Coincidence 48

Holky :) o 16 by som mala byť u Eriky takže twitcam bude, tipujem, najskôr okolo pol 17 :) dám vám tu link :) dúfam, že vás tam bude naozaj aspoň tých 19 :) teším sa na vás :-*

Snažila som sa ho nevnímať a tváriť sa, že som si ho nevšimla. Mierila som rovno k stoličke, ktorá bola chrbtom k nemu a Harry mi ju ako pravý gentleman odsunul. Potom sa posadil aj on a vzal do rúk nápojový lístok.

„Je to v slovenčine,“ zamračil sa.

„Ale veď väčšina nápojov má rovnaký názov v slovenčine aj angličtine,“ zasmiala som sa.

„A čo je čo ´horjuc čokouled´?“ opýtal sa ma. Povedal to tak smiešne, že som vybuchla smiechom až som sa chytala za brucho. Už som sa pomaly upokojovala, všimla som si jeho výraz urazeného dieťaťa a vybuchla som opäť.

„To je hot chocolate,“ povedala som, keď som sa prestala smiať. „A prepáč, že som sa smiala, ale povedal si to tak vtipne.“

„A ako sa to teda vyslovuje?“

„Horúca čokoláda,“ usmiala som sa. Snažil sa to zopakovať, no veľmi mu to nešlo. Po chvíli nás prerušila čašníčka a pýtala sa, čo si dáme.

„What do you want?“ opýtala som sa Harryho.

„Same as you,“ usmial sa a tak som objednala dve tequily. Klasika.

„Takže tu si chodila vonku?“

„Áno, občas,“ usmiala som sa.

„A to tu nemáte také kluby ako Anaya?“

„No tak existuje tu napríklad Ponorka alebo Neptún, ale je to tak úplne iné ako v Londýne,“ zasmiala som sa. „Toto je stokrát menšie mesto.“

„To vidím, ale je tu pekne,“ usmial sa.

„Áno, to je.“

Chvíľku medzi nami zavládlo ticho a Harry chytil moju ruku, čo som mala položenú na stole. Hral sa s mojím prstami a vpíjal sa do mňa pohľadom. No odrazu ten krásny moment narušila otázka.

„Vicky? Si to ty?“

V momente som zamrzla. Ten hlas som príliš dobre poznala. Bol to on.

„Ahoj, Dalibor,“ otočila som sa s falošným úsmevom.

„Dlho sme sa nevideli,“ prišiel ku mne a objal ma.

„Momentálne som v Londýne, to preto.“

„V Londýne? Páni, nepočul som o tom,“ zatváril sa prekvapene a prisadol si vedľa mňa, rovno oproti Harrymu. Ten mi opäť chytil ruku a tým si ma privlastnil, no ako sa zdalo, Dalibor si to ani nevšimol.

„Nehovorila som to každému.“

„Ale mne si mohla,“ žmurkol na mňa.

„A to prečo?“ začudovala som sa. „Veď sme sa vyše polroka nekontaktovali.“

„Ale čoby nie. Veď sme sa videli v Śtýle a tak,“ usmial sa.

„To ja nepovažujem za nejaké úzke priateľské vzťahy,“ odvrkla som a zahniezdila som sa na stoličke. už som mala dosť vypočúvania a hlavne jeho. Prečo nejde preč? pýtala som sa samej seba.

„Ale nooo, nebuď na mňa zlá,“ povedal ako zbitý pes a pohladkal ma po nohe pod stolom. Harry si nič nevšimol, no mnou trhlo. Odtiahla som nohu a pozrela naňho, či to myslí vážne.

„Nie som zlá. Len sa k tebe správam tak ako vtedy ty ku mne. S odstupom.“

„S odstupom?“ nadvihol obočie.

„Kašli na to. Nechcem tu teraz rozoberať minulosť. A navyše tu nie som sama, takže ...“

„Takže čo?“ spýtal sa, no ja som nemala odpoveď. Teda mala, ale čo som mu mala povedať, takže vypadni? No našťastie ma zachránila čašníčka, ktorá doniesla objednanú tequilu.

„Ďakujeme,“ usmiala som sa a vyberala som peňaženku.

„No, I´ll pay,“ prehovoril odrazu Harry.

„Ok, thanks,“ usmiala som sa a dala mu pusu. Dalibora vedľa som úplne ignorovala. Harry vyberal peňaženku, no v tom sa ozval Dalibor:

„Doneste nám ešte jednu, pozývam.“

„Nie, my si platíme za seba,“ odporovala som mu a Harry jej podal dve eurá.

„Tak dobre,“ vzdal sa Dalibor a oprel sa o stoličku dozadu. No ešte stále neodišiel.

„Tak, na čo si pripijeme?“ otočila som sa po anglicky k Harrymu.

„Na nás a na zdravie tvojej mamky,“ usmial sa milo. Bol taký pozorný.

„Tak teda na nás a na mamkino zdravie,“ súhlasila som a pripila som si s ním. Ostali po nás prázdne poháriky a ja som mu vtlačila bozk.

„Prečo na zdravie tvojej mamky?“ spýtal sa odrazu Dalibor.

„To je jedno,“ odvetila som, mierne otrávene. Bol neústupný.

„Ideme? Chceli sme ešte skočiť za Denou, pamätáš?“ pozrela som naňho dúfajúc, že mu to dôjde. Našťastie áno.

„Jasné, tak poďme,“ odvetil a postavil sa.

„Vy už idete?“

„Áno, neodkladné záležitosti.“

„Idem s vami vonku, ak tak musím ísť za Marekom.“

„Ako chceš,“ povedala som bez záujmu a držiac Harryho za ruku som kráčala von. Len čo sme sa ocitli na čerstvom vzduchu, Harry ma objal a spolu sme kráčali k zastávke.

„Vicky, mohla by si na chvíľku na slovíčko?“ zvolal za mnou Dalibor.

„A na čo?“ otočila som sa.

„Je to dôležité, prosím,“ pozrel na mňa psími očami, tak som teda povolila.

„I´ll be right back,“ usmiala som sa na Harryho a dala mu pusu. Oprel sa o stenu a ja som kráčala do tmy k Daliborovi.

„No čo?“ zastavila som meter od neho.

„Prečo sa ku mne tak správaš?“

„Ako?“

„No si taká ... iná. Odmeraná a ja neviem no.“

„Ľudia sa menia. Hlavne keď ich tí druhí ignorujú,“ povedala som úplne bez emócií.

„Ako to myslíš?“

„Ty veľmi dobre vieš!“ odvetila som ostro, pretože som sa o tom nechcela baviť. No on mi nedal na výber.

„Nie, neviem.“

„Tak sa skús zamyslieť na obdobie od septembra a možno na to prídeš,“ povedala som a otočila som sa na odchod, no on ma chytil za ruku a stiahol ma k sebe. Bola som len kúsok od neho, na tvári som cítila jeho dych a jeho ruky ma pevne držali za ramená.

„Au, to bolí,“ jojkla som a on povolil stisk, no nepustil.

„Čo som ti urobil?“

„Kašli na to. Aj tak to už je teraz jedno. Do konca prázdnin ostávam v Londýne a potom idem preč na vysokú, takže to nemá zmysel riešiť. Už sa neuvidíme,“ odvetila som.

„Prosím, aspoň mi povedz, prečo sa na mňa hneváš? Pre môj dobrý pocit.“

„Pre tvoj dobrý pocit?“ zasmiala som sa z toľkej irónie. „Prečo by som sa ja mala starať o TVOJ dobrý pocit, keď ty si mi spôsoboval toľko utrpenia?“

„O akom utrpení to hovoríš?“