Coincidence 15

Vicky

Keď sme v noci s Hesom ukončili konverzáciu, nemohla som zaspať, pretože som naňho celý čas myslela. tak mi po ten mesiac chýbal a zrazu je tu. Opäť bude všetko ako po starom. No napokon som predsa len zaspala a snívali sa mi divné sny o veveričkách.

Na druhý deň som sa zobudila až na obed, pretože po včerajšej noci by ani nebolo v mojich silách vstať pred desiatou ráno. Odtiahla som záclony v mojej izbe a uprela som pohľad do nádherného upršaného dňa. Tak to mi bude zábava. No aj tak mi na tvári svietil úsmev a nemohla som sa ho zbaviť. Bola som šťastná, no čo už.

Obliekla som sa do starých vecí a zišla som do kuchyne. Vysmiata som pozdravila celú rodinku, ktorá už sedela pri stole a raňajkovala. Očividne vstali tiež dosť neskoro. Tom mal pred sebou noviny a ani sa na mňa nepozrel a Claire sa len usmiala a vrátila sa k svojej káve.

Ja som podišla k linke a začala som si pripravovať raňajky – hrianky so syrom. Potom som si prisadla a začala som jesť. No niečo mi bránilo. Pozrela som sa na opačný koniec stola, kde sedela Sofia a skúmavo na mňa hľadela.

„Čo je?“ opýtala som sa s plnými ústami.

„Si nejaká iná. Premýšľam, čo sa na tebe zmenilo.“

„Iná?“ zasmiala som sa. „Nemám dôvod byť iná.“

Sofia to ďalej nerozoberala a tak som pokračovala v jedení. Napokon som po sebe umyla riad a chystala som sa späť do izby. Sofia sa ku mne pripojila a v tichosti sme kráčali po schodoch. Pri dverách sme sa rozišli a každá vošla dnu.

Ľahla som si na posteľ a vzala do rúk moju lásku – gitaru. Už dlho som na nej nehrala, a tak som si vzala brnkatko a len tak si hrala akordy. Odrazu som si uvedomila, že už si len tak nebrnkám, ale hrám nejakú pieseň. Sama od seba, inštinktívne, srdcom. Započúvala som sa do hudby a premýšľala som, čo je to za pieseň. No v tej chvíli mi to neprišlo na rozum, avšak hudba ostala v mojej mysli ako droga. Zo zamyslenia na vytrhlo klopanie na dvere z kúpeľne.

„Ďalej!“

„Ahoj, ja len či neskočíme na kávu,“ usmiala sa Sofia.

„Vieš, že je to skvelý nápad? Hneď sa prichystám a môžeme ísť.“

„Okey, počkám ťa v obývačke.“

Zavrela za sebou dvere a ja som sa vrhla na šatník. Vonku lialo ako z krhly a očividne ani nebolo bohvieako teplo, tak som si vzala sivé voľné tričko, rifle a mikinu a do malej kabelky cez plece som hodila mobil a peňaženku. Nič viac som nepotrebovala. Na hlavu som si nasadila šiltovku a obula som si sivé botasky.

Hotová som zišla dole za Sofiou a spolu sme vyšli do toho dažďa. Síce sme obe mali dáždniky, aj tak sme zmokli, pretože vietor sa zbláznil a raz fúkal tak, inokedy onak. Konečne sme došli do Starbucksu a objednali sme si dvakrát horúcu čokoládu. Už som sa na ňu neskutočne tešila, a keď nám ju doniesli, musela som si z nej ihneď odchlipnúť, aj za cenu popáleného jazyka.

Rečnili sme o všetkom možnom – o móde, chlapcoch, práci, rodine, ako vždy. Keď som sa jej pýtala na včerajší výlet s otcom, usmiala sa ako slniečko a bolo vidieť, že to nebol len obyčajný výlet.

„No koho si tam stretla?“ zasmiala som sa.

„Volá sa Matt a je tu na prázdninách u nevlastného strýka. Čiže niečo ako rodina, ale nie pokrvná. Včera keď sme boli von, otec potreboval nejakú súčiastku do auta od strýka Josha, tak sme šli k nemu a zdržali sme sa ďalšiu hodinku. Kým sa oni rozprávali o tých typických nudných veciach, ja som vyšla na záhradu a tam si ku mne prisadol Matt. Zarozprávali sme sa a pozval ma von,“ dokončila radostne.

„Waaa, tak to je úžasné!!! Som taká rada. A kam pôjdete?“

„Ešte neviem. Povedal, že sa po mňa zastaví zajtra večer. Predstavím vás,“ navrhla.

„To budem rada. Chcem vidieť toho záhadného príbuzného,“ zasmiala som sa. „Veď žiariš šťastím.“

„Hííí!!!“ zvýskla Sofia odrazu.

„Čo sa deje?“ zľakla som sa.

„Už viem! Už som na to prišla, prečo si sa mi ráno zdala akási iná. Tiež si sa usmievala ako slniečko,“ uškrnula sa.

„Čože? Ja?“ zasmiala som sa s rukou na srdci.

„Áno, ty. A netvár sa, akoby si o tom nevedela,“ zasmiala sa. „Tak poďme, kto to je?“

„Ako to myslíš, kto to je?“

„Do koho si sa zamilovala?“

„Ale veď sa nie som zamilovaná,“ začala som sa smiať.

„Neklam mi. Videla som tvoj výraz ráno. Vlastne máš ho po celý deň, aj keď vonku prší, čo ty dážď nenávidíš.“

„Tak dobre. Poviem ti to, ale nie som zamilovaná, jasné? Je to len kamarát,“ pripustila som.

„To sa ešte uvidí, či len kamarát,“ zaškerila sa a nahla sa ku mne bližšie. „Som samé ucho.“

„Okey, tak teda ... Pred písomnou maturitou som bola na Omegle a písala som si s jedným Angličanom. Bol veľmi milý, a tak sme si vymenili skype a každú sobotu sme si písali, pretože inokedy nebol čas. Pred ústnou maturitou odišiel do Ameriky na mesiac a včera sa vrátil, tak sme si opäť písali. To je všetko,“ povedala som. Sofia na mňa zízala s otvorenými ústami, akoby som vypustila niečo šialené.

„A ako sa volá? Ako vyzerá? O čom ste si písali?“ vyzvedala.

„Volá sa Hes. Áno, viem, je to dosť divné meno, ale tak čo už,“ dodala som rýchlo, keď som videla, ako sa zatvárila. „Nemám ani tušenia, ako vyzerá, pretože nemá fotku a nikdy sme si nevolali. A písali sme si o všeličom. Našla som v ňom skvelého priateľa, ktorému som mohla povedať čokoľvek a veľakrát mi pomohol. A včera, keď som si prečítala od neho správu, že sa vracia do Londýna, zdvihla sa mi nálada a hneď sme si písali,“ zasnívala som sa. Opäť som myslela na včerajšiu konverzáciu.

„Si zaľúbená!“ usmiala sa Sofia.

„Čože?“ pozrela som na ňu zmätene. Nejako som prepočula, čo vravela.

„Vidíš, aj toto to dokazuje. Hovorím, že si zaľúbená!“

„Nie, nie som!“ priečila som jej.

„Ale si. Pozri sa na svoje správanie. Ako ho opisuješ. Z tvojich slov vyznieva, akoby to bol úplne dokonalý človek, s ktorým si rozumieš najviac na svete, až začínam žiarliť. Keď o ňom rozprávaš, podvedome sa usmievaš a pozeráš do neznáma. SI niekde v snoch a snívaš o ňom!“

„Ale to nie je pravda!“ trvala som na svojom.

„Ale je a ty si môžeš klamať koľko chceš, ale nevyvrátiš to,“ usmiala sa a oprela sa dozadu o kreslo. Zamyslela som sa nad tým. Naozaj som to všetko robila? Ale predsa nemôžem byť zamilovaná do niekoho, koho ani nepoznám a ani som ho v živote nevidela! Presviedčala som samú seba, keď odrazu...