Coincidence 16

No čo, tešíte sa do školy? :D :D :D

„To je tá pieseň,“ zvolala som.

„Čože? Aká pieseň!“ pozrela na mňa zvedavo Sofia.

„Dnes ráno, predtým, než si prišla, som hrala na gitare. Najprv som si len tak brnkala akordy, no potom som si uvedomila, že hrám. Z ničoho nič som začala hrať akúsi melódiu, ktorá mi prišla strašne známa, no v tej chvíli som si nemohla spomenúť, z akej piesne to je. A teraz to už viem!“ dodala som nadšene.

„Takže ty si začala podvedome hrať Falling For You a ani si o tom nevedela?“

„Asi áno,“ pripustila som.

„Ďalší dôkaz!“

„Čože?“ nechápala som.

„Počúvaj ten text,“ uškrnula sa.

Prestala som sa sústrediť na hudbu a vnímala som len slová, ktoré spievala Colbie Caillat v piesni Fallin´ For You.

 I don't know but

 I think I maybe

 Fallin' for you

 Dropping so quickly

 Maybe I should

 Keep this to myself

 Waiting 'til I

 Know you better

 I am trying

 Not to tell you

 But I want to

 I'm scared of what you'll say

 So I'm hiding what I'm feeling

 But I'm tired of

 Holding this inside my head

 I've been spending all my time

 Just thinking about ya

 I don't know what to do

 I think I'm fallin' for you

 I've been waiting all my life

 And now I found ya

 I don't know what to do

 I think I'm fallin' for you

 I'm fallin' for you

Stačilo mi. Ako som mohla sama od seba začať hrať tú pieseň? Podvedome. Neexistovalo iné vysvetlenie. Sofia mala pravdu. Zaľúbila som sa! Nechcela som tomu veriť. To predsa nemôže byť pravda! Veď to sa nedá, zamilovať sa do človeka, ktorého ste v živote nevideli. Nemôžem povedať, že by som ho nepoznala, pretože z tých dlhých večerných rozhovorov sme si toho o sebe povedali dosť veľa, ale aj tak ... Doteraz som si nemyslela, že sa to dá.

„Panebože! Ja som sa doňho fakt zamilovala!“ šepla som šokovane.

„Told ya,“ zasmiala som Sofia.

„Toto nie je na smiech! Toto je vážne!“

„Prečo z toho robíš takú vedu? Tak si sa zamilovala, a čo?“

„Lenže my sme sa v živote nevideli!“

„Tak sa stretnete! Veď si vravela, že býva v Londýne, že?“

„To áno, ale...“

„Aké ale. Žiadne ale tam nevidím! Večer mu napíšeš, či sa nestretnete a bodka!“

„Keď ja neviem...“

„Vicks?“

„Tak dobre, skúsim to no. Možno ani nebude prihlásený.“

„Tak mu necháš správu, neskôr si ju prečíta.“

„Okey,“ odvetila som porazenecky.

Zvyšok dňa som bola opäť mysľou niekde inde a Sofia sa pri mne len tak divne usmievala. Neznášam to, ale kašľala som na to. Bola som z večera nervózna. Čo ak sa mi už neozve, keď mu napíšem, či sa nestretneme. A čo ak sa stretneme a bude to iné, také divné. Nie ako cez net. Ja sa bojím!

Keď som večerala sama v kuchyni, pretože Tom mal nejakú prácu a Claire išla na týždeň strážiť vnúčika, prisadla si ku mne Sofia a vypytovala sa:

„No tak čo? Už si mu písala?“

„Ešte nie,“ zamrmlala som.

„A kedy to chceš spraviť?“ zdvihla jedno obočie.

„Môžem sa najesť!“ odvrkla som namrzene.

„Nebuď podráždená. Len ti pomáham,“ odvrkla a odišla preč. Asi som na ňu nemala tak vybehnúť, no to už nevrátim. Nemala som rada, ak ma ľudia do niečoho tlačili, ani keď to bolo pre moje dobro. Vtedy som mala tendenciu spraviť im na just. No dnes večer mu musím napísať. Sama som uznala, že by som to mala spraviť, no nemohla som sa k tomu nejako donútiť. Neustále som bola plná obáv a pochybností ´Čo ak ...?´.  

Večeru som jedla “rýchlosťou svetla“, aby som to čo najviac oddialila. No napokon som už na tanieri predsa len nemala nič a musela som sa ísť činiť. A tak som vyšla na poschodie, pričom mi každý schod zabral asi tak dve minúty  a nakoniec som sa ocitla v izbe.

Na posteli ležal hodený notebook a volal ma, aby som ho zapla. Voľky-nevoľky som stlačila gombík na zapnutie a čakala som. Prvýkrát som bola rada, že sa načítava tak pomaly. No čo čert nechcel, ten počítač začal odrazu makať a za minútu bol naštartovaný. Osud sa postavil proti mne. Musím to urobiť, musím sa donútiť! pomyslela som sa a zapla som Skype. Na moje prekvapenie mi tam svietila správa. Od koho iného ako od Hesa.