Coincidence 38

Táááákže :D :D nová časť :) a BTW by som len chcela spomenúť, že chalani boli nominovaný na tri ocenenia BBC Radio 1’s Teen Awards a to Best British Single, Best British Album and Best British Music Act :)  hlasovať môžete na tejto stránke - http://www.bbc.co.uk/radio1/teenawards/2012/vote/ , len sa treba zaregistrovať, ale netreba žiadne maily ani osobné info zadávať :) takže hor sa do hlasovania a čítanie :) enjoy 

„Hádam sa ti to bude páčiť,“ usmial sa placho a odstúpil o krok dozadu.

Všetci na mňa upierali pohľady a čakali, čo bude vnútri. Nedočkavo som darček rozbalila a otvorila som malú krabičku, v ktorej bol položený strieborný náramok s niekoľkými príveskami. Bola tam topánka, srdiečko, kabelka, šaty, motýlik (k obleku) a písmeno H.

tie prívesky si domyslite :D

„Dal som tam pripevniť veci, ktoré ťa vystihujú a pár maličkostí, aby ti pripomenuli mňa,“ dodal potichu. Všetci sa na nás dívali a neprehovorili ani slova. Pozerala som sa na ten náramok a v očiach sa mi zberali slzy. Vystihol ma presne. Bolo tam všetko, čo som milovala – topánky, kabelky, móda celkovo a on. Všetko v tom jednom malom náramku.

„Je to nádherné,“ vzdychla som si a jedna slza mi stiekla po líci. „Ďakujem,“ usmiala som sa naňho a poriadne som ho objala. Popritom som mu do ucha zašepkala: „Je to ten najkrajší darček, aký som kedy dostala.“

Keď sme sa od seba odtiahli, Harry mi zapol náramok na ruku a práve vtedy nám doniesli tortu z pódia.

„A teraz bude hostina!!!“ zvolal Louis a otvoril fľašu od Sofie. Každému z nás nalial pohár (odkiaľ ho vzal, to netuším) a spoločne sme si pripili. Potom sme narezali tortu a pochutnávali si na čokoláde. Odrazu dostal Louis ďalší z jeho strelených nápadov a začal rozhadzovať zvyšky torty. V šatni sa strhla tortová vojna a každý schytal aspoň jeden zásah. Keď z torty neostalo nič len omrvinky, všetci sme si pooblizovali prsty a umyli sa.

Potom sa Sofia ospravedlnila, že už musí ísť a rozlúčila sa so mnou. Chalani sa už tiež pomaly zberali a tak sme spoločne vyšli von a oni si posadali do toho veľkého auta. Tentoraz sedel za volantom nejaký chlapík.

„Choďte napred,“ povedal Harry a zavrel za nimi dvere. Oni sa len uchechtli a vyrazili preč.

„Prejdeme sa?“ pozrel na mňa Harry.

„Prečo nie,“ prikývla som s úsmevom a tak sme vykročili tmavou ulicou naprieč Londýnom.

„Ešte stále tomu nemôžem uveriť,“ vzdychla som si šťastne.

„Čomu?“ opýtal sa Harry s úsmevom.

„Že som bola na vašom koncerte, že som stála na pódiu s vami a že ste z mojich 19.tych narodenín spravili tie najkrajšie. Ďakujem,“ povedala som ešte raz.

„To bola maličkosť. Keby nebolo Sofie, ani by sme nevedeli, že máš narodeniny. Prečo si mi to nepovedala?“

„Nejako som to nepovažovala za podstatné,“ pokrčila som plecami. „Nesadneme si?“

„Poďme,“ prikývol Harry a usadili sme sa na lavičku v Hyde Parku. Ani som netušila, ako sme sa sem dostali. Opäť som sa pozrela na náramok na ruke, ako som to robila takmer každých 5 minút a usmiala som sa.

„Čo sa usmievaš?“ spýtal sa zvedavo Harry.

„Veď som ti to už povedala,“ zasmiala som sa. „A navyše .. ten náramok je nádherný,“ povzdychla som si.

„Som rád, že sa ti páči. Premýšľal som, či to nebude príliš,“ priznal Harry úprimne.

„Ako to myslíš, príliš?“

„Ten motýlik a H.“

„Je to dokonalé. Bez toho by to nebolo ono,“ usmiala som sa.

„Vďaka,“ pousmial sa Harry a na chvíľu sa odmlčal.

Harry

„Je to dokonalé. Bez toho by to nebolo ono,“ usmiala sa Vicky.

„Vďaka,“ pousmial som sa a na chvíľu sa odmlčal. Ešte tesne pred tým, než som jej to dal, bol som na pochybách, či je to vhodný darček a či sa jej bude páčiť. Keď som ho vymýšľal, chcel som jej tam dať niečo zo seba, tak som tam dal motýlika a písmenko. Páčilo sa mi to, no tesne predtým, než to otvorila ma pohltili pochybnosti.

Teraz som už však bol pokojný. Páčilo sa jej to, a to bolo hlavné. V mojej duši zavládol pokoj.

Miestami som mal pocit, akoby som ju mal rád až príliš. Keď sme sa stretli, vždy mi dokázala vyčarovať úsmev na perách, aj keď som mal ten najhorší deň. Keď sme boli spolu, cítil som potrebu ju rozveseľovať a opatrovať. Keď sme sa čo i len náhodne dotkli, telom mi prebehla elektrina a všetky moje bunky sa zbláznili. A navyše som mal už dvakrát chuť ju pobozkať, no vždy mi to niečo prekazilo.

Nedokázal som si tie pocity vysvetliť. Niečo v mojom vnútri mi hovorilo, že som zamilovaný, no to mi nedávalo zmysel. Ja a zamilovaný? To sa predsa nemôže stať. Ja sa nedokážem zamilovať. Nahováral som si, no čím ďalej tým viac ma všetko usvedčovalo v presvedčení, že to tak je. Naozaj som sa zamiloval.

No čo s tým? Nemohol som s tým spraviť vôbec nič. Pobozkať ju? Vyznať jej city a tým zničiť naše priateľstvo? Čo ak by ma odmietla? Už nikdy by to nebolo tak, ako predtým. No bola tu aj akási malá nádej, malinké svetielko v mojej duši, ktoré by znamenalo jej áno. No tá šanca bola minimálna. Nedokázal by som sa zmieriť s predstavou, že by som ju stratil. Znamenala pre mňa príliš veľa. Mal som ju príliš rád na to, aby som skazil to pekné, čo bolo medzi nami. A tak som radšej mlčal a užíval si jej priateľstvo.

Odrazu sa zablýskalo a pár sekúnd po tom sa ozvalo dunenie hromu.

„Zrejme bude pršať,“ poznamenal som. „Asi by sme už mali ísť.“

Vstali sme z lavičky a pomaly sme sa pustili pešo k nej. No o chvíľu zahrmelo znovu a z ničoho nič sa spustil obrovský lejak.

„Bež!“ skríkla so smiechom Vicky a rozbehla sa po chodníku v tých jej vysokých topánkach. Obdivoval som ju. Pustil som sa za ňou a po chvíľke som ju dobehol. Pozrela sa na mňa a vybuchla smiechom, ktorým nakazila aj mňa. Zastavila a zhlboka dýchala.

„Nemá zmysel bežať. Aj tak sme celí mokrí,“ zasmiala sa.

„Máš pravdu. Suchší už nebudeme,“ uškrnul som sa. „Môžeš ísť do súťaže Miss Mokré tričko.“

„Heeej!“ zvolala so smiechom.

„Ja za to nemôžem,“ pokrčil som plecami. „Predsa len som chalan.“

Opäť sa zasmiala a vyzerala tak zlato, keď tam len tak stála celá zmočená a dážď jej padal na vlasy a tvár. No napriek tomu sa stále usmievala. Iné dievčatá by už jačali, že zmoknú alebo že sa im skučeravia vlasy. Ona bola iná.

Odrazu som pocítil neskutočnú chuť ju objať, vpliesť jej prsty do vlasov, pritiahnuť si ju k sebe a pobozkať ju. Nie, nesmieš! okríkol som sa v duchu. Všetko to zničíš! No túžba bola silnejšia. Vpil som sa jej pohľadom do očí a podišiel som bližšie. Pozerala na mňa a čakala, čo urobím.

„Aj keď si mokrá, si prekrásna,“ šepol som a pohladil som ju po líci. Keď som sa jej dlaňou dotkol, jemne si akoby oprela hlavu o moju ruku a ja som pocítil nádej, že to možno predsa len neskončí tak zle. Prešiel som od líca ku krku a druhou rukou som si ju za pás pritiahol bližšie. Mlčky sa na mňa pozerala, no neodtiahla sa. Mokré telá sa nám dotýkali a ja som na krku cítil jej tep.

Odrazu sa moja túžba zväčšila tisícnásobne a ja som sa priblížil k jej perám a priložil na ne tie svoje. Chvíľu som zotrval v nežnom bozku a srdce mi plápolalo radosťou, že sa neodtiahla. Po chvíli som prerušil bozk a odtiahol som sa na maličkú medzierku. Čakal som jej reakciu, či si to ešte nerozmyslí. Pozerala na mňa sčasti zmätene, sčasti túžobne, a tak som už viac neváhal a prisal som sa jej na pery so všetkou tou láskou a vášňou, ktorú som v sebe pre ňu ukrýval. A pocit, že sa neodtiahla a neprotestovala ma láskal na srdci a dodával mi odvahu pokračovať.