Coincidence 46

Nejako ste zabudli písať komentáre :) nič nič to, hádam ďalším častiam :) táto je trošku kratšia 

Ďalšie dni som každý deň chodila navštevovať mamku, zatiaľ čo otec pracoval na letnej jazykovke. Emu sme odviezli k babke a tak som bola celé dni sama s Harrym a maminou. V noci sme spali na manželskej posteli a otec na mojej. Sám nám to navrhol a nedal si to vyhovoriť, takže nám neostávalo nič iné, než mu spraviť po vôli.

Medzitým som volala do práce a vysvetlila som im okolnosti. Našťastie to Naomi vzala a ospravedlnila ma. Taktiež mi volala Sofia, že ako na tom mamka je a popriala jej veľa šťastia k operácii. Bude ho potrebovať.

A potom nastal deň D. Mamkina operácia. Kvôli nespočetným rezerváciám a iným okolnostiam sa natiahla až o týždeň. Otec si vybavil voľno a šiel s nami do nemocnice. Pre operáciou sme sa s mamkou rozlúčili (veď sa vraví, že ľudia v kóme vnímajú) a sadli si do čakárne, zatiaľ čo ona podstupovala náročnú operáciu.

Po celý čas som nemohla obsedieť a prechádzala som sa po miestnosti sem a tam. V duchu som si hovorila, že to všetko dopadne dobre a najbližšie ju uvidím možno tak s obmotanou hlavou, no s otvorenými očami.

V kútiku mysle mi predsa len svietil varovný signál, že je tam stále aj tá druhá možnosť, no pochovala som ho čo najhlbšie, ako sa dalo. Sústredila som sa len na jej zdravý obraz a nič iné som si do mysle vtrieť nedala.

Po dvoch hodinách čakania sa konečne otvorili dvere na sále a von vyšiel doktor. Za ním vychádzali sestričky s lehátkom a mamkou a viezli ju niekam. Nikto z nás ani len nestihol zachytil jej obraz a už bola preč.

Pristúpili sme k doktorovi a čakali na jeho verdikt.

„Operácia bola úspešná,“ usmial sa a mne zo srdca odpadol obrovský balvan. Ústa sa mi roztiahli v širokom úsmeve a šťastná som sa otočila k Harrymu. Keďže stál ďalej, rozbehla som sa k nemu a vrhla sa mu do náručia. Z očí mi opäť stekali slzy, tentoraz však radostné. Nadšene som ho vyobjímala a dala mu vrúcny bozk.

Potom k nám podišiel otec a povedal:

„Už ju aj prebrali z kómy a každú chvíľu by sa mala prebrať. Ideme za ňou?“

„To sa ma akože vážne pýtaš?“ pozrela som naňho ako na blázna a držiac Harryho som sa rozbehla k jej izbe. Všetci ľudia na nás pozerali a vrhali na nás nechápavé pohľady, no mne to bolo jedno. Bola som taká šťastná, že všetko dopadlo dobre.

Vbehli sme do izby a ja som sa hneď usadila k posteli. Harry si sadol do kresla k oknu, ako zvyčajne a po chvíli za nami došiel aj vysmiaty otec. Posadil sa z druhej strany a napäto sme čakali na ten moment.

Prešlo niekoľko minút a nič. Neustále som sledovala hodinky a kontrolovala som čas. 10 minút, 15 minút, 20 minút,... Už som začínala byť nervózna, keď v tom zrazu ...

Ruka, za ktorú som ju držala ma akoby stisla.

„Pohla sa! Stisla mi ruku!“ zvolala som nadšene.

Otec sa len ešte viac usmial a sledoval jej tvár. Sekundu po sekunde sa jej akoby vracal cit a pomaly hýbala jednotlivými prstami, chodidlom, otvorila ústa a napokon aj oči. Najprv len tak na štrbinku, až napokon celé.

Už som nemohla sedieť. Stála som a skláňala sa nad ňu z jednej strany a otec z druhej. Len čo otvorila oči a uvidela nás, na perách sa jej objavil úsmev.

„Snívalo sa mi, že som vás stratila,“ šepla a z jedného oka jej vytiekla slza.

„Nestratila. Sme tu, pri tebe,“ usmial sa otec a pobozkal ju. Konečne sme sa posadili.

„Kde to vlastne som?“

„V nemocnici.“

„Čo sa stalo?“

„Mala si nehodu, ale už si v poriadku,“ povedal otec a o zvyšku sa nezmieňoval. To teraz nebolo podstatné.

„Kde je Ema?“

„Je u tvojich rodičov. Neboj, je v poriadku.“

„A kto je tam pri okne?“

„To je Harry,“ usmiala som sa a kývla mu, nech príde bližšie. „Môj chlapec.“

„Nie je to ten spevák z tvojich plagátov?“ začudovala sa mamka a pozorne si ho prezerala.

„Áno, to som ja,“ usmial sa Harry. „Harry Styles, teší ma.“

„Ty si si ulovila speváka?“ pozrela na mňa mamka.

„Keď sa to tak vezme, tak áno,“ zasmiala som sa a všetci sa pridali ku mne.

„Ako ti je zlatko?“ opýtal sa otec.

„Celkom dobre, len som ospalá. A trošku ma bolí hlava,“ siahla si na vlasy a nahmatala obväz. V očiach sa jej objavil zmätok.

„Prečo mám na hlave obväz?“

„Museli ťa operovať. Neboj, už si v poriadku. Onedlho sa vrátiš spať domov.“

„Tak to dúfam. Viete, ako nenávidím nemocnice.“

„To zvládneš. Hlavne buď milá na sestričky a doktorov, chcú ti len dobre,“ zasmial sa otec.

„Fajn, fajn,“ prevrátila očami mamka a opäť sa ozval smiech.

Vtom sa opäť otvorili dvere a dnu vošla sestrička.

„Aaaa, vidím, že ste sa prebrali, pani Sanchezová,“ usmiala sa. „Ako sa cítite?“

„Celkom dobre, trošku ma bolí hlava.“

„To je pochopiteľné. Onedlho to prestane. Teraz vám dám injekciu na bolesť a budete po nej ospalá, tak si oddýchnite.“

„Ako poviete,“ premáhala sa mamka a ja som videla, že bojuje sama so sebou, aby nepovedala niečo uštipačné. Zasmiala som sa a uvoľnila som sestričke miesto. Pichla jej do ruky injekciu a pri odchode ešte poznamenala.

„Návštevné hodiny sa o chvíľu končia, takže by ste už mali ísť.“

„Už to bude,“ odvetil otec a ona zmizla na chodbe.

„Tak si oddýchni, zajtra opäť prídeme,“ usmial sa otec a opäť ju pobozkal. Ja som jej stisla ruku a pobrali sme sa preč.

„Dovidenia, pani Sanchezová,“ pozdravil Harry a ona s úsmevom odvetila ´Dovidenia´.