Coincidence 57

Harry

Ráno som Vicky vyzdvihol a spolu sme sa vybrali do štúdia, kde sa mala stretnúť so zástupcami. Kým sa rozprávali, čakal som vonku a hral sa na mobile. Veď čo iné sa tam dalo robiť. Napokon sa všetko predsa len skončilo a ja som vošiel za Vicky dnu a pobozkal som ju.

„Tak ako?“ položil som otázku.

„Výborne, na 90% som už rozhodnutá,“ usmiala sa a vzala si zo stola všetky papiere.

„Len čo to bude 100%, napíš mi a preberieme zmluvu,“ ozvala sa zrazu Naomi a ona na ňu vrhla vďačný pohľad.

„Samozrejme,“ usmiala sa a spoločne sme vyšli von. Mohlo byť už niečo okolo obeda a ja som dostal hlad.

„Čo keby sme skočili niekam na obed?“ navrhol som.

„Čítaš mi myšlienky. Môj žalúdok už plače od hladu,“ zasmiala sa, chytila ma za ruku a cez cestu sme vošli do Nando´s. Najedli sme sa, porozprávala mi, čo všetko sa dialo na stretnutí. Chvíľu som jej venoval pozornosť, no potom som sa stratil vo vlastných myšlienkach. Nie, žeby ma to nezaujímalo, no už dlhší čas mi hlavou blúdila myšlienka na oddych. Padla by mi nejaký dovolenka. A tak som sa rozhodol jej to navrhnúť.

„O pár dní končí leto.“

„Ehm,“ odvetila nezúčastnene.

„Čo keby sme si niekam vyrazili. Viem, že sme už boli u mňa v Holmes Chapel, ale mám na mysli niečo iné. Nejakú dovolenku, kde by sme boli len my dvaja. Vicky? Počúvaš ma?“

„Čože?“ opýtala sa zmätene a pozrela na mňa pohľadom, akoby sa práve prebrala.

„No jasné, že nie,“ zamračil som sa.

„No tak, Harry. Vieš, že mám toho teraz veľa a tak o všetkom premýšľam.“

„Veď hej.“

„A čo si to vravel.“

„Že je už pomaly koniec leta a tak som navrhol, aby sme šli na dovolenku.“

„Dovolenku?“ ostala prekvapená.

„Áno. Niekam by sme si vyrazili. Len my dvaja. Aspoň na týždeň.“

„A čo naša práca?“

„Tá predsa týždeň počká, nie.“

„Keď ja neviem. Keď uzavriem tú zmluvu, tak budú určite chcieť, aby sme spolu začali hneď pracovať.“

„Tak im povieš, že to môže byť až o týždeň.“

Na chvíľu sa zamyslela a skúmavo na mňa pozrela. Mal som pocit, akoby uvažovala, či jej za to stojím. Rýchlo som tu myšlienku zahnal do kúta a čakal som na odpoveď.

„Skúsim to nejako vybaviť.“

„Tak sa mi to páči,“ usmial som sa šťastne a nežne ju pobozkal. V hlave sa mi už rodili plány, kam by sme mohli ísť, kde by sa jej to páčilo a tak.

Zvyšok dňa sme strávili spolu u mňa v izbe a rozoberali sme toto leto. Predsa len je už koniec a môžem rozhodne povedať, že to bolo to najkrajšie práve kvôli nej. A hlavne dúfam, že nebude naše posledné. Na čo to myslíš! okríkol som sa v mysli. Sme spolu, šťastní, tak ani myšlienka na takéto situácie.

Ďalšie deńi som sa s Vicky ani nevidel. Volal som jej, no odbila ma s tým, že práve vybavuje zmluvu a že sa dnes zrejme neuvidíme. No vraj ma ľúbi a zavesila. Smutne som odložil mobil a ľahol som si na posteľ. Práve teraz, keď mám konečne voľno ja, tak má prácu ona. Pripadal som si zanedbávaný. Akoby ma už nemala rada.

Po chvíli vošiel do izby rozosmiaty Louis.

„Ach, tak tu si. Všade som ťa hľadal. Ideme s chalanmi na lúku zahrať futbal. Nejdeš?“

„Choďte bezo mňa,“ odvetil som bez emócií, aj keď inokedy by som zápas nevynechal.

„Hazza, čo ti je?“ spýtal sa prekvapene Loui a sadol si ku mne na posteľ.

„Ale nič.“

„Nehovor mi, že nič. Veď to vidím. Sme predsa najlepší kamaráti, nie? Tak čo ťa trápi?“

„Nie je to nič hrozné. Len má Vicky neustále veľa práce a nemá na mňa čas.“

„To je predsa pochopiteľné. Rozbieha si kariéru. Pamätáš, keď sme začínali my. Nemali sme voľnú ani sekundu.“

„Ja viem, ale strašne mi chýba.“

„Určite aj ty jej.“

„Ako to vieš.“

„Vidím to na nej, ako ťa ľúbi. A čo myslíš, ako sa cítila ona, keď ste sa vtedy vrátili a ty si musel byť neustále v štúdiu?“

„Máš pravdu. Nebudem robiť z komára somára. Tak teda idem s vami. Aspoň sa odreagujem,“ rozhodol som sa. „Len sa oblečiem.“

„Teším sa. Počkáme ťa dole,“ usmial sa Louis a nechal ma osamote. Ešte chvíľu som premýšľal nad tým, o čom sme sa práve rozprávali a potom som sa rýchlo obliekol. Zišiel som dole a spoločne sme vyrazili na ihrisko.

Vicky

Od nášho spoločného obeda som bola zavalená prácou až po hlavu. Rozhodla som sa napokon pre Hollister, aj keď mi neponúkal taký vysoký plat ako zvyšné dve. Prečo? Aby som mohla ostať v Londýne s Harrym. No len čo sme uzavreli zmluvu, zahltili ma množstvom práce, ako som predpokladala. Mala som pripraviť kolekciu na prvú septembrovú prehliadku na jeseň 2012 a tak som mala čo robiť.

Našťastie som aspoň mala nápady a tak ich bolo potrebné len dať na papier. Niekoľko dní som sedela v izbe s ceruzkou v ruke a kreslila som. Pomaly som si bála, aby som nedostala syndróm karpálneho tunela (ochorenie šliach ruky – z častého písania na klávesnici či manuálne, preťažovania ruky a pod.).  Našťastie sa nič také nestalo.

Harry mi párkrát volal, či nemám čas, no musela som ho odmietnuť, aj keď veľmi nerada. Kreslila som dlho do noci, aby som to mala čím skôr hotové a mohla byť s Harrym, no keď som návrhy odovzdala, poslali ma s nimi hneď do štúdia, kde ich mali šiť na prehliadku.  Ďalšie dni som strávila tam opravovaním niektorých chýb, aby to bolo presne podľa mojich predstáv.

Tri dni pred prehliadkou sa na to prišli pozrieť z vrchného a ja som nervózne čakala na verdikt. Pokiaľ  by sa im to nepáčilo, musela by som kolekciu prerobiť alebo, v horšom prípade, by ma vyhodili. No našťastie boli ohlasy výborné a ja som mala konečne deň pre seba pre tým, než bude skúška na prehliadku, keďže som ešte stále bola aj modelka.