Coincidence 45

Ahojte :) keďže momentálne celý deň na Facebooku kolujú fámy o rozchode Liama a Danielle, rada by som poznamenala, že túto hlúpu a nezmyselnú klebetu vypustil Sugarscape, čož je bulvárny internetový časopis a zakladá sa na nie vždy pravdivých informáciách ... ja osobne si myslím, že sa medzi nimi nič nedeje a už prekonali spolu aj haterov aj vzdialenosť, takže by ich nemalo čo rozdeliť :) ja tejto hlúpej klebete neuverím, pokiaľ to Liam alebo Danielle nepotvrdia, no ak by to bola predsa  len pravda, čo verím, že nie je, tak by mi to bolo naozaj ľúto, keďže Danielle úprimne zbožňujem :)

a ešte jedna novinka :) 1D pridali na official stránku na FB oznam, že v sobotu, 6. októbra bude v Rádiu 1 oficiálny 1Day :) od 8 ráno do 6 večer budú 1D oslavovať vydanie ich nového singlu a albumu :) takže všetci od rána povinne zapnuté rádio na nete a počúvame :D

Z autobusu sme kráčali mlčky za ruky k mojej bytovke a keď sme vošli do vchodu, Harry hádal, na ktorom poschodí bývam. Trafil sa až na nejaký šiestykrát a ja som z neho mala dobrú zábavu. Napokon sme sa vyviezli hore a ja som otvorila dvere. Vošli sme do úplného ticha. Harry len zašepkal:

„Je niekto doma?“

„To netuším,“ odvetila som mu tiež pošepky a vyzula som sa. Kufor som nechala na chodbe a pustila som sa do prezretia bytu. Napokon som ocka so sestrou našla v obývačke stúlených vedľa seba ponorených do tvrdého spánku. S úsmevom som sa vrátila k Harrymu na chodbu.

„Spia. Poď ďalej a cíť sa tu ako doma. Je to tu malé.“

„Je to tu veľmi útulné,“ usmial sa Harry a kráčal kuchyňou priamo do mojej izby.

„Tak, toto je moje kráľovstvo,“ ukázala som rukou do izby a on vošiel dnu. „A ešte sestrine.“

„Máš to tu pekné,“ usmial sa a obzeral sa navôkol. „Jeeej,“ zvolal milo, keď zbadal moju „stenu“. Mala som tam pár ich plagátov a vlastnoručne vyrobený nápis 1D ako koláž ich fotiek. Vo väčšine preferoval Harry. Do tváre sa mi nahrnula červeň a pozerala som do zeme.

„Je to milé,“ otočil sa Harry a podišiel ku mne. „Nemusíš sa za to hanbiť,“ zdvihol mi bradu a zahľadel sa mi do očí. „Ľúbim ťa,“ šepol a vtisol mi na pery nežný bozk.

„Detto,“ pousmiala som sa.

„Ehm, ehm, neruším,“ ozval sa za nami otcov hlas.

„Papa,“ zvolala som a hodila som sa mu do náručia. Vyobjímali sme sa, akoby sme sa roky nevideli a potom som mu predstavila Harryho.

„Papa, toto je Harry. Harry, to je môj otec,“ povedala som po anglicky, aby rozumel aj Harry.

„Nice to meet you,“ usmial sa otec a podal mu ruku.

„Môže tu zatiaľ spať? Nechcel ma nechať ísť samú,“ spýtala som sa ho po španielsky.

„Ale iste. Vidno, že ťa ma rád,“ odvetil a pobral sa preč.

„Taak, čo teraz?“ pozrel na mňa Harry.

„Hiii, idem zistiť, čo je nové,“ zjajkla som a utekala som za otcom. V momente sa mi vrátili všetky obavy a starosti.

„Papa, ako je na tom mamka?“ dobehla som ho.

„Ach, kiežby som to vedel,“ vzdychol si. „Z nemocnice ma poslali domov. Vraj ešte nič nevedia.“
„Čože? A kedy sa tam vraciame?“

„Len čo sa Ema preberie,“ odvetil bez akýchkoľvek emócií na tvári a pustil sa do prípravy raňajok. Ja som sa vrátila za Harrym a sadla som si vedľa neho na posteľ. Z očí mi vytiekla slza a po nej sa spustili ďalšie. Harry si ma len k sebe privinul a bez rečí ma držal. Bola som mu za to vďačná. Neskutočne veľa pre mňa znamenalo, že sem šiel so mnou.

Po chvíli nám zaklopal na dvere otec a volal nás na raňajky. To už bola hore aj Ema a spoločne sme sa najedli. Potom sme len bez slova nastúpili do otcovho auta a viezli sme sa do nemocnice. Celý čas som stískala Harryho ruku a Ema tú moju. Čím bližšie sme boli, tým viac sa môj strach zväčšoval.

Napokon sme vystúpili z auta  a kráčali sme dnu. Od momentu, keď sme prešli vchodovými dverami som prestala vnímať a spamätala som sa až na chodbe pred izbou.

„Si v poriadku?“ opýtal sa ma Harry. Len som mlčky prikývla a pevne ho stisla. Otec otvoril dvere a všetci sme vošli dnu. Len čo sa mi naskytol pohľad na mamku, slzy si našli cestu von a ja som stratila cit v nohách.

Na ceste k zemi ma Harry zachytil a ja som mu zaborila tvár do hrude. Z úst sa mi drali vzlyky a pred očami som mala úbohú mamku napojenú na desiatky prístrojov, obmotanú hadičkami,  pokrytú modrinami, no najmä so zavretými očami a bledou tvárou, akoby tu už ani nebola. Jedine zariadenie EKG ukazovalo, že jej srdce ešte stále bije, aj keď veľmi pomaly.

Napokon som v sebe predsa len našla silu a otočila som sa k nej. Otec so sestrou už sedeli vedľa postele a držali ju za ruku. Podišla som k nej z druhej strany a chytila jej nehybnú dlaň. Pozerala som sa na jej tvár a sklo dýchacieho prístroja sa miestami zahmlievalo.

V tichosti sme tam len tak stáli a každý premýšľal o svojom. Harry stál v rohu miestnosti a nechal nás. Odrazu sa otvorili dvere a dnu vošiel doktor.

„Dobrý deň,“ pozdravili sme všetci.

„Dobrý deň. Sestrička ma informovala, že ste tu, tak som hneď prišiel. Môžem s vami hovoriť, pán Sanchez?“ pozrel na otca.

„Iste,“ prikývol a vyšli von na chodbu. Ja som hodila vystrašený pohľad na Harryho a hlavou mi prechádzali tie najhoršie závery. Obišla som posteľ a prisunula som sa k Eme. Objala som ju a spoločne sme pozorovali mamku dúfajúc, že odrazu otvorí oči, akoby nič a všetko bude v poriadku. No nestalo sa.

Po chvíli vošiel dnu otec, no už bez doktora. Hodila som naňho spýtavý pohľad, no on len pokýval hlavou a ukázal na malú.

„Nechcela by si nejaké cukríky z automatu, Ema?“ ozval sa zrazu Harry a všetci sme naňho pozreli. No on venoval svoj pohľad Eme a ona s nadšením prikývla. Keď odchádzali, hodila som naňho vďačný pohľad a perami som povedala ´Thank You´.

Len čo boli preč, uprela som pohľad na otca a dožadovala som sa odpovede. Chvíľu bol ticho a hľadel von oknom. Napokon prehovoril:

„Počas tej nehody mala otras mozgu a vnútorné krvácanie. Omdlela, no neupadla do kómy. Tú jej vyvolali umelo, aby ju mohli operovať. Otras nebol vážny, takže žiadna strata pamäte nehrozí a krvácanie úspešne zastavili, no pri operácií jej našli na mozgu nádor. A tak ju musia v kóme udržať až do ďalšej operácie. Bude veľmi riskantná, no ak bude úspešná, nádor by celý zmizol a bola by úplne zdravá.“

Kým to hovoril, sánka mi padala nižšie a nižšie. Nemohla som tomu uveriť. Ona a nádor? Ako ... ? Nieee!!! Ak bude úspešná? Čiže je šanca, že úspešná nebude?  Myšlienky mi v hlave lietali ako šialené a miešali sa jedna s druhou. Nemohla som tomu uveriť. Prečo sa toto musí stať mne?

„A navyše, operácia nie je zadarmo a poisťovňa nám preplatí len tretinu,“ dodal potichu otec, ešte stále sa dívajúc na oblohu za oknom.

„Koľko?“ opýtala som sa priamo.

„Čože?“ otočil sa otec začudovane.

„Koľko ešte treba doplatiť?“

„Štyritisíc eur.“

„Zaplatím to!“ povedala som rozhodne.

„V žiadnom prípade. Nenechám ťa minút všetky zarobené peniaze!“ odvetil otec.

„Nezabrániš mi v tom! Je to moja mama, nenechám ju umrieť!“ zvolala som zvýšeným hlasom.

„Ale ...“

„Žiadne ale! Zaplatím to! Neboj, ešte mi ostane.“

„Tak dobre. Ďakujem,“ prikývol porazenecky otec a podišiel ku mne. Objala som ho a navzájom sme si dodávali síl, že to dopadne v poriadku.

„Pôjdeme už?“ opýtal sa ma.

„Dobre,“ súhlasila som a vyšli sme na chodbu, kde si v kresle hovela Ema a pochutnávala si na cukríkoch. Popritom niečo rozprávala Harrymu a on sa na tom riadne zabával.

„Ideme domov,“ oznámil jej otec. „Kto chce ísť do McDonaldu?“

„Jaaa!“ kričala Ema a ja som sa musela zasmiať.

„Pssst!“ usmial sa papa, aby ju utíšil a spoločne sme sa vydali na obed.