Coincidence 21

Chcem ešte poznamenať, že tí, čo ste čítali Holidays po 41, časť, to nebol koniec. Ak ste klikali len cez odkazy v zložke Holidays, tak som tam zabudla pridať posledný link na 42. časť, tak kto náhodou nečítal, šup šup :)

...objal ma. V bruchu mi šantili motýle a v hlave vybuchovali ohňostroje. Cítila som sa ako v nebi a to bolo len objatie. Usmiala som sa na neho a bez slova som sa pobrala preč. Cítila som jeho pohľad na sebe, ako ma pozoruje, no neotočila som sa. Až na rohu ulice som vrhla krátky pohľad za seba. Ako som predpokladala ešte stále tam stál a díval sa za mnou. Zakývala som mu a pustila som sa chodníkom domov.

Premýšľala som o celom dni. Vážne mi to pripadalo, akoby to bol len sen a ja som sa mala každú chvíľu prebudiť. A to ma desilo. Chcela som ostať žiť navždy v tomto krásnom sne. V tej krásnej rozprávke.

Ani som si neuvedomila  a už som otvárala bránu a vstupovala som na záhradu. No nezamierila som do domu ale zaň. Ľahla som si na hojdačku a pozrela som sa na oblohu. Pomaly sa už stmievalo a začali vykúkať prvé hviezdy. Pozorovala som ich, ako postupne silnejú.

Odrazu som zazrela jednu padať. Želám si, aby sa v mojom živote dalo všetko do poriadku a splnili sa mi všetky moje sny a túžby, pomyslela som si. Bolo to zložité prianie, ale prečo nie. Ak mu budem veriť, splní sa. Vedela som to.

Naschvál som si neželala školy v Londýne alebo vzťah s Hesom, teda Harrym. Chcela som, aby som bola šťastná, a ak ma šťastnou urobí niekto iný, nech. Usmiala som sa a postavila som sa na zem. Hodila som posledný pohľad na oblohu a vošla som zadnými dverami do domu.

Moje kroky smerovali hneď do izby, no na schodisku som stretla Sofiu. Ach, jaj. Čo jej, dokelu, poviem?

„Ahoj,“ pozdravila som ju.

„No ahoj, kde si bola tak dlho?“

„Veď vonku predsa,“ zasmiala som sa.

„Takže bolo dobre?“ zažiarili jej oči.

„Úžasne. Ha...“ zasekla som sa. Chcela som povedať Harry, no našťastie som sa včas zastavila. „Hes je skvelý. Naozaj si rozumieme, bolo to fajn.“

„Tak to som rada,“ usmiala sa. „Onedlho tu bude niekto zadanýýýý.“

„Len nepredbiehaj,“ zasmiala som sa a mierila som k izbe.

„A ako vyzeral?“ kráčala za mnou.

„Tmavé dlhšie vlasy, svetlé oči, nádherný úsmev,“ zasnívala som sa a pred očami som mala opäť jeho tvár, keď sme sa lúčili.

„Ty si mi teda poriadne zamilovaná,“ zasmiala sa Sofia.

„Ale nepreháňaj,“ mávla som rukou a vošla do svojej izby. „Videli sme sa zatiaľ len raz.“

„Ale bude aj ďalší raz, že?“

„Zajtra.“

„Vy ste teda rýchly,“ zarazila sa Sofia a hodila sa na moju posteľ, zatiaľ čo som sa odličovala. Neodpovedala som jej na to nič, len som v mysli snívala o zajtrajšku.

„Čo si oblečieš?“

„Netuším. Podľa počasia.“

„Ak bude teplo, vezmi si tie broskyňové šaty, čo si si minule kúpila. Vyzeráš v nich skvele,“ poradila mi.

„Tak dobre,“ prikývla som. „Vďaka za tip. Ak sa nenahneváš, šla by som spať, pretože som strašne unavená. Celý deň sme sa prechádzali.“

„Iste. Tak zajtra, pa,“ rozlúčila sa a ja som zaľahla do postele s vidinou zajtrajšieho dňa. Bude to aspoň také úžasné, ako dnes.

Ráno som sa budila na zvonenie telefónu.

„Áno?“ zdvihla som.

„Zdravím, tu je Naomi. Poplach!“

„Čo sa deje?“ opýtala som sa ospalo.

„Prehliadka sa presunula na sobotu a sála nie je voľná iný deň ako dnes, takže príď na skúšku!“

„Čože? Dnes? Ale ja už niečo mám!“ povedala som rýchlo.

„Tak to budeš musieť zrušiť! Naozaj je to súrne!“

„Tak dobre, o koľkej?“ opýtala som sa. Dúfala som, že povie hneď, aby som to poobede ešte stihla, no nie.

„O 12 tu buď!“

„Tak dobre. Ahoj,“ zložila som.

„Dokelu!“ zanadávala som nahlas. Prečo sa toto musí stať práve mne? Veď som si želala, aby sa mi splnili všetky sny a túžby a nie stroskotali na plnej čiare! Do tretej to nemám šancu stihnúť a nemám ani jeho číslo, aby som mu zavolala a zrušila to. Toto je v keli!

Pozrela som sa na hodinky, koľko je a prekvapil ma ten čas. 10:57. Spala som viac než 14 hodín! Rýchlo som vyliezla z postele a šla do kúpeľne. Dala som sa do poriadku a čistá som sa vrátila späť do izby. Rýchlo som sa namaľovala a obliekla do bielych šortiek, trička a na nohy som si obula žlté Vansy. Ešte žlté hodinky, do kabelky pár vecí a rýchlosťou svetla som zbehla do kuchyne.

„Ahoj,“ pozdravila som Sofiu a z ľadničky som si vybrala jablko. „Maj sa!“ zvolala som a utekala som von. Sofia za mnou len nechápavo pozerala a nemala ani tušenia, čo sa deje. Mala som šťastie a hneď som si odchytila voľný taxík. Nasadla som dnu, zahlásila adresu a cestou som chrúmala jablko. O pár minút som akoby nejakým zázrakom bola pred sálou a vošla som dnu.

Vzadu už sedela Naomi s El a pár dievčatami.

„Prišla som najskôr, ako som mohla!“ povedala som zadychčane.

„Ideš na čas, sadaj!“ zahlásila. „Takže dievčatá, keďže sa prehliadka presunula, musíme dať skúšku už na dnes, pretože potom je už sála prenajatá. Tak dajme sa do toho. Doniesla som aj veci pre každú z vás, takže šup šup sa prezliecť a na mólo!“

Poslušne sme sa všetky prezliekali z jedného outfitu do druhého a skúšali sme, či všetko sedí. Napokon sme vyšli na mólo s prešli si, čo a ako v sobotu bude vyzerať.

„Tak dobre. Boli ste super. Ak to bude takto vyzerať aj na prehliadke, bude to báječne. Môžete ísť domov a vidíme sa v sobotu,“ povedala napokon a ja som ako prvá utekala do šatne. Prezliekla som sa najrýchlejšie, ako som vedela a vystrelila som von skôr, než stihli ostatné čo i len vojsť dnu. Skontrolovala som čas na hodinkách a zahrešila som. 15:08 Prosím, nech tam ešte bude, nech ma počká!

Vybehla som z budovy a kývala som na taxíky. Pár ma odignorovalo až napokon asi desiaty zastavil.

„Do Hyde Parku, rýchlo!“ zvrieskla som a on šliapol na plyn. Cestou som sa skontrolovala v zrkadielku, ako vyzerám a aj keď to nebolo dokonalé, kašľala som na to.

Keď sme zastavili pri parku, na hodinkách už bolo 15:23. Dokelu, dokelu!!! Utekala som krížom cez park až k mostu. No tam nikto nebol. Nie!!! Prečo ja?!?! Dokelu! Zadychčane som zastavila a oprela som sa o zábradlie. Ešte mám skype! Musím mu napísať na skype! zablyslo mi zrazu v hlave a ja som rýchlo pustila šprint domov.

Harry

Pozrel som na hodinky. 15:20. Moje sklamanie sa trojnásobne zväčšilo a aj posledná nádej, že príde sa stratila. Pomalým krokom som zišiel z mosta a kráčal som k ceste. Odchytil som si taxík a viezol sa späť domov. Prečo neprišla? premýšľal som. Veď včera to bolo super, povedala, že sa jej to páčila a celý čas sme sa rozprávali a smiali. Tak prečo by neprišla? Možno jej do toho niečo prišlo a nemala sa mi ako ozvať! zaznela myšlienka v mojej hlave a ja som sa na ňu upol ako na svoju poslednú nádej.

Keď som vošiel do domu, hneď som sa pripojil na internet a skontroloval skype, či tam náhodou nebol nejaký odkaz. Nič. To nevadí, povedal som si. Určite niečo mala a narýchlo musela odísť! Vypol som teda skype a šiel som za chlapcami do obývačky.

„Ahoj, Liam,“ pozdravil som ho. Aj keď sa odsťahoval do bytu s Danielle, každý deň nás navštevoval, takže som mal pocit, akoby ani neodišiel.

„Ahoj, Harry. Louis nám akurát hovoril novinku,“ usmial sa na mňa.

„A akú?“ pozrel som naňho zvedavo.

„Eleanor preložili na sobotu prehliadku a pozýva nás všetkých. Vraj má nejakú kamarátku, s ktorou by nás chcela zoznámiť. Vraj máš dôjsť hlavne ty,“ uškrnul sa Louis. A v tom mi zaplo. Prehliadka, El a jej kamarátka, s ktorou nás chce zoznámiť. Veď to bude ona. Bude tam Vicks. Určite tam bude. Musí. Opäť sa moje srdce rozbúšilo a ja som bol znovu šťastný. Vedel som, ako ju nájdem, kde ju stretnem, a viac mi nebolo treba vedieť.

„Dobre,“ prikývol som. „Ide sa na prehliadku.“