Coincidence 36

Po spoločnej jazde som odchádzala šťastná a zbavená strachu. Aspoň z tých jednoduchších. A tak ma Harry chytil za ruku a ťahal ma od jedného kolotoča k druhému. Tie masakrálne sme zatiaľ vynechávali. Našťastie. Prešli sme rôzne jednoduchšie húsenkové dráhy, vodné atrakcie, takže som bola celá mokrá a moja nálada stúpala. Bola som neskutočne šťastná, že ma sem Harry zobral a za veľa som mu ďakovala. Dokonca som sa odvážila ísť aj na ruské koleso a ten výhľad stál za to. Napokon zvýšili už len tie najhoršie – rôzne húsenkové dráhy, točiace kolotoče dolu hlavou, voľný pád a strašidelný dom.

„Pôjdeme?“ opýtal sa ma Harry s nadšením.

„Ja neviem. Strašne sa bojím!“ povedala som.

„Nie je sa čoho báť. Uvidíš, že po prvej jazde budeš chcieť ísť znovu a znovu. Poznám to. Ten pocit, ten adrenalín v tvojom tele. Je to úžasné, ver mi,“ riekol a podal mi ruku. Váhavo som ju chytila a so strachom v očiach som sa nechala viesť.

Rady bol obrovské a ako sme sa približovali k vstupu, moja nervozita rástla. Odrazu som už sedela v sedadle a stroj sa začal pomaly hýbať. Nemohla som uveriť, že tu sedím. Stískala som Harryho ruku tou najväčšou silou.

Pomaly sme sa pohybovali prudko nahor a potom sa to začalo natáčať. A zrazu ... letela som prudko nadol a vlasy mi viali dozadu. Vietor mi fúkal do tváre a spôsoboval, že som sa musela usmiať. Napokon som aj chcela. Ako sme sa pretočili dole hlavou, začala som sa smiať a moje telo začalo vylučovať snáď milióny endorfínov naraz.

Pustila som Harryho a zdvihla ruky nahor. Vlasy mi lietali na každú stranu a ja som si užívala ten skvelý pocit slobody ako vták. Mala som pocit, že lietam. Harry na mňa len s úsmevom hľadel. Keď jazda skončila, sklamane som vstala a odišla preč.

„Tak čo myslíš?“

„Ďakujem, ďakujem, ďakujem!!!“ smiala som sa ako zhulená. „Bolo to skvelé! Ideme na ďalšie!“ zvolala som nadšene a tentoraz som ho ťahala ja. Keď sme obehali všetky kolotoče, čo tam boli, cítila som sa najšťastnejšia na svete. Ten adrenalín a tie pocity ... stálo to za to.

Ako posledný sme si nechali strašidelný dom. Veľmi sa mi doň nechcelo. Jednak som sa bála a aj ten názov vo mne vyvolával zlé pocity. X-No Way Out. Čo som si asi tak mala myslieť? Presviedčala som Harryho, aby sme aspoň tu nešli, pretože som sa nechcela stratiť. No Harry trval na svojom a o chvíľu sme už kráčali dnu.

V očiach som mala smrteľný strach, ešte väčší než pri kolotočoch a Harryho ruka pomaly začínala modrieť. No ja som ho aj tak nepustila a on sa nesťažoval. S každej strany na mňa vyskakovali príšery a ja som sa len pritisla k Harrymu, ktorý ma ochraňujúco objal.

Po 15 minútach sme tam ešte stále blúdili a nevedeli sme nájsť cestu von. Odrazu na mňa zboku vyskočila nejaká postava. Už to nebola len figurínka ale normálny človek zamaskovaný sa príšeru. V prvom momente som sa neskutočne zľakla a začala som vrieskať ako šialená. Doteraz som sa držala, no toto bola na mňa priveľa. Keď som prekonala prvotný šok, skĺzla som sa po stene, celá bledá od strachu a oči som mala plné sĺz.

„Ja už nemôžem. Nech ma odtiaľto vyvedú von!“ plakala som.

„Prepáč mi to. Prepáč!“ ospravedlňoval sa mi Harry.

„Len nech po nás niekto príde a konečne ma odtiaľto vyvedie.“

„Prosím vás, mohli by ste nás zaviesť von?“ opýtal sa Harry toho chlapíka v maske. On len v tichosti prikývol a my sme ho nasledovali. Ledva som vládala kráčať. O pár minút sme vyšli východom von a ja som uvidela denné svetlo.

„Preboha, aká si bledá!“ zjajkol Harry. „Veľmi ma to mrzí. Prepáč, nemal som ťa tam ťahať.“

„Hlavne, že sme už vonku. Poďme domov,“ poprosila som ho ešte stále so slzami v očiach. „Alebo vieš čo. Ešte jedna jazda na Colossus-e, aby sa mi zlepšila nálada,“ pokúsila som sa o úsmev.

„Určite?“ opýtal sa ma s pochybnosťami.

„Tento deň bol skvelý a nechcem odtiaľto odchádzať z týmto pocitom,“ usmiala som sa už naozaj.

„Tak dobre,“ prikývol Harry a postavili sme sa do radu. Posledný krát sme sa zviezli na najlepšom kolotoči a nálada sa mi opäť zlepšila. Úsmev mi svietil na tvári a na strašidelný dom som zabudla.

Colossus                                              X - No Way Out

„Naozaj ma to mrzí,“ ospravedlnil sa znovu Harry.

„To je v poriadku. Už o tom nehovor, aby si mi to nepripomínal. Aj tak bol tento deň jeden z najlepších v mojom živote. Ďakujem,“ objala som ho.

„Takže ideme domov?“

„Ideme domov,“ prikývla som a vyrazili sme naspäť k autu.

Ďalší deň som sa zobudila až na obed a nedočkavá na Sofiino prekvapenie som pripravovala raňajky. Občas som mala pocit, akoby sme tu bývali samy. Tom takmer nikdy nebol doma a Claire sa starala o vnúčika. Nie, že by mi to nejako prekážalo, ale predsa len, keby sa to dozvedeli rodičia, asi by som hneď letela prvým spojom domov.

Spravila som lievance, ktoré nám poslúžia ako raňajkoobed a prichystala som ich na stôl. Práve včas zišla dole aj Sofia a oči sa jej rozžiarili, keď videla tú lahôdku.

„Dnes si si dala záležať,“ usmiala sa.

„Ja vždycky,“ žmurkla som na ňu.

„Takže aký je na dnes program?“

„Hmmm, najprv pôjdeme do mesta na nákupy a potom ťa niekam vezmem,“ usmiala sa.

„Tak to som teda zvedavá.“

„Máš sa na čo tešiť,“ uškrnula sa a moje nadšenie a zvedavosť sa opäť zvýšili. Mala som pocit, že do večera nevydržím.

Len čo sme sa najedli, prezliekli sme sa do mesta a vyrazili v ústrety butikom. Za tri hodiny sme mali nakúpené všetko potrebné a s plným náručím tašiek sme sa vracali domov.

Keď sme dorazili, mohli byť tak 4 hodiny a tak ma Sofia vopchala hneď do kúpeľne. Celá som sa poriadne vydrhla, oholila som sa a nakrémovala čerešňovým telovým mliekom. Hodila som na seba župan a vošla do svojej izby, kde ma už čakala Sofia pri kozmetickom stolíku.

„Poďme, sadni si!“ zavelila. A tak som ju počúvla a ona sa mi najbližšiu hodinu hrala s vlasmi a líčila ma. Celý čas mi nedovolila sa pozrieť do zrkadla, no až keď bola hotová, otočila ma na stoličke a ja som zbadala svoj odraz.

„Wau!“ bolo jediné slovo, na ktoré som sa zmohla. Mala som vyžehlené vlasy a dokonalý make-up. Vyzerala som ... sexy. To bolo to slovo, ktoré ma vystihovalo, aj keď mi to znelo trochu narcisticky. Usmiala som sa do zrkadla a otočila som sa k Sofii.

„Ďakujem ti, je to skvelé. Aj keď netuším, načo toľko úprav, ale ďakujem,“ objala som ju.

„Nie je zač. Obleč sa do toho, čo som ti kúpila a stretneme sa o pol 7 v obývačke.“

„A čo večera?“

„Nič sa neboj,“ zahlásila s tajomným úsmevom a odišla preč. Opäť som tuho premýšľala, čo pre mňa nachystala, no ani za nič som na to nemohla prísť. A tak som sa obliekla do tmavomodrých jednoduchých šiat, ktoré mi vybrala Sofia a na ne som si hodila sako, pretože predsa len sa už začalo ochladzovať. Na nohy som si obula tmavomodré kotníčky a na ruku som si nasadila náramky. Do malej čiernej kabelky som dala mobil a pár drobných a hotová som zišla dolu.

Usadila som sa na gauč, no o chvíľu prišla Sofia a už sme vyrazili. Pred domom už čakal Matt s jeho Fordom a my sme nasadli dozadu. Pozdravili sme sa a už sme sa niekam viezli. Samozrejme, že som nemala ani poňatia kam.

„Zavri oči, nasadím ti šatku,“ povedala Sofia.

„Je to naozaj nutné,“ zamrnčala som.

„Áno!“ povedala panovačne, a tak som zatvorila oči a otočila sa, aby mi ju mohla nasadiť.

„O pár minút tam budeme,“ zahlásil Matt a ja som bola vo vytržení. Čo to bude? Aké prekvapenie pre mňa Sofia nachystala. O chvíľu som pocítila, ako spomaľujeme, až sme napokon zastavili. Čakala som, že mi Sofia dá dole šatku, no nestalo sa. Namiesto toho som počula buchnutie dverí a netušila som, čo sa okolo mňa deje. Potom sa otvorili dvere na mojej strane a začula som Sofiin hlas.

„Opatrne vystúp z auta,“ nakázala mi a ja som ju poslúchla. Potom už len pozdravila Mattovi, ktorý bol zrejme len šofér a za ruku ma viedla ... niekam. Počula som veľa hlasov, dievčenských hlasov, ako niečo kričia, no bola som príliš ďaleko, aby som rozpoznala čo. Čo sa tu deje? dumala som.

„Dobre, tu stoj.“

Zastala som na mieste a pocítila som, ako mi Sofia vzadu rozväzuje šatku. Potom som sa už len nadýchla a ona mi ju dala dole.