Na nič iné som nemohla prísť, tak som len dúfala, že naozaj nejdeme na zápas.

Po chvíli sme dorazili na letisko, kde Harry vyzdvihol letenky a o pár minút sme už sedeli v ich súkromnom lietadle. Samozrejme, že sa to nezaobišlo bez mojich otázok, no Harry len pokrčil plecami, že potrebuje vziať aj auto. Takže nejdeme priamo do Manchestru.

Cesta zbehla rýchlo a hlavne v tichosti, no padlo mi to vhod, aspoň som mohla premýšľať o všetkom možnom. Len čo sme pristáli, vyšli sme do letiskovej haly a počkali si, kým mu vyvezú auto.

„A teraz ešte ako dlho?“ opýtala som sa nedočkavo už sediac v aute cestou cez mesto.

„Necelú hodinku.“

„Hmmm,“ zahmkala som a premýšľala som, kam to ideme. Opäť nič. A tak sme sa s Harrym cestou rozprávala o všelijakých hlúpostiach, ktoré nás napadli. Odrazu som len tak periférne zachytila tabuľku Welcome to Holmes Chapel.

„Harold?!? My ideme k tvojej rodine?!“ zvolala som šokovane.

„Áno,“ usmial sa Harry.

„Ale ... ale ... veď ... nie som vhodne oblečená. A ... čo ak ma nebudú mať radi?“

„Neboj,“ pohladil m Harry po ramene. Oblečená si úžasne a budú ťa mať radi už len preto, že ťa mám rad ja.“

„Ale, čo ak?“ šepla som bojazlivo.

„Bude to v poriadku. Mamka sa už nevedela dočkať, kedy ťa stretne.“

„Tak hádam,“ prikývla som a snažila som sa upokojiť. Veľmi mi to nešlo. Celý čas ma mátala predstava jeho rodiny, ako ma nenávidí. Neviem, prečo som si to nahovárala, no chcela som, aby stretnutie s jeho rodičmi a sestrou bolo dokonalé. Chcela som sa im zapáčiť. Chcela som, aby ma mali radi. No teraz, keď som sa to dozvedela tak zrazu, som sa začala báť. Nervozita mnou lomcovala a ja som sa snažila ju prekonať. Bude to v poriadku. Príjmu ma. Calm down, opakovala som si stále dokoola, až kým som sa ako tak neupokojila.

„A sme tu,“ oznámil odrazu Harry a ja som vykukla von oknom na ten, pre mňa už z obrázkov známy dom, kde Harry vyrastal. Medzitým už Harry vystúpil z auta a obišiel ho. Otváral mi dvere a podával ruku ako pravý gentleman. Za ten čas som si to na ňom stačila všimnúť. Vždy mi otváral dvere, nechal ma prejsť ako prvú, a bol neskutočne zdvorilý. Takéhoto ho svet poznal len veľmi málo.

Zhlboka som sa nadýchla a vystúpila som von, to chladnejšieho počasia. Ešte, že som si vzala to sako. Aj keď ešte bolo leto, pomaly sa končilo. Veď bol koniec augusta. A taktiež sme boli obklopený všelijakými pohoriami, takže klíma tu bola rozhodne chladnejšia.

Vložila som si ruku do Harryho a nechala som sa viesť. Kráčal pomaly k domu a dával mi čas, aby som sa ešte spamätala z prvotného šoku. Už sme kráčali schodmi k dverám, keď sa odrazu otvorili a v nich stála jeho mamina.

„Ahoj,“ usmial sa Harry a vbehol jej do náručia. Bol taký zlatý, ako sa tešil, že ju vidí. Veď spolu neboli vyše troch mesiacov, ak nie viac. Po dlhom objímaní sa pustili a Harry podišiel ku mne. Objal ma okolo pliec a riekol:

„Mami, toto je Vicky, moje dievča.“

„Dobrý deň, Mrs Cox,“ usmiala som sa a podala jej ruku na privítanie. No na moje prekvapenie moju ruku neprijala. S úsmevom ku mne podišla a tuho ma objala ako vlastnú dcéru.

„Konečne ťa spoznávam, Vicky. A volaj ma Anne.“

„Aj ja vás rada spoznávam, Anne.“

„Poďte ďalej, vonku je chladno,“ riekla a popohnala nás dnu. Na chodbe sme sa vyzuli a nasledovali sme ju do kuchyne.

„Čo si dáte? Kávu alebo čaj?“

„Ja čaj,“ odvetil Harry a usadil sa za stôl.

„A ty Vicky?“

„Taktiež, ďakujem,“ usmiala som sa a sadla si vedľa Harryho.

„Joe je v práci a príde až večer, tak sa potom zoznámite a Gemma by mala každú chvíľu prísť. Nevedeli sme, kedy vás čakať,“ rozprávala Anne počas prípravy čaju.

„Ovocný alebo bylinkový?“

„Ovocný,“ povedali sme s Harrym naraz a potom sme sa zasmiali.

„Vy ste sa naozaj našli,“ usmiala sa na nás Anne a položila pred nás šálky, z ktorých sa ešte parilo.

„Ďakujem,“ povedala som a odchlipla som si na zahriatie.

„Tak aká bola cesta?“

„Celkom dobrá. Šli sme lietadlom, takže to bolo rýchlejšie,“ odvetil Harry.

„A ako dlho ostanete?“

„Zrejme len do zajtra. Paul chce ešte dokončiť posledné vokály a Vicky má stretnutie ohľadom jej návrhov.“

„Návrhov?“ začudovala sa Anne. „Čo navrhuješ?“

„Zatiaľ sa nedá povedať, že navrhujem. Ako malá som rada kreslila a vymýšľala som si rôzne modely pre bábiky a tak. Moja kamarátka ich náhodou našla a posunula ich ďalej. Myslela som si, že sú to len také čarbanice a preto ma neskutočne prekvapilo, že o ne a o spoluprácu so mnou má vôbec niekto záujem.“

„Si príliš skromná,“ ozval sa Harry. „Chce ju Hollister, Marc Jacobs a Ralph Lauren!“

„Páni! Tak to musíš byť naozaj dobrá,“ usmiala sa Anne. „Dúfam, že ti to vyjde.“

„Ďakujem,“ sklonila som hlavu a opäť sa napila čaju. Vtom zaštrkotali kľúče v dverách a ozval sa niečí hlas.

„Už som tu!“