Coincidence 18

Tak keď ste sa tak rozbehli s komentármi, mám tu pre vás darček, novú časť :) ( a k tomu poznanie, že veľa komentárov zaručuje rýchlo novú časť :P ) a ešte tu mám jednu info ohľadom Janoskians, no už som ju písala na blog, tak si ju prečítajte tu.

Vicky

V pondelok som sa ako zvyčajne nachystala do štúdia, kde chcela Naomi zobrať pár snímok nových vecí do katalógu. Obliekla som si obyčajné šortky a košeľu, ktorú som si na páse previazala. K tomu som doladila balerínky a do kabelky som nabalila potrebné veci.

Z izby som vyšla práve včas, keď sa ozvalo trúbenie auta pred domom. Opäť po mňa mal prísť Sebastian, keďže to mal po ceste. Vybehla som von a nasadla som. Letmo sa usmial, pozdravil mi a vydal sa na cestu. Tých pár minút bolo trápne ticho, až kým sme nedošli na semafor neďaleko štúdia. Vtedy sa ma opýtal:

„Vravela ti Sofia to o ...“

„Áno,“ prikývla som.

„Je v pohode?“ spýtal sa ustarostene. Bolo vidno, že mu je to naozaj bolo ľúto.

„Áno, je. Už si niekoho našla,“ usmiala sa.

„To som rád. Nechcel som jej ublížiť.“

„Chápem,“ prikývla som a vystúpila z auta, keďže sme práve zastavili na parkovisku. Mlčky sme vošli dnu a každý sa vybral svojou cestou. Pozdravila som Carlosa a usadila som sa na stoličku.

„Ako sa máš, moja?“ opýtal sa ma, zatiaľ čo sa mi hral s vlasmi.

„Žijem, dýcham,“ zasmiala som sa. „Ale nie, mám sa skvele. Všetko ide dokonale.  A ty ako?“

„Bolo aj lepšie,“ usmial sa nasilu.

„Stalo sa niečo?“

„Daniel odišiel,“ povedal smutne.

„Och, to je mi ľúto,“ odvetila som úprimne.

„Trošku aj mne, pretože som si naňho zvykol, ale prežijem to. Aspoň som single a môžem si užívať,“ zasmial sa a urobil taký smiešny gayovský pohyb. Zasmiala som sa a pokračovala som v debate. Daniel bol jeho priateľ, s ktorým býval už asi tri mesiace, no očividne to už skončilo.

Presunuli sme sa od neho ku mne a ja som sa mu sťažovala na nedostatok skúseností. Len mávol rukou a odbil ma slovami, že to práve príde v správny čas. Musela som sa usmiať a súhlasiť s ním. Na dobré sa oplatí čakať.

Keď som bola hotová, poďakovala som sa mu a šla som sa obliecť. Potom sme fotili pár snímkov z tohto outfitu a ďalších dvoch. Okrem mňa tam bola aj El a pár fotiek sme mali aj spolu. Po skončení sme sa šli prezliecť do šatne.

„Ďakujem ti,“ povedala odrazu.

„Čože? A za čo?“ nechápala som.

„Že sa ma na nič nevypytuješ a neprosíkaš ma, aby som ťa s nimi zoznámila,“ usmiala sa. Mne to ešte stále nedochádzalo.

„Na čo sa ťa nevypytujem?“

„Videla som na taške tvoj odznak 1D v ten deň, keď sme sa zoznámili. Veľa dievčat ma zahŕňa otázkami  o nich, akí sú, nejaké pikošky a podobne. A hlavne chcú, aby som ich zoznámila. A preto ti ďakujem, že nič také nerobíš. Je to od teba milé.“

„Nie je zač. Nechcela som ťa otravovať, pretože som si myslela, že už máš dosť tých šialených fanyniek tam vonku,“ zasmiala som sa.

„Tak to áno.“

„Ani mne by to nebolo príjemné, keby sa ma niekto neustále niečo vypytoval len preto, že s niekým chodím, takže som to nerobila ani ja.“

„A za to ti ďakujem. Si fakt milá.“

„Vďaka,“ uškrnula som sa a vrátila sa k prezliekaniu.

„Vieš, dnes po mňa príde Louis na aute, a mal by dôjsť aj Harry, tak ak by si chcela, môžem ťa zoznámiť. Mohli by sme ťa hodiť domov“ povedala odrazu. Prekvapene som sa na ňu pozrela, či to myslí vážne. Uvažovala som o tej ponuke a o našej konverzácii pred chvíľou.

„Je to od teba milé. Ďakujem, ale dnes nemôžem. Už som sa dohodla so Sebastianom, že ma odvezie on, tak možno nabudúce. Aj tak vás nechcem otravovať,“ povedala som.

„Si zvláštna fanúšička, no páčiš sa mi. Práve to, že nevreštíš ako šialená a nevrútiš sa nám do auta sa mi tak páči,“ usmiala sa. „Tak sa vidíme nabudúce. Maj sa.“

Zakývala som jej a sledovala ju, ako odchádza von. Premýšľala som o svojom náhlom rozhodnutí. Mala som na tanieri možnosť zoznámiť sa s Louisom a mojím sladkým Harrym a ja som ju odmietla. No napodiv neprichádzala žiadna sebaľútosť, žiadne výčitky. A to preto, že som vedela, že som si tým získala Eleanor a mala som aj bližšiu šancu k chalanom. Načo by mi bolo zoznámenie, keby sme sa už v živote nevideli. A takto som mala otvorenú cestičku do 1D family.

Streda

„Tak čo? Pripravená na stretnutie s Hesom?“ opýtala sa ma Sofia.

„Ani nie. Som neskutočne nervózna. A ešte sa navyše musím umyť, obliecť a nalíčiť. Mám pocit, že nič nestíham,“ povedala som, zatiaľ čo som si holila nohy. Sedela som na vani v kraťasoch a tielku a Sofia hneď vedľa mňa.

„Neboj, to zvládneš. Believe, pamätáš?  A dopadne to skvele, uvidíš.“

„Hádam áno. No aj tak som nervózna a keď vkročím do parku, 5-krát sa to znásobí,“ vzdychla som si.

„To bude dobré. Keď sa uvidíte, hneď to opadne,“ usmiala sa na mňa povzbudzujúco.

„Okey, idem sa umyť, tak poprosím von,“ zahlásila som, keď som sa doholila. Len čo šla do svojej izby, zamkla som sa a vošla som do vane. Poriadne som sa vydrhla a voňavučká som vošla do izby obkrútená v uteráku.

Zo skrine som si vybrala kraťasy s károvanou košeľou a na nohy som si vzala sivé Vansy. Spokojná s výzorom som podišla k zrkadlu sa upraviť. Len jemný make-up, nič výrazné. Nechcela som, aby si myslel, že som sa príliš vyparádila. Len obyčajná letná prechádzka.

Keď som bola hotová, zaklopala som Sofii na izbu. Otvorila mi a pohľadom zhodnotila môj výzor.

„Skvelé! Pekné a pritom prirodzené. Dobrý výber,“ pochválila ma. Darovala som jej široký úsmev a zbehla som dolu schodmi. Vybehla som von z domu a po chodníku som trielila k Hyde Parku, ktorý bol pešo vzdialený asi 15 minút.

Cestou som sa neubránila myšlienkam na neho a na najbližšie minúty, možno hodiny, ktovie. Cez prechod som šla len podľa zvuku semafora a nečudovala by som sa, keby ma zrazilo nejaké auto vďaka mojej nepozornosti, no našťastie sa nič také nestalo.

Prešla som posledný semafor a kráčala som krížom cez park. Medzitým som sa pozrela na mobil a skontrolovala som čas. O 5 minút tri. Stihla som to aj s predstihom. Vošla som na most a všímala som si každú chlapčenskú postavu, ktorá tam bola. Netušila som, či je medzi nimi aj on.

Zastavila som priamo v strede a oprela som sa čelom k zábradliu. Pohľad som uprela do diaľky pozorujúc kačky a labute na jazere. Minúty plynuli a nikto nechodil. Teda aspoň mne sa to zdalo ako minúty, no keď som pozrela na mobil, zistila som, že je ešte len o dve minúty tri. Pozrela som sa na svojobraz vo vode, keď mi odrazu niekto položil ruku na plece. Prirodzene som sa preľakla a prudko som sa otočila. A tam stál ...