Coincidence 50

Hádam sa vám bude páčiť :)

Vybrali sme sa s Harrym vonku, pretože bolo ako inak krásne počasie. Harry chcel vidieť aj ďalšie časti mesta, tak sme sa vybrali na opačné sídlisko. Keďže je to na druhom konci mesta, cesta sa nám zdala nekonečná aj keď je to v podstate malé mesto. Inde by ste nemohli dôjsť pešo na koniec mesta za tak krátky čas.

Prešli sme sa teda a vracali sme sa naspäť cez železnicu. Práve sme vchádzali na koľajnice, keď sa začali zatvárať závory signalizujúce príchod vlaku. Zrýchlili sme tempo, aby sme prešli na druhú stranu, keď ma zrazu stiahlo späť. Pozrela som dole a topánku som mala zaseknutú v koľajniciach.

„Harry, zasekla som sa!“ vykríkla som panicky. Harry sa otočil a vymenili sme si vystrašené pohľady. Harry sa zohol a snažil sa mi vyslobodiť nohu, no nešlo to. Ťahala som ju, mykala ňou, krútila do všetkých strán, no topánka ostávala zaseknutá dnu. V diaľke bolo počuť pískanie vlaku, ktorý sa neúprosne blížil, zatiaľ čo ja som bola uväznená.

Odrazu začal Harry rozväzovať šnúrky a snažil sa mi vyslobodiť nohu. Vlak bol niekoľko desiatok metrov od nás a blížil sa strašným tempom. Na ceste nebolo ani živej duši, ako naschvál. Harry s trasúcimi rukami odväzoval topánku a snažil sa mi pomôcť. Ja som hľadela na vlak a pripravovala som sa na smrť.

Smrť. Nikdy som o nej nepremýšľala a odrazu mala prísť tak rýchlo, znenazdania a v takomto veku. Veď som ešte nič nezažila, pomyslela som si mysliac na sex. Hííí. Harry!! On predsa nemusí zomrieť! Musí odísť preč! doplo mi zrazu.

„Harry! Musíš odísť!!“ zvolala som.

„Bez teba nikam nejdem!“ povedal tvrdohlavo Harry a naďalej sa venoval šnúrkam.

„Harry, choď! Nechcem, aby si umrel! Pomysli na svoju rodinu, chalanov a všetky tie fanúšičky!“ kričala som cez hukot vlaku.

„Milujem ťa a nenechám ťa tu!“ zvrieskol Harry a mykol mojou nohou. Noha sa mi vyvliekla z topánky a odhodilo ma na stranu mimo koľajníc. No Harry...

„Nieeeeee!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!“ vykríkla som bolestivo no nehode sa už nedalo zabrániť. Hoci vlak brzdil, Harryho odhodilo na druhú stranu rovno pod koľajnice. Odrazu mi tesne pred tvárou prefrčal vlak a z očí mi vytryskli slzy. Ústa kričali ´Nie!!!´ no zvuk som nepočula. Svet okolo prestal fungovať. Bolesť v mojej hrudi bola neznesiteľná a srdce sa mi trhalo na kusy. Práve prechádzal okolo posledný vagón a ja som sa pripravovala na najhoršie ...

 

„Nie!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!“ vykríkla som nahlas a prebudila som sa. Po lícach mi stekali slzy a nos som mala zapchatý. Celá som bola spotená a neskutočne som sa triasla. Ako som pozerala pred seba, začala som si všímať atmosféru okolo mňa.

Nebola som vonku ale u mňa v izbe. A vedľa mňa sedel Harry a upokojoval ma. Ani som si nevšimla, že som ho zobudila a že ma objíma. Pred očami som ešte stále mala ten hrôzostrašný výjav zo železničného priecestia, ktorý sa nedal zmazať.

„Harry?!“ šepla som, keď som sa úplne prebudila.

„Neboj, som tu. Bol to len sen,“ šepol a pritiahol si ma bližšie.

„Ach, Harry,“ vzdychla som si a opäť som sa rozplakala, tentoraz šťastná, že sa nič nestalo a je pri mne. „Tak veľmi som sa bála. Nechcem ťa stratiť. Milujem ťa! Nechcem ťa stratiť. Tvoríš až priveľkú súčasť môjho života a bez nej by som nemohla žiť. Milujem ťa. Nechcem ťa stratiť,“ opakovala som stále dookola.

„Už je dobre. Som tu, neboj. Nestratíš ma, milujem ťa,“ odpovedal mi Harry a ja som sa mu pozrela do očí.

„Neopustíš ma, však?“

„Nikdy ťa neopustím,“ odvetil Harry a mne to opäť pripomenulo scénu zo sna, keď nechcel odísť.

„Nechcem ťa stratiť! Nesmieš mi zmiznúť,“ zopakovala som znova a pobozkala ho na pery. Jemne sa mi hral s jazykom a pri jeho bozkoch som zabúdala na svet okolo. Tak tomu bolo aj teraz. Vžila som sa do hrania s jeho perami a jazykom a úplne som zabudla na svet.

Keď sme sa od seba odtrhli, Harry sa na mňa krásne usmial a tým dosiahol, že aj moje kútiky sa trošku zdvihli. Opäť sme si ľahli, no ja som nemohla zaspať. Akonáhle som zatvorila oči, mala som pred sebou ten sen. A tak som zvyšok noci preležala na posteli vedľa Harryho a pozorovala som ho, ako si spokojne odfukuje. Bol strašne zlatý, keď spal.

Ráno som ho sledovala, ako pomaly otvára oči a prvé čo uvidel, som bola ja.

„Dobré ránko,“ usmiala som sa.

„Ty si už hore?“ začudoval sa.

„Nemohla som zaspať,“ priznala som a Harry si ma pritiahol do náručia. Takto sme spolu ležali bez slova len sa dívajúc jeden na druhého až pokým mi nezačala tŕpnuť ruka. To nás prinútilo vstať z postele a ísť sa naraňajkovať. Všetci ešte spali, tak sme im nechali odkaz a posledný krát sme sa šli prejsť do mesta.

Počas prechádzky som mu ukazovala rôzne zákutia a spomínala som na všetky tie prežité roky. Takmer na každom rohu sa niečo našlo. Či to bola ulička, ktorou sme so Sofiou kráčali z brigády a smiali sme sa z úplných hlúposti, keďže sme boli zrejme dehydrované alebo sme mali úpal (možno oboje), či to boli garáže, pri ktorých som do seba liala prvé dávky alkoholu, alebo to bola križovatka, cez ktorú sme prechádzali krížom a v strede sme zastavili a smiali sme sa ako pripečené. Našťastie vtedy nešli žiadne autá.

Pri niektorých momentoch, ktoré som mu opisovala, som vybuchovala smiechom a Harry na mňa len nechápavo pozeral. Nedokázala som mu poriadne vysvetliť situáciu, pretože po anglicky to už znelo úplne inak. Musel sa zmieriť s tým, že sa to nedozvie. Po prechádzke mi sľúbil, že ma takisto prevedie cez Holmes Chapel a porozpráva mi svoje zážitky.

Spokojný a vysmiaty sme sa vrátili domov a pustili sme sa do balenia. O 3 nám odchádzal vlak a o 6 lietadlo, tak sme zatiaľ mali dosť času. Harry bol zbalený pomerne rýchlo, no mne to trvalo dlhšie, pretože som si balila všetky veci. Mamka mi požičala ďalší kufor, pretože do môjho malého sa všetko nezmestilo. Úplne som vyprázdnila skriňu aj z poličiek som pobalila fotografie a iné maličkosti.

Hotová som odložila kufre na chodbu k Harryho a prisadla som si k stolu. Spoločne sme sa všetci naobedovali a ja som pomohla mamke umyť riad. Napokon bol čas na odchod a tak sme sa so všetkými rozlúčili, poplakali si a vybrali sme sa na stanicu, potom na letisko až sme sa napokon ocitli v čakárni. Vybrali sme sa do kaviarne a objednali si, zatiaľ čo príde lietadlo.

Napokon sme nastúpili na palubu a napodiv som takmer hneď po vzlietnutí zaspala. Nič sa mi našťastie nesnívalo, a tak som aspoň na chvíľu oddialila únavu.