Coincidence 60

Vicky

Približne sekundu po tom, čo šla Sofia otvoriť dvere, počula som rýchle kroky späť.

„Kto to bol?“ zdvihla som hlavu, no osoba, ktorú som zbadala nebola Sofia. Bol to Harry. Sofia dobehla tesne za ním.

„Prepáč, nemohla som ho zastaviť,“ pozrela na mňa ospravedlňujúcim pohľadom.

„Čo tu chceš,“ povedala som sucho.

„Vysvetliť ti to.“

„Nie je čo vysvetľovať.“

„Ale áno, je. Vôbec to nie je tak, ako si myslíš. Nepobozkal som ju. Nič s ňou nemám. Ľúbim ťa. Nikdy by som ti to neurobil,“ hovoril Harry zúfalým hlasom.

„Viem, čo som videla!“ odvetila som zvýšeným tónom.

„To len ona sa ma snažila pobozkať a ja som sa bránil. Trafila sa len na líce, prisahám.“

„Odíď, prosím ťa.“

„Vicky, musíš mi veriť,“ hovoril zúfalo Harry a na tvári sa mu javila bolesť. Na chvíľku som zapochybovala, či to, čo hovorí, nie je pravda, no bolesť vnútri bola silnejšia.

„Nič nemusím. Odíď,“ odvetila som bez citu a odkráčala som popri ňom preč do mojej izby. Z poschodia som ešte vykukla, či naozaj odchádza. Pomalým krokom sa blížil k dverám a Sofia šla za ním.

„Prečo si jej to spravil?“ ozvala sa zrazu.

„Nikdy by som ju nepodviedol. Milujem ju. Bola to len pasca. Sfotili nás pri tom. Bola to len hlúpa lesť z jej strany a očividne dosiahla to, čo chcela,“ povedal so žiaľom a odišiel. Sofia za ním zavrela dvere a ja som sa rýchlo ukryla v svojej izbe. Ľahla som si na posteľ a slepo som hľadela na strop snažiac sa zastaviť tok myšlienok. No nedalo sa.

Pred očami som mala jeho zranený obraz, ten žiaľ v jeho očiach, no takisto aj tú scénu spred domu. Nevedela som, kde je pravda, no pomyslenie na to, že ma podviedol ma tak bolelo, že som na to nedokázala zabudnúť. Po chvíli som od vyčerpania zaspala.

V sobotu ráno ma prebudila nočná mora, ktorú som zabudla, len čo som otvorila oči. V piatok vyšiel vo všetkých bulvárnych novinách článok s fotkou Harry a toho dievčaťa na verande a mňa zmohla depresia. Sofia sa mi snažila pomôcť, no ja som ju usilovne odbíjala, že som v pohode, aj keď vnútri som bola úplne mŕtva.

Taktiež som si v ten deň pobalila väčšinu vecí do nového bývania. Pred domom však čakali novinári a chceli sa podozvedať novinky z prvej ruky. A tak som utekala cez susediace záhrady a taxíkom som sa odviezla k Naomi, ktorá mi ukázala moju novú izbu a dala mi kľúče od domu. Zoznámila som sa s jej priateľom Finnom a rozlúčila som sa s nimi.

Dnes sa však konala moja prvá prehliadka. Prvá, čo sa týka mojich návrhov. Od rána ma pochytila nervozita a pomohla mi zabudnúť na dočasný žiaľ. Už od rána som mala plné ruky práce, takže hneď po raňajkách som sa obliekla do niečoho pohodlného a zbalila si spoločenské oblečenie na vešiak. Rozlúčila som sa so Sofiou, s ktorou som sa mala stretnúť tesne pred prehliadkou a odviezla som sa do sály.

Tam ma už čakala Naomi spolu s dekoračným tímom. Odložila som si oblečenie a hneď som mohla začať. Prešli sme spolu každý kúsok sály a dohodli sa na výzdobe. Spresnili sme, kde bude občerstvenie a stoly a vypísali sme objednávku na jedlo a nápoje. Obvolali sme DJ-a a pripravili mu zoznam piesní a napokon, keď prišli modelky, prešli sme si nácvik.

Po celý čas som mala pocit, že jedna z modeliek mi je povedomá a neustále na mňa zvláštne pozerá. Najprv som si to nevšímala, no potom to začalo byť až príliš divné. Hodinu pred začatím prehliadky sa šli modelky upraviť a ja som šla do šatne skontrolovať šaty. A kohože som tam nestretla.

„Ahoj, ja som Emma,“ podala mi ruky s preafektovaným hlasom. Počkať, ten hlas mi je povedomý! spozornela som. A v tom som si spomenula. V hlave sa mi vynoril obraz Harryho a blondínky na verande a ten pozdrav na záver: ´Rada som ťa videla´. Tá mrcha! pomyslela som si, no navonok som zachovala poker face.

„Slečna Sanchezová,“ odvetila som neutrálne a potriasla som si s ňou. Z očí jej sršala nenávisť.

„Prečo toľko formalít. Veď sme takmer rovesníčky,“ usmiala sa umelo.

„Ale aj tak som tvoja šéfka,“ odvetila som s rovnakou pretvárkou a odišla som preč. Carlos si ma vzal do parády a upravil mi vlasy a make-up. Po celý čas medzi nami vládlo podivné ticho a ja som mala pocit, že mu mysľou bežia len titulky novín o Harrym a mne, len je príliš taktný, aby sa ma na to opýtal. A ja som mu za to bola vďačná.

Len čo som bola hotová, skontrolovala som všetky modelky pripravené za mólom a taktiež modely, do ktorých sa potom budú prezliekať. Keď som bola pri El, len ma objala a zašepkala mi:

„Viem si predstaviť, ako sa cítiš, no Harry je naozaj úplne zničený a vyzerá to tak, že to fakt bola len pasca. Aspoň o tom popremýšľaj.“

Jemne som prikývla a odišla som do šatne, aby som sa prezliekla do šiat. Keď som však odzipsovala obal, čakalo ma hrozné prekvapenie.

„Iiiii!!!!“ nezadržala som výkrik a všetci zo zákulisia sa zbehli okolo mňa.

„Preboha!“ „Kristepane!“ „Kto to mohol urobiť?“ pýtali sa všetci okolo mňa. No ja som presne vedela, kto to bol. Vzadu stála opretá Emma a víťazoslávne sa uškŕňala. Nemohla som jej však nič dokázať a to ma vytáčalo ešte viac.

„Čo si preboha oblečiem?“ zaúpela som a skĺzla som sa do sedačky. Hlavu som si vložila do dlaní a ľutovala som samú seba.

„Čo sa tu deje? Nejaký zraz?“ začula som Naomi. „Panebože!“ vykríkla, keď uvidela moje šaty. „Kto to mohol urobiť?“

„Netuším,“ zaklamala som.

„Panebože! Panebože!“ opakovala stále dookola. „A čo vy tu všetci?! Rozíďte sa po svojej robote!“ okríkla ostatných a všetci sa rozpŕchli.

„Čo si teraz oblečiem?“ opýtala som sa jej zúfalo.  Jej sa zrazu rozžiarila tvár a ústa sa jej roztiahli do úsmevu.

„Mám to!“ zvolala radostne. „Ale kým ich sem dotiahnem, bude to trvať najmenej polhodinu, ak nebudú zápchy.“

„Čo sa deje?“ nechápala som.

„Musíme vymyslieť nejaké rozptýlenie. Prehliadka začína o 15 minút, no ešte potrebujeme takých 15 minút nejaký program.“

„Nie je tu nejaký hudobný hosť?“ napadlo ma.

„Jasné. One Direction!“

„Ou, nie,“ povzdychla som si.

„Viem, čo prežívaš, no je to naša posledná možnosť. Chceš predsa zachrániť svoju prehliadku, nie?“

„Áno,“ prikývla som.

„Tak dobre. Vybav, prosím ťa, 1D a ja idem so Sebastianom po tie šaty,“ prikázala Naomi a odbehla preč. Netušila som, kam ide, po aké šaty to ide. Neostávalo mi nič iné, než jej dôverovať. A tak som šla za El, pretože som nechcela ísť medzi hostí v kraťasoch.

„El, môžeš na minútku?“

„Iste, čo sa deje? Máš si už čo obliecť?“ opýtala sa.

„Pracuje sa na tom, no potrebujem tvoju pomoc. Mohla by si prosím, zavolať Louisovi, aby prišli k dverám pri studených stoloch? Odtiaľ im otvorím a pustím ich dozadu. Potrebujeme zaplniť časový priestor, kým Naomi donesie šaty,“ vyhŕkla som.

„Jasné, mobil mám v šatni,“ usmiala sa a utekala dnu. Ja som ju nervózne nasledovala a sledovala som ju, kým telefonovala s Louisom.

„Už tam idú,“ odvetila.

„Ďakujem,“ objala som ju a utekala som za nimi.