Coincidence 62

Ďalší deň som chcela celý preležať, no nebolo kedy. Musela som si dobaliť posledné veci a spoločne so Sofiou sme šli na letisko. Vyzeralo to, akoby som aj ja odlietala, no ja som sa len sťahovala. S Claire som sa rozlúčila už včera, pretože dnes mala nejakú prácu, a tak nás na letisko odviezol jej otec.

Sofia vybavila všetky papierovačky a podišla ku mne.

„Budeš mi tak chýbať. Príď čo najskôr domov,“ povedala smutne a len len zadržala slzy. Ja som sa už neovládala a plakala som. Moja najlepšia kamarátka sa vracia na Slovensko a až na pár návštev sa neuvidíme najskôr do najbližšieho leta. Bude mi strašne chýbať, čo si tu bez nej počnem?

„Veď aj ty mne. Ani nevieš ako. A aj ty sa tu niekedy zastav ma pozrieť.“

„To si píš,“ usmiala sa a hodila sa mi okolo krku. Vyobjímali sme sa a potom sa rozlúčila aj s otcom. Nezdržovala to, pretože ani jeden z nás nemal rád dlhé rozlúčky a odišla cez kontroly do čakárne.

„Tak ideme?“ poznamenal Tom.

„Môžeme,“ usmiala som sa naňho a vrátili sme sa do auta. Naposledy sa ponúkol, že ma odvezie k Naomi, tak som to neodmietla. Len čo zastavil, poďakovala som sa mu za všetko, za celé prázdniny, že som u nich mohla ostať a rozlúčila som sa.

„Dovidenia!“ zakričala som za ním naposledy a už som len sledovala strieborné BMW ako odchádza preč. Otočila som sa k domu, ktorý sa od dnes oficiálne mal stať mojím domovom. Odomkla som si a vošla dnu. Bolo tam veľa miesta a mala som vlastnú izbu so šatníkom aj kúpeľňou, aj keď nebola taká nádherná ako u Sofiinho otca. No ja som sa uskromnila a povybaľovala som si zvyšné veci.

Hotová som sa poobzerala navôkol a snažila som sa zžiť s predstavou, že tu budem bývať. Po čase si zvyknem, usúdila som a ľahla som si na posteľ. Popri všelijakých myšlienkach prúdiacich mojou hlavou, zlých aj dobrých, som zaspala.

Ďalšie ráno som sa zobudila s nezvyčajne dobrou náladou. Už dlho som takú nemala, vlastne od .. Nie, nebudem na to myslieť, napomenula som sa a v nočnej košli som zišla do kuchyne. Bola maličká, no útulná. Za stolom už sedel Finn a pochlipkával si z rannej kávy.

„Dobré ráno,“ pozdravila som ho a otvorila som ľadničku. Zohla som sa dolu po mlieko a spolu s cereáliami a miskou som ho položila na linku. Periférne som zachytila Finnov pohľad upretý na mne a otočila som k nemu hlavu. Hneď sa vrátil k svojej káve a ja som si pripravila raňajky. Vzala som si ich hore do izby a najedla som sa za počítačom, čítajúc nové články na Vogue.

Len čo som vyprázdnila misku, pustila som sa do výberu šiat na dnešné stretnutie. Bolo pre mňa veľmi významné a mohlo ma posunúť opäť o niečo vyššie. Keďže vonku pálilo slnko, rozhodla som sa pre čierne letné šaty s farebnými bodkami a červené sako. K tomu som si obula čierne sandále, do červenej minikabelky som si zbalila najpotrebnejšie veci a navliekla si doplnky. Vlasy som si nechala rozpustené a na tvár som si naniesla len jemný make-up, linku so špirálou a červený rúž.

Skontrolovala som sa v zrkadle a spokojná so svojím výzorom som vyšla na ulicu. Odchytila som si taxi, nadiktovala adresu a v pokoji som sa odviezla do mesta. Dnes ma nič netrápilo. Žiadne zlé myšlienky, žiadne spomienky. Dnes som sa sústredila len na svoj módny cieľ, ktorý som chcela dosiahnuť a tak som sa do toho ponorila, že som už nemala čas ani priestor myslieť na niečo iné.

Krátko pred 10 som dorazila na miesto a zaplatila som za odvoz. Vystúpila som von a otočila som sa smerom k veľkej budove. Celé to je jej? začudovala som sa a vošla dnu. Tam som zbadala recepciu, tak som sa teda šla spýtať.

„Dobré ráno, kde nájdem pani Jennifer Elfman?“

„Tretie poschodie,“ odvetila s nezáujmom a ja som podišla k výťahu. Len čo sa otvorili dvere, vošla som dnu spolu s nejakou starenkou a odviezla som sa hore. Na treťom poschodí som hľadala niečo ako jej kanceláriu, no boli tam len jedny dvere. Zamierila som teda k ním, no zozadu sa ozval ženský hlas.

„Kam ste sa vybrali?“

„Za pani Jennifer Elfman.“

„Máte dohodnuté stretnutie?“

„Áno, očakáva ma,“ odvetila som.

„Meno?“

„Viktória Sanchez.“

„Aaaa, tak to ste vy? Madam mi o vás veľa rozprávala. Včera som celý deň počúvala historky z vašej prehliadky. A tie šaty, čo opisovala. Nikdy som ju nevidela tak nadšenú kvôli niekomu inému.“

„Páni, tak teda ďakujem ,“ usmiala som sa.

„Ja som Ashley.“

„Teší ma, Viktória alebo lepšie Vicky,“ podala som si s ňou ruky. Bola mi sympatická.

„Tak poďte, zavediem vás do jej kancelárie. Momentálne ma nejakých klientov, no čochvíľa by mala byť hotová.“

„Iste. A tykaj mi prosím. Cítim sa potom strašne staro,“ poprosila som ju a nasledovala ju do akejsi miestnosti.

„Pohodlne sa posaď, o chvíľu príde.“

„Ďakujem,“ riekla som a urobila som si pohodlie v mäkkom bielom kresle. Pozorovala som celú miestnosť a výhľad z okna a o niekoľko minút prišla.

„Dobrý deň, madam Elfmanová,“ pozdravila som ju a podala jej ruku na privítanie.

„Vitaj, som rada, že si prišla. A žiadna madam Elfmanová. Jennifer poprosím.“

„Ako si prajete.“

„Tak, aby som nechodila okolo horúcej kaše. Vieš, prečo si tu?“

„Nie.“

„Už vyše roka hľadám niekoho schopného, kto by mi istý čas pomáhal s navrhovaním, keďže som v tejto branži už dlhšiu dobu a väčšina mojich nápadov je už vyčerpaných. Taktiež by som chcela vyučiť svojho nástupcu a tvoja práca ma neskutočne oslovila.“

„Páni, ďakujem krásne za dôveru v moje schopnosti, len neviem, či som ja tá pravá osoba. Viete, bola to len moja prvá prehliadka a nedávno som podpísala zmluvu s Hollister.“

„Si. Vidím tvoj potenciál a ja sa väčšinou nemýlim. A máš v zmluve písané, že nemôžeš spolupracovať  s niekým iným?“

„Netuším.“

„Mohla by si mi ju doniesť, aby som sa na ňu pozrela?“

„Iste, zajtra?“

„To by bolo skvelé. A ak by tam aj nejaký problém bol, vybavím ho, to sa neboj.“

„No je tu ešte jeden problém. Ako to všetko budem stíhať popri škole?“

„To vyriešime potom. Teraz je najdôležitejšie, aby som si preštudovala zmluvu, no zatiaľ by som ťa mohla previesť štúdiom a ukázať ti to tu.“

„Páni, sníva sa mi, však?“

„Nie, nesníva. Poď,“ zasmiala sa Jennifer a ja som vykročila za ňou na chodbu. Postupne sme prešli všetky miestnosti, od tej, kde boli návrhy, cez tú, kde sa šilo a napokon sme zamierili tam, kde sa už skúšali návrhy a upravovali posledné detaily.

„Momentálne tam mám zákazníkov, takže len nakukneme, dobre?“

„Iste,“ prikývla som a vošla za ňou dnu. Ocitli sme sa vo veľkej miestnosti s dvoma gaučami, kruhovým podstavcom oproti veľkému zrkadlu a paravánom. No osoby, ktoré tam sedeli som veľmi vidieť nechcela...