Coincidence 43

Sorry, že tak neskoro, no zo školy som ešte len prišla domov o pol 5 a potom som mala neodkladne záležitosti :) má tu niekto niekedy taktiež 9.hodín a končí tak neskoro? :)

Harry

Ležali sme vedľa seba a dívali sa navzájom do očí. Nemohol som uveriť, že táto krása patrí mne. No odrazu jej začal zvoniť telefón, tak ho zodvihla.

„Ahoj,“ povedala po španielsky. Hodil som na ňu prekvapený pohľad, hoci som ako tak rozumel, no ona sa pousmiala a ďalej sa venovala hovoru.  A tak som jej odhrnul vlasy z krku a začal som ju jemne hrýzť.

„Nie, nie. To je v poriadku. Stalo sa niečo?“ „Čo by som mala vedieť?“ počul som ju hovoriť, no pri poslednej vete bol v jej hlase akýsi strach. Zbystril som pozornosť a čakal som, čo bude ďalej. Odrazu však pozrela na mobil, ktorý svietil na čierno.

„Do riti!“ zanadávala v nejakom ďalšom jazyku a vyskočila na nohy. Vrhla sa k skrinkám a vyhadzovala obsah zásuviek von. Napokon našla, čo hľadala. Nabíjačku. Rýchlo preskočila všetok ten neporiadok a zapojila mobil do zásuvky. V momente, keď sa zapol, vytočila hovor.

„Prepáč, vybila sa mi baterka.“ „Tak čo by som teda mala vedieť?“

Od tej vety nepovedala ani slovo, len šokovane hľadela pred seba. Ústa mala dokorán otvorené a v očiach sa jej odrážal strach. Preľakol som sa, čo sa deje a podišiel som k nej. Bez slova som k nej podišiel a objal som ju. Oprela sa o mňa, no neustále bola stuhnutá. Čo sa to, dopekla, deje? strachoval som sa.

„Letím len čo to pôjde.“ „Nie, prídem. Nemohla by som tu ostať.“ „Dobre, maj sa,“ povedala a zrušila hovor. Vzal som jej tvár do dlaní a pozrel som sa jej do očí, v ktorých sa jej začali zberať slzy. Nechcel som sa jej nič pýtať, nič vyzvedať. Chcel som, aby sa mi zdôverila sama, a tak sa aj stalo.

„Moja mama ... nehoda ... nemocnica ... kóma,“ povedala tých pár slov ešte stále neveriacky. Potom sa jej z očí spustil prúd sĺz a ona sa srdcervúco rozplakala. Pritisol som ju k sebe a objal som ju. Netušil som, čo na to povedať. Že bude v poriadku? Veď je v kóme. A tak som tam len pri nej bol a nechal som ju, nech sa vyplače.

Po pár minútach sa jemne odtiahla, už bez vzlykov, a tak som ju pustil.

„Musím si nájsť letenku,“ povedala a sadla si za stôl k notebooku.

„Objednaj dve, zaplatím to,“ odvetil som hneď.

Prekvapene na mňa pozrela.

„Idem s tebou!“ riekol som rozhodne.

„Ale ... čo chalani, album ...“

„To počká.“

„Ďakujem,“ usmiala sa vďačne a otočila sa späť k počítaču. Ja som si zatiaľ sadol na posteľ a premýšľal som. Paul sa na mňa neskutočne naštve a bude vrieskať ako zmyslov zbavený, ale to mi bolo v tej chvíli jedno. Nemohol som ju v tom nechať samu. Cítil som, vedel som, že musím byť pri nej.

„Ráno o 6 to letí. Zabookovala som nám letenky,“ povedala odrazu, čím ma vytrhla z premýšľania.

„A koľko je teraz?“

„Pol 1.“

„Dobre. Pomôžem ti zbaliť, potom pôjdem na chvíľu domov, zatiaľ si pospíš a o 4 prídem po teba, dobre?“

„Pôjdem s tebou. Aj tak by som nemohla spať,“ odvetila a zo skrine vytiahla malý kufor a na posteli ho otvorila. Zaradom mi podávala veci, ktoré chcela zbaliť a ja som ich dával do kufra. O pár minút sme boli hotoví, už sa len prezliekla do čiernych riflí, sivého dlhého trička ´Make Love´ a na nohy si obula Vansy. Na hlavu nasadila čiapku a spolu sme sa pobrali dolu. Zniesol som jej kufor do auta a ona zatiaľ šla napísať odkaz Sofii a jej rodičom. Onedlho sme už sedeli v aute na ceste ku mne.

Keď sme zaparkovali pri dome, šli sme hneď do mojej izby a ja som si zbalil pár nevyhnutných vecí. Potom som ešte taktiež napísal list chalanom a nechal im ho v kuchyni. No keď som zniesol kufor do auta,  vošiel som ešte do Louisovej izby.

„Louis?! Zobuď sa!“

„Hmmm?“ zahundral Louis a pomaly otvoril jedno oko.

„Louis, vstávaj!“

„Čo sa deje?“ zamrmlal a pretrel si oči.

„Odlietam preč s Vicky. Jej mamka je v nemocnici a ja chcem byť pri nej, pomôcť jej a tak. Netuším, ako dlho tam budeme, ale nahrávanie sa zatiaľ bude musieť zaobísť bezo mňa. Skús to Paulovi povedať nejak tak, aby ma hneď nezabil, dobre?“

„Ehmm,“ prikývol Louis.

„Louis! Počul si ma?“

„Hej, hej, počul!“ zvolal a uložil sa na spánok. Tak hádam si to ráno aj bude pamätať, pomyslel som si a vošiel späť do svojej izby. Vicky len ležala na mojej posteli a pozerala do stropu. Hlavu mala určite plnú myšlienok, tak som si k nej len ľahol a pritúlil si ju k sebe. Na mobile som si pre istotu nastavil budík, ak by sme zaspali.

A tak sa aj stalo. No budík nás našťastie zobudil, a tak sme sa bez zbytočných slov dovliekli do auta, ja som si cestou ešte zobral Redbull, aby ma nakopol a mierili sme na letisko. Ešte musím povedať Louisovi, nech mi ho vezme spať. Náhradné kľúče sú doma, tak by to nemal byť problém, pomyslel som si, keď som zamykal auto.

Chcel som vziať obe kufre, no Vicky mi to nedovolila, a tak sme dnu vkráčali každý ťahajúc ten svoj. Kúpili sme letenky a odovzdali kufre. Prešli sme cez všetky kontroly a usadili sa v čakárni.

„Dáš si kávu?“ opýtal som sa jej.

„Áno, ale doniesol by si mi ju prosím sem?“ poprosila ma.

„Samozrejme, a akú?“

„Vanilkové latté a veľa cukru. Ďakujem.“

„Hneď som späť,“ odvetil som a mieril som do mini Starbucksu na letisku. Vystál som v dlhom rade a kúpil som jedno vanilkové latté a sebe mocachino.  S dvoma pohármi som mieril naspäť a jeden som podal Vicky. Obdivoval som ju, že sa tak drží. Od toho telefonátu jej nevytiekla ani jedna slza a na tvári mala poker face.

„Si v pohode?“

„Zvládam to,“ pousmiala sa jemne.

„Už tam o chvíľu budeme,“ pohladil som ju po vlasoch a nežne ju pobozkal na líce. Hneď na to oznámili náš let, tak sme rýchlo dopili kávu a šli sa usadiť. Ani jeden z nás nevnímal rozprávanie letušky o záchranných vestách, núdzových východoch a podobne. Obaja sme boli ponorený hlboko do svojich myšlienok.

Vicky sa strachovala o svoju mamu, ja o Vicky a jej mamu taktiež. Nikto z nás ani nevedel, aké má zranenia a čo jej vlastne je. Všetko, čo sme vedeli, bolo, že je v kóme. Ale aj to bolo dosť na obavy.

Len čo lietadlo vzlietlo a my sme mohli používať elektroniku, Vicky sa na mňa otočila s otázkou:

„Nebude ti vadiť, ak si zapnem prehrávač? Upokojuje ma to.“

„Isteže nie,“ usmial som sa.

„Vďaka,“ usmiala sa tiež a otočila sa k oknu. Do uší si vložila slúchadlá a už bola mimo. Ja som sa pustil do jedenia, ktoré ponúkali, keďže som od večere vyhladol a ani som nepostrehol, ako rýchlo zbehol čas. Zrazu sme len pristávali, v lietadle sa ozval potlesk a všetci začali pomaly vystupovať.

Jemne som pohladil Vicky, ktorá zaspala, po líci, aby som ju zobudil. Pomaly otvorila oči a von jej vykĺzla slza. Ešte aj počas spánku ju to všetko ťažilo, no vtedy to už nemohla držať v sebe.

„Už sme tu,“ povedal som a ona sa zrazu roztriasla a v očiach sa jej zjavil strach. „Neboj, to bude v poriadku. Ona sa dá dohromady. Preberie sa, je silná. Nemusíš sa báť,“ objal som ju a ona sa pomaly upokojila. Napokon sme vyšli von a vzali si batožinu. Nastúpili sme do taxíka a viezli sme sa, pre mňa bohviekam.