Coincidence 26

Odrazu mi začal zvoniť telefón a na displeji sa objavilo meno Celeste. Dokelu! Úplne som na ňu zabudol! Zdvihol som hovor a ozval sa:

„Ahoj.“

„Prečo si mi nezavolal?“ padla hneď otázka.

„Prepáč, mal som toho veľa,“ zaklamal som. Videl som Louisov úškrn a aj mne sa kútiky roztiahli do úsmevu.

„To je teraz jedno. Práve som na letisku a o hodinu letím. Prídem tam asi o 12 hodín. Prídeš po mňa na letisko?“

„Čože?“ zvolal som prekvapene. „Nemala si prísť až o týždeň?“

„Vybavila som si veci skôr. Netešíš sa?“

„Ale iste že teším,“ ďalšia lož. „Tak mi teda zavolaj, keď pristaneš a prídem po teba.“

„Dobre, teším sa na teba. Pa!“ odvetila a zložila. Šokovane som hľadel na telefón a nemohol som tomu uveriť. Nechcel som ju vidieť. Nechcel som, aby tu bola. Neľúbil som ju, a predsa som s ňou musel byť. Prečo? Lebo mi tak povedali. Toto som na tomto najviac neznášal. Nemal som žiadnu slobodu prejavu, všetko čo som hovoril moderátorom a novinárom som bol naučený naspamäť. A teraz mi dokonca aj vybrali, s kým mám chodiť.

Skrúšene som sa zvalil na gauč k Louisovi a čumel som do blba.

„Kto to bol?“ vyzvedal Louis.

„Celeste. Práve odlieta z New Yorku.“

„Čože? Nie, nie, nie. Zase nás tu bude otravovať!“ povzdychol si Louis. Nemal ju rád. Vlastne nikto z nás ju nemal rád. Bola neskutočne otravná a panovačná. Ak niečo nebolo po jej, radšej by ste si mali chystať rakvu. A ja som s ňou dokonca musel chodiť. Nespravodlivosť nespravodlivých.

„Ani ja ju tu nechcem, ale vieš čo povedal Paul. Ak sa chcete v branži udržať,...“

„...musíte mi veriť,“ dokončil Louis. „Pamätám si to. Veď to hovorí snáď zakaždým. Ale aj tak si myslím, že toto je príliš. Keby aspoň ostala v Amerike, že by som ju nemusel vidieť.“

„Ty sa máš čo sťažovať,“ povzdychol som si.

„Môj zlatý, ako ťa ľutujem.“

„Ľútosť mi nepomôže, musím sa od nej oslobodiť!“ zaumienil som si. Urobím čokoľvek, len aby ma nechala. Tak to na mňa nebude môcť Paul zvaliť a hádam budem voľný. Vstal som z gauča a vyšiel do izby. Ľahol som si na posteľ a zaspal som.

Zobudilo ma zvonenie prichádzajúceho hovoru.

„Áno?“ zdvihol som bez toho, aby som pozrel, kto volá.

„Už som tu, zlatko.“

„Hmmm?“

„To som ja Cel. Už som v Londýne!“

„Ach jasné. Ktoré letisko?“

„Hlavné Londýnske.“

„Už som na ceste,“ povedal som ospalo a vstal som z postele. Prezliekol som sa z obleku, ktorý som mal ešte stále na sebe a v kraťasoch a tričku som vbehol do kuchyne. Vzal som si z ľadničky RedBull a šiel som k autu. Naštartoval som a vyrazil do ulíc. Cestou, keď som stál na semaforoch som popíjal energeťák, aby som sa prebral. Onedlho som zaparkoval pred letiskom a kráčal som dnu.

„Harry!“ ozval sa sprava výskot a odrazu som sa ocitol v niečom náručí.

„Dusíš ma!“ dychčal som.

„Ou, prepáč. Ja ťa len tak rada vidím,“ usmiala sa Cel a chystala sa mi dať pusu. Otočil som hlavu, takže sa trafila len na líce. Zvraštila čelo, no nič nepovedala.

„Ideme?“ spýtal som sa.

„Iste,“ prikývla a vykročila k východu. Kufre nechala samozrejme za sebou, a tam som ich musel zvládnuť tri. Čo v nich preboha to dievča má? myslel som si, keď som sa horko-ťažko dotrepal k autu. Naložil som dve do kufra a jeden na zadné sedadlá, lebo sa už nevošiel a otvoril som Celeste dvere. Sadol som si za volant a zaradil rýchlosť.

„Tak, kam do bude?“

„No predsa k tebe, hlupáčik,“ zasmiala sa.

„Iste, pôjdeme aj ku mne, ale kde bývaš?“

„No u vás.“

Čože?!?! Are you fuckin´ kiddin´ me? Si robí prdel, že? nemohol som uveriť tomu, čo som práve počul.

„Ako to? Paul ti nevybavil ubytko?“

„Povedal, že môžem bývať u vás a ja by som bola hlúpa, keby som odmietla byť dennodenne po boku môjho zlatíčka,“ zasmiala sa a brnkla mi po nose. Tak toto už fakt prehnal! A nebudem protestovať sám! Chalani sa asi zastrelia, ak zistia, že býva u nás.

Viac som sa s ňou nebavil. Ona mi síce niečo rozprávala, no ja som ju nevnímal. Myslel som na to, ako to bude nasledujúce týždne. Musím ju nejako zamestnať, aby som mohol ísť za Vicks. No zbaviť sa jej bude ťažké. Rozhodol som sa, že jej zavolám, keď prídeme domov a aspoň sa porozprávame.

Celú cestu som na ňu nemohol prestať myslieť. Bolo to zvláštne, že chodím so Cel a lezie mi na nervy a kamarátim sa s Vicks a myslím na ňu deň čo deň. Naozaj mi prirástla k srdcu.

Keď sme zastavili pred domom, vyšiel som von a rovno otvoriť kufor. Celeste ostala sedieť dnu. Zrejme čakala, že jej prídem otvoriť, no ja som mal v sebe takú zlosť, že som sa na ňu vykašľal. Veď má ruky, tak nech si poslúži. Vybral som jej kufre a dva z nich som vzal dnu. Tretí som nechal pri aute, aby ho vzala ona.

Kráčal som do domu a otvoril som si dvere. Kufre som nechal na chodbe a vliezol som do obývačky. Chalani už boli tam. Hodil som sa do kresla a vzdychol som si.

„Tak čo, prežil si to,“ zasmial sa Louis. Vedel, že som bol po ňu na letisko, no nevedel zvyšok. Vtom sa dotrepala dnu celá nasrdená a kráčala rovno ku mne. Keď ju zbadal Zayn, panicky vykríkol a utekal preč. Zabudol som sa zmieniť, že mu raz v spánku oholila kúsok vlasov vzadu na krku a on ju odvtedy nenávidí a zďaleka sa jej vyhýba.

„Prečo si ma nechal v aute!“ okríkla ma.

„Nevieš si otvoriť dvere?“ vrhol som na ňu jedovatý pohľad. Už stačilo! Nenamáhal som sa už ani sekundu byť k nej milý. Mal som po krk jej prítomnosti a hlúpych rečí. Stačilo mi toho jej správania. Čím skôr som sa jej treba zbaviť.

Ostala tam stáť s otvorenými ústami. Prevrátil som očami a zahľadel sa do telky. Ju som vytrvalo ignoroval. Napokon sa usadila na Zaynovo miesto, no to už nevydržal Niall a utiekol tiež preč.

„Harry, poď na chvíľu do kuchyne,“ ozval sa Louis a ja som s radosťou vstal a šiel od nej preč. Len čo sme boli sami, spustil:

„Čo tu robí?“

„Býva tu.“

„Čože?!“ skríkol Louis piskľavým hlasom. „To nemyslíš vážne?!“

„Ja som to nevymyslel. Obráť sa na Paula,“ pokrčil som plecami.

„Ak sa jej do týždňa nezbavíš, prisahám, že už nájdu len jej mŕtvolu.“

„Budeš taký láskavý a poslúžiš si hneď? Ďakujem,“ usmial som sa.

„Nie vážne, Harry. Je to asi to najhoršie, najnamyslenejšie a najpanovačnejšie dievča na celom svete! Musíš sa jej zbaviť, pre tvoje dobro a pokoj na duši pre nás ostatných.“

„Jasné, jasné. Pracuje sa na tom.“

„Tak dobre. Hádam to nejako vydržíme, ale musíme sa jednoznačne porozprávať s Paulom.“

„Tiež to tak vidím,“ vzdychol som si. „Musíme jej to tu znepríjemniť najviac, ako sa dá.“

„Veď my už niečo vymyslíme,“ zaškeril a Louis a tiež sa pobral do svojej izby. Ja som s ňou nechcel ostať sám, tak som odišiel tiež. Cestou po schodoch som započul dunenie hromu a pomyslel som si, či si vzala zvonku ten kufor. Potajme som dúfal, že nie a že jej tam všetko poriadne zmokne. Usmial som sa sám pre seba a zavrel som sa do izby. Toto ešte bude dlhý týždeň.