Coincidence 44

Vicky

Na líci som pocítila jemný dotyk. Pootvorila som oči a prebrala som sa so snívania. Opäť som sa ocitla v lietadle s Harrym. Ten sa nado mnou skláňal a nežne sa na mňa díval. Pocítila som, ako mi z oka vypadla slza, no nechala som to tak.

„Už sme tu,“ povedal a mňa odrazu prepadol panický strach. Už sme tu, o chvíľu uvidím mamku, no v nemocnici na lôžku napojenú na všetky tie prístroje. Chcem ju takto vidieť? V tom biednom stave? „Neboj, to bude v poriadku. Ona sa dá dohromady. Preberie sa, je silná. Nemusíš sa báť,“ objal ma odrazu Harry, akoby presne vedel, na čo myslím. Že som si na to za celý ten čas ešte nezvykla. Ako tak som sa upokojila  a sľúbila som si, že budem silná. Kvôli mamke.

Napokon sme vyšli von a vzali si batožinu. Nastúpili sme do taxíka a ja som povedala, nech nás odvezie na železničnú stanicu. Tam na parkovisku zastavil, a my sme s Harrym vystúpili von aj s kuframi. Chytila som ho za ruku a vykročila som k stanici. No tam, pred budovou ...

„Shit!!!“ zanadávala som nahlas.

„What?“ spýtal sa Harry. Ja som len nehybne stála a dívala sa na skupinku dievčat okolo zvyčajnej červenej lavičky, kde sme boli, keď som ešte bola na meetingu aj ja. Spievali si One Thing a mávali plagátmi. Zrejme sa ešte stále čakali.

„Directionerský meeting! Rýchlo, zamaskuj sa!“ povedala som rýchlo a otočili sme sa chrbtom k nim. Harry rozopol kufor a vytiahol odtiaľ fialovú mikinu Jack Willis a čiapku s okuliarmi.

„Tú mikinu nie! Všetci ju poznajú!“ šepla som nervózne.

On len mlčky vymenil mikiny a obliekol sa. Aj keď bolo cez 30 stupňov, hlavne, že bol zamaskovaný. Keď bol hotový, skontrolovala som ho a až potom sme vykročili k stanici. Celý čas som sa pozerala priamo pred seba a dúfala som, že si ma dievčatá nevšimnú.

„Vicky!!! Ty si doma?!“ zakričala Dena. Do riti! Zašepkala som Harrymu, nech je nenápadný, nech sa neotáča a nech sa hrá s mobilom alebo niečo. Našťastie ma poslúchol a ja som nahodila umelý úsmev a otočila som sa za hlasom.

„Ahoj ,“ zakývala som jej. Dúfala som, že to tak nechá a ja pôjdem ďalej, no ona sa odpojila od skupiny a utekala ku mne. Nie! Nie! Nie! Dokelu!  Aspoň, že zvyšné dievčatá ostali tam. Šla som jej oproti, aby sme stáli čo najďalej od Harryho.

„Ahoj!“ hodila sa mi okolo krku. „No čo ty tu?“

„Prišla som na chvíľu domov. Pozrieť rodinu a tak,“ usmiala som sa nasilu. „Vy máte, ako pozerám, ďalší meeting.“

„Áno, ešte stále sa ich pokúšame dostať na Slovensko,“ zasmiala sa. „Ale počula som a aj videla na nete, že vraj sa poznáš s Harrym. Je to pravda?“ spýtala sa zvedavo. Páni, to Slovensko je fakt Narnia. Sto rokov za opicami. No aspoň, že ešte nevedia, že s ním chodím.

„Áno, nejakou šťastnou náhodou sme sa spoznali a sme kamaráti.“

„Pááni! Niekto má šťastie,“ drgla ma. „Tak by si ich aspoň mohla poštuchnúť, nech tu spravia koncert.“

„Uvidím, čo sa bude dať robiť.“

„A s kým si prišla?“ vykukla za mňa. Rýchlo som sa posunula, aby som zakryla výhľad, no neskoro. Na jej tvári sa zjavilo prekvapenie a šok. Našťastie nezačala výskať ako šialená.

„To .. to je on?!“ pozrela na mňa s vypúlenými očami.

„Psssst!“ šepla som rýchlo. „Hlavne nevrieskaj a nekrič jeho meno!“

„Je to on?“

„Áno, je. Prišiel so mnou,“ priznala som. Maskovanie nepomohlo.

„Môže mi dať autogram?“

„Popýtam ho pre teba, ale teraz nie, lebo by to zbadali ostatné dievčatá. Plánujeme tu pár dní ostať, tak potom doma ti ho dám dobre? Hlavne o tom, prosím ťa, nikomu nehovor a nepíš to na žiadne stránky, aby som nemala pred domom kamery a podobne, prosííím!“

„Iste, na mňa sa môžeš spoľahnúť,“ usmiala sa Dena. „Bože môj! Harry Styles na Slovensku, pár metrov odo mňa! To je snáď sen!“

„Je to skutočnosť,“ zasmiala som sa. „My už musíme ísť. Hlavne prosím nič neprezraď, dobre?“

„Máš moje slovo. Maj sa,“ usmiala sa a objala ma. „Uvidíme sa doma.“

Usmiala som sa na ňu, tentoraz už prirodzene a otočila som sa späť k Harrymu. Rýchlou chôdzou sme pokračovali do vestibulu stanice a kúpili sme si lístky. Mali sme šťastie. Vlak nám šiel o 15 minút.

„Kam to ideme?“ prehovoril konečne Harry.

„Ku mne domov. U nás nemáme v meste priamo letisko, takže sa musíme odviezť.“

„Aha. Potom mi odporučíš nejaký dobrý hotel,“ usmial sa a pritúlil sa ku mne bližšie.

„A načo ti je hotel? Budeš spať u nás,“ odvetila som hneď. „Máme síce malý byt, ale teraz ťa pri sebe potrebujem, keď už si šiel so mnou.“

„Iste, ja budem len rád. Tvoji rodičia o nás vedia?“

„Áno, už som im to hovorila, hoci papa nevie, že prídeš, ale to nebude problém.“

„Tak dobre,“ usmial sa Harry a pobozkal ma. Bozk som mu opätovala a ponorila som sa do toho tak, že som nevnímala okolitý svet. Aspoň na chvíľu som zabudla na všetky starosti.

„Vlak smer Prešov práve prichádza na tretiu koľaj,“ zahlásil hlas a my sme sa od seba odtrhli. Usmiala som sa na Harryho, dala mu rýchlu pusu a postavila sa ku kufru. Harry ma nasledoval a spoločne sme sa vybrali ku vlaku.

Nasadli sme do posledného kupé a našťastie sme boli samy. Vlak síce ešte stál zhruba 5 minút, no nikto k nám neprišiel. A tak sme mali celý priestor pre seba a Harry to hneď pohotovo využil. Zatiahol závesy a prisadol si tesne vedľa mňa. Pozrela som sa mu do očí a chvíľu sme tak ostali. Nik nič nepovedal. Potom sme sa pomaly začali k sebe približovať a opäť sme skončili v úzkom objatí nalepení na seba skúmajúc si navzájom ústa.

Páčilo sa mi to. Zabúdala som pri tom na všetko a v tejto chvíli sa mi to hodilo stonásobne. No znenazdania nás vyrušilo otvorenie dverí.

„Cestovné lístky, prosím,“ ozval sa ženský hlas. „Hups!“

Neboli sme práve v chúlostivej situácii, no ja som sedela obkročmo na Harrym a on mal ruku pod mojim tričkom. To však nebolo našťastie vidieť. Hneď som sa odtiahla a pozrela k dverám. Stála tam červenovlasá 50-nička v uniforme.

Samozrejme moja tvár nadobudla červený odtieň a ja som zahanbená zliezla z Harryho a šla som vybrať lístky. Bez slova som ich podala sprievodkyni, tá ich skontrolovala a vrátila mi ich späť so slovami ´Ďakujem´. Vyšla von a pokračovala v svojej práci.

Zavrela som za ňou dvere a vrhla som pohľad na Harryho. Tomu už mykalo s kútikmi úst a keď sme sa na seba pozreli, v momente sme vybuchli smiechom. Chudinka sprievodkyňa, čo si pomyslela. Určite nás bolo počuť až na začiatok vagónu. No nám to bolo jedno. Nemohli sme sa prestať smiať.

Napokon sme sa po pár minútach upokojili a ja som si ľahla Harrymu na nohy. Zvyšok cesty sme sa len rozprávali a Harry sa mi hral s vlasmi. Keď vlak zastavil, vzali sme si batožinu a vyšli von. Tam sme nastúpili na autobus a viezli sa ku mne domov. Harry ma presviedčal, aby sme si vzali taxík, no ja som bola neoblomná. Stará dobrá mestská hromadná doprava mi chýbala. A navyše kým by k nám ten taxík dorazil, už sme mohli byť dávno doma.