Coincidence 51

Ahojte, prepáčte, že tak neskoro, ale som až teraz prišla od rána zo školy :D super ne? :D

Po príchode do Londýna sme sa s kuframi vytrepali von, kde nás už čakal Louis s Harryho autom. Celý vysmiaty k nám podišiel a oboch nás poriadne vystískal.

„No už bolo na čase,“ zasmial sa. „Každý sa čudoval, kde si zmizol.“

„A Paul?“ spýtal sa Harry s obavami.

„Najprv nadával ako zmyslov zbavený, no potom to pochopil a hádam nebude príliš nepríjemný. Ale v najbližších dňoch očakávaj strašne veľa práce. My sme už väčšinu dokončili, takže tam chýbajú už len tvoje časti.“

„Pfú, tak to bude krutý týždeň. Teda, hádam to bude len týždeň,“ povzdychol si Harry a pozrel na mňa.

„To je v pohode,“ usmiala som sa. „Ja budem mať určite tiež čo doháňať, neboj.“

„Tak dobre. Nejako to dáme dokopy,“ pousmial sa a vtisol mi krátky bozk.

„No poďte už. Mám ísť ešte k Eleanor,“ zahučal na nás Louis a pohli sme sa smerom k autu. Natrepali sme všetky kufre dnu a nasadli. Cestou sa nás Louis vypytoval, ako bolo. Harry mu rozprával o meste a ja o mamke.

Odrazu, ani neviem ako, sme stáli pred domom a bol čas vystupovať. Neochotne som vyšla von na chodník a vybrala som si kufre. Harry mi ich pomohol odniesť až k dverám a ja som len zakývala Louisovi na rozlúčku. Pri dverách som sa otočila k Harrymu a hodila som sa mu okolo krku. Samozrejme, že sa to nezaobišlo bez dlhých, vášnivých bozkov, no Louis nám svojím krikom prerušil.

„Už idem!“ zakričal Harry a posledný krát ma pobozkal. „Zavolám ti, len čo budem môcť a keď už budem mať voľno, stretneme sa, dobre?“

„Jasné,“ usmiala som sa a objala ho. Napokon sa otočil a kráčal smerom k autu. Naposledy som im obom zakývala a otočila som sa k dverám. Otvorila som si a vošla dnu. Kufre som nechala na chodbe a šla som rovno do Sofiinej izby. Zaklopala som a čakala.

„Ďalej!“ ozvalo sa zvnútra.

„Ahoj,“ vošla som vysmiata od ucha k uchu.

„Jéééj, ty si už tu? Prečo si mi nepovedala, že prídeš?“ zvolala prekvapene Sofia a utekala ma objať.

„Chcela som ťa prekvapiť,“ zaškerila som ťa.

„Tak ako bolo? Už je mamka v poriadku?“

„Áno, už je zdravá ako ryba.“

„A s Harrym?“

„Stále rovnako. Poukazovala som mu celý Prešov a tak.“

„Boli ste aj v Štýle?“

„Ehm,“ prikývla som a nasadila poker face, pretože pri spomienke na Štýl sa mi vybavoval večer s Daliborom.

„Stalo sa tam niečo?“ spýtala sa Sofia. Pred ňou som nemohla nič skryť.

„No vieš, bol tam Dalibor,“ povedala som krátko.

„Aaaa?“

„Samozrejme, že si ma všimol a teraz ako naschvál prišiel za mnou. Bola som k nemu úplne odmeraná a potom som sa postavila, že ideme preč. Šiel s nami vonku a zavolal si ma na slovíčko. A zvyško si domyslíš.“

„Čoooo?! Ako to domyslím? Hovor!“ štuchla do mňa.

„Pýtal sa ma, že prečo som k nemu taká divná a tak a napokon sme došli k tomu, čo bolo pred takmer rokom a on ma pobozkal.“

„Nie!!!!!!!!!“

„Bohužiaľ áno.“

„Videl vás Harry?“

„To netuším, je to možné. Hneď som sa od neho odtiahla a strelila som mu z celej sily. Potom k nám prišiel Harry s naštvaným výrazom a rukami zaťatými v päsť, akoby mu chcel vraziť. No ja som ho zastavila a odišli sme preč.“

„Prečo si ho zastavila? Nebolo by to zadosťučinenie, keby mu vrazil? Po tom všetkom, ako si sa cítila?“

„Ja neviem. V tej chvíli som nechcela spôsobovať žiadne scény. A navyše za Dalibora by sa určite postavil celý bar a Harry tam mal len mňa.“

„No to je pravda. A aký bol ten bozk.“

„Nič som necítila. Len som si uvedomila, že mi na ňom už vôbec nezáleží.“

„Tak to je dobre. Ale aspoň si to zistila.“

„Zaobišla by som sa aj bez toho,“ poznamenala som. „Viem, že ľúbim Harryho.“

„Ste spolu krásni,“ usmiala sa Sofia.

„A čo ty a Matt?“

„Všetko po starom. Len teraz to bude trochu chaotické, pretože sa vraciam na Slovensko a on ostáva tu,“ povzdychla si Sofia. „Veď vy s Harrym prežívate to isté, nie?“

„No, je tu ešte jedna novinka,“ povedala som váhavo. Nevedela som, ako sa to Sofia zareaguje.

„Poďme, hovor!“

„Ostávam v Londýne,“ vysypala som to von.

„Hmm, čože?“

„Nevraciam sa na Slovensko. Preto som si tu už doniesla aj všetky zvyšné veci.“

„Ale ako to?“ nechápala.

„Prijali ma na umeleckú školu tu v Londýne.“

„Ty si sa tu hlásila na umeleckú?“

„No áno, nepovedala som ti to, pretože šanca, že by som sa sem dostala bola príliš malá. Ani moji rodičia to nevedeli.“

„Nepovedala si mi toho viac,“ šepla sklamane Sofia.

„Ako to myslíš?“

„Tak ako to hovorím. Čo tvoje kresby?“

„O čom to hovoríš?“

„O tvojich návrhoch. Keď si odišla, nechala si v izbe porozhadzované zásuvky a keď som ich pratala, tak som našla tie náčrty.“

„Ja, nevravela som o nich nikomu. Ani Harry o nich nevie. Bola to len taká moja vášeň. Len som si občas kreslila. Aj tak to nie je nič svetoborné.“

„Že nie? Tak prečo sa o nich bijú tri značky?“ zdvihla obočie Sofia.

„Čože? Ty si ich niekomu ukázala?“

„Spravila som pár kópií a zaniesla som to Naomi. Ona to podala ďalej.“

„Ako si mohla?“ vyskočila som na ňu. „Tie návrhy boli len moje. Nemala si právo ich niekomu dávať. Čo ak ich zneužijú, ako vlastné?“

„Prepáč,“ sklonila hlavu Sofia. „Len som chcela pomôcť. Sama by si tie návrhy nikdy neukázala.“

„Mala si sa ma aspoň opýtať!“

„Ja viem. Prepáč. Ale máš neskutočný talent a bola by škoda sa on nepodeliť so svetom. Vieš ako rada by som si obliekla niečo z tvojej kolekcie?“

„Naozaj sú až tak dobré?“

„Sú úžasné. Nikdy som nevidela krajšie návrhy,“ kývala hlavou Sofia.

„Prepáč, že som na teba tak vyletela. A kto sa o nich vlastne zaujíma?“