Taken 29

V momente, keď sa dotkol mojich nohavičiek, začula som nejaký zvuk z konca ulice. Potom prišla obrovská rana a ja som bola zrazu voľná. Ten hnusný slizký chlap ležal na zemi pri mojich nohách a nehýbal sa. Zdvihla som zrak a pozrela som sa na svojho záchrancu.

„Pane bože, Becky, si v poriadku?“ ozval sa Liam a podišiel ku mne. Vyzliekol si svoje sako a podal mi ho. Z očí mi ešte stále tiekli vodopády sĺz a nevládala som sa pohnúť. Pomohol mi, obliecť si ho. Potom ma objal a stáli sme tam v strede ulice. Plakala som mu na rameno a nedokázala som robiť nič iné. Bola som ako paralyzovaná.

„Becky, poďme odtiaľto preč, kým sa ten chlap nepreberie,“ povedal. Ja som na neho pozerala ako zhypnotizovaná a nevládala som zo seba dostať ani slovo. Asi pochopil, že nie som v stave čokoľvek povedať alebo urobiť, pretože ma schytiť do náručia a pobral sa so mnou niekam. Netušila som, kam ideme, ale bolo mi to jedno. Dostala som sa do akejsi apatie, že som svet okolo seba vôbec nevnímala. Bola som uzavretá v nejakej bubline a jediné, čoho som bola schopná bol plač.

Postrehla som nejaké zmeny situácií, nejaký rozruch a krik vonku mimo bubliny, ale vôbec som to nevnímala. Čo ma po tom, som v svojom svete, kde ma nikto nemôže vyrušiť a tak to je najlepšie. Všimla som si, že ma už Liam nenesie v náručí, ale že ležím na akejsi posteli. Bola som sama. Okolo mňa nebol žiaden hluk, žiadne hlasy. Nič len pokoj. S týmto pocitom som zaspala.

Ráno som sa prebudila sa nejaký rachot. Otvorila som oči a poobzerala som sa dookola. Kde to som? A prečo mám na sebe len nejaké sako, nohavičky a silonky? Toto je čudné! V mysli sa mi vybavil nejaký sen, kedy som zablúdila do slepej uličky a chlapík ma tam chcel okradnúť a znásilniť. No potom prišiel Liam a zachránil ma. Našťastie to bol len sen.

Vyšla som z izby a ocitla som sa niekde na chodbe. Mozog mi nespolupracoval, a tak som sa pobrala dole schodmi. Vošla som do salónu. Ahaa!! Veď ja som u chalanov. Ale počkať! Čo tu robím? Veď som včera odtiaľto odišla. Utekala som pred Liamom. A potom som sa dostala do ...

Panebože! TO NEBOL SEN!!! To sa naozaj stalo. Liam ma zachránil a dal mi svoje sako, aby som tam nestála v zime nahá. Potom ma odniesol do domu a uložil ma v posteli, kde som zaspala. Vtedy som nič nevnímala a nezaujímala som sa, kde ma to nesú a kto si o mne, čo rozpráva. No teraz, keď bublina praskla, všetko na mňa doľahlo.

Vošla som do kuchyne, kde pri sporáku stál Harry. Len čo ma zbadal, nechal všetko tak a podišiel ku mne.

„Bože môj, si v poriadku? Nič ti  nie je?“ objal ma.

„Je mi fajn. Som síce trošku dezorientovaná, pretože som si myslela, že to bol len sen, no už všetkému rozumiem.“

„To je super. Idem po Liama. Poteší sa, keď ťa uvidí, že si v poriadku.“

„Nie, počkaj!“ zavolala som za ním, no on už zmizol na poschodí.

Vzala som si z ľadničky jablko a zahryzla som doň. To boli moje raňajky. O pár sekúnd dobehol Harry aj so zvyšným osadenstvom do kuchyne a všetci na mňa pozerali akoby som vstala z mŕtvych.

„Ja som živá. Haloo!!!“ zvolala som.

„Si v poriadku. Nič ti nie je. Včera si bola úplne mimo a vôbec na nič si nereagovala,“ zaujímal sa Liam.

„Je mi fajn. Ďakujem,“ odvetila som s úsmevom.

„Tak to som rád. Bál som sa o teba.“

„Môžeme sa, prosím ťa, porozprávať?“ spýtala som sa ho,

„Ale iste!“ odvetil.

Čakala som, že ostatní odídu preč, no oni tam aj naďalej stáli. Obaja sme na nich pozreli a až vtedy im to došlo.

„Jasné, jasné. Už ideme,“ zvolal Louis a odišli preč.

Liam ešte pre istotu skontroloval, či nestoja v dosahu, aby nás počuli, a potom sa otočil ku mne.

„O čom si sa so mnou chcela rozprávať?“

„No vieš, ... sadnime si,“ navrhla som. Snažila som sa získať čas, aby som si premyslela, čo mu to vlastne chcem povedať. No i tak som si to neujasnila, a tak so začala spontánne.

„V prvom rade sa ti chcem poďakovať za včerajšok.“

„To bola maličkosť.“

„Nie, nebola. Keby si sa tam neobjavil, okradol by ma a ešte aj znásilnil. Ktovie, či by potom nedostal chuť zastrieľať si a bola by som nakoniec aj mŕtva. Takže ďakujem.“

Usmial sa a počúval ďalej.

„Za druhé, by som sa chcela ospravedlniť za to, ako som sa včera chovala.“

„Takže si to nemyslela vážne?“ spýtal sa s nádejou.

„To nie. Všetko, čo mi vyšlo z úst, som myslela úplne vážne, no nemala som to rozoberať pred ľudmi. Nie takto. Všetci na nás pozerali. No nahnevalo ma, že si si myslel, že keď mi zaspievaš nejakú pesničku, tak sa k tebe vrátim a všetko bude po starom. Ublížil si mi, a kým sa to zahojí, musí ubehnúť nejaký čas. Musím sa z toho spamätať a dať si v hlave všetko do poriadku.“

„Chápem.“

„Som rada. Takže by som bola rada, keby si sa istý čas nesnažil vymýšľať nejaké spôsoby, ako by som ti odpustila, pretože by si to len viac zamotával.“

„Tak teda dobre,“ odvetil smutne Liam. Snažila som si to nevšímať a pokračovala som ďalej.

„Po ďalšie, s Harrym vlastne spolu ani nechodíme, ale keďže ti pomáhal, tak to už asi vieš. Mám ho naozaj rada, ale nič iné ako priateľstvo v tom nie je. Teda bolo, ale už nebude. Ostaneme len priatelia. A ďalej ... Všetci, Louis, Harry, Zayn aj Niall mi prirástli k srdcu a mám ich naozaj rada, takže by som nechcela, aby sme prerušili kontakty len vďaka tomu, čo sa medzi nami stalo. Chcela by som vás navštevovať a priateliť sa s vami všetkými. A potom, keď si ujasním, čo vlastne chcem ... potom by sme to ďalej vyriešili. Súhlasíš?“

„Ako by som mohol nesúhlasiť,“ usmial sa. „Dala si mi nádej, ktorá otvorila mračná v mojom doterajšom živote a konečne vykuklo slnko. Urobím čokoľvek, čo budeš chcieť.“

„Tak dobre, som rada, že sme si to vyjasnili. Nechcela by som sa najbližšie zase hádať a už vôbec nie pred svedkami.“

„Napodobne.“

Usmiala som sa na neho. Tak a je to vyriešené. Zvládla som to. Nebudeme sa hádať, budeme sa snažiť spolu vychádzať a on sa nebude o nič pokúšať. Presne takto som si to predstavovala.

„Tak ja už asi teda pôjdem. Poprosím Harryho, aby ma odviezol domov. Ešte raz ďakujem za včerajšok a vidíme sa niekedy nabudúce. Ahoj,“ pozdravila som  ho a zdvihla som sa zo stoličky. Kráčala som do salónu, kde sedeli chalani a tvárili sa, že pozerajú film. No ja som vedela, že tajne počúvali, či sa z kuchyne opäť nebude ozývať krik a hádanie. No tentoraz šťastie nemali.

„Harry, prosím ťa, odviezol by si ma domov, aby som nemusela takto oblečená chodiť taxíkom?“ spýtala som sa ho.

„Jasné, idem si po kľúče.“

„Tak sa majte, chalani. Vidíme sa niekedy nabudúce,“ pozdravila som im a pobrala som sa von k autu. O chvíľu dobehol Harry a odviezol ma domov. Poďakovala som sa mu, rozlúčila som sa s ním a vyšla som hore do bytu.

Taken 28

Sledovala som Liamovu reakciu, čo urobí, no nejako som nepočítala s tým, že vykročí ku mne. Nemohla som sa ani pohnúť a zamrznutá som stála na mieste, až kým ku mne nedorazil Liam. Nič nehovoril, len sa na mňa díval a čakal, čo poviem ja. No ja som mala nielen zamrznuté telo ale aj jazyk.

„Ahoj,“ ozval sa napokon. ´Ahoj´? To ako vážne? Nič lepšie ho nenapadlo? Ani neviem ako, no zrazu do mňa vošla zúrivosť a musela som mu to vykričať. Znovu!

„Ahoj? To vážne povieš len ahoj? Prečo si spieval tu pieseň?!?“ oborila som sa na neho.

Zmätene na mňa vypleštil oči. Takúto reakciu zrejme nečakal.

„Vyjadrovala presne moje pocity, tak som chcel, aby si ich vedela,“ zamrmlal so sklonenou hlavou. V tej chvíli mi ho prišlo na pár sekúnd ľúto, ale prebila to zlosť.

„Aha, a preto to musíš spievať pred všetkými naokolo a práve na Louisovej oslave? Čo si si myslel, že tým docieliš?“

„Netuším.“

„Nebodaj si si myslel, že sa ti hneď hodím okolo krku a vrúcne ťa privítam? Mala som ťa pobozkať, zabudnúť na všetku bolesť a trápenie, ktorý si mi spôsobil a opäť ťa milovať? Ak si to očakával, tak si sa na plnej čiare zmýlil. Jedna blbá pieseň tomu nepomôže. A ma naozaj miluješ, budeš sa musieť snažiť viac, aby si si získal späť moju dôveru. Tým, že mi niečo zaspievaš, nemôžeš očakávať, že sa moja dôvera obnoví. Ahoj!“ povedala som, čo som mala na srdci, otočila som sa na opätku a zmizla som v dave ľudí.

Domov by som sa teraz nedostala, pretože ani taxíky na Vianoce nejazdili. Harry by ma teraz neodviezol, keď už pil, takže som tu musela prespať ako bolo plánované. Nebolo mi to dvakrát po chuti, ale čo sa dá robiť. No na spánok ešte nie je vhodný čas. Aj tak by sa mi to pri tomto hluku nepodarilo, tak som sa pobrala k baru.

Potrebovala som do seba niečo hodiť, aby som zažehnala tú zlosť v sebe. Popýtala som si to najsilnejšie, čo tam má. Podal mi pohárik so zelenou tekutinou. Absinth. Skvelá voľba.Kopla som to do seba a pobrala som sa prejsť po dome. Aj tak som nemala čo robiť.

Vyšla som na poschodie, kde bol vstup zakázaný. Potichu som kráčala po chodbe, kým som si  nevšimla pootvorené dvere s ktorých na chodbu vychádzal lúč svetla. Podišla som k nim a začula som hlasy.

„Liam, no ták. To bude v poriadku. Niečo vymyslíme. Svet sa kvôli tomu nezrúti. Je tvrdohlavá, ale určite sa nájde niečo, čo ju presvedčí,“ hovoril niekto.

„Nenávidí ma, nechápeš to. Stratil som je dôveru. Tú tak ľahko späť nezískam!“ odvetila druhá osoba s plačom.

„To je pravda, ale nie je to nemožné. Urobíme všetko, čo bude v našich silách, aby si ju získal späť. Viem, aká je pre teba dôležitá. A viem aj, že ty si dôležitý pre ňu. Je to len otázka času, kedy ti odpustí. Miluje ťa, viem to. Nemôže sa trápiť donekonečna.“

„Ale ako si ju mám získať späť?“

„To ešte neviem, ale niečo vymyslíme. Určite sa nám to podarí. Poznáš ju ako svoju dlaň, a aj keď sa za ten čas zmenila, poznám ju aj ja. Určite na niečo prídeme.“

O môj bože!!! Veď to bol Harryho hlas. A Liamom. Oni sa rozprávali o mne. Ako ma má Liam získať späť. A Harry mu pomáhal?! Čo to má znamenať?!?

Vyšla som z úkrytu a vošla som do izby. V momente, keď ma zbadali, obaja stuhli.

„ZRADCA!!!“ vyštekla som na Harryho.

„Prepáč mi to, ale Liam mi je ako brat a musel som mu pomôcť.“

„Pre mňa za mňa mu pomáhaj koľko chceš, len ma nevoďte za nos. Neznášam ľudí, ktorí mi klamú rovno do očí. A navyše, ako mám potom uveriť Liamovi, že ma naozaj miluje tak, ako hovorí, keď ani nedokáže sám vymyslieť niečo, čím by ma presvedčil!“ povedala som a odišla som preč.

Už som nedokázala počúvať tie výhovorky. Ani jedna z nich by ma nepresvedčila, takže by to nemalo absolútne žiaden zmysel. Zišla som dole medzi hostí, kde práve Louis rozbaľoval darčeky. V rukách mal moju krabicu a snažil sa zistiť, čo v nej je. Napokon to vzal a začal to rozbaľovať. Zastavila som sa na chvíľu, aby som uvidela jeho reakciu.

Rýchlo strhol obal a otvoril krabicu. Keď zbadal, čo v nej je, oči sa mu rozžiarili ako malému dieťaťu a v nadšením vybral darček von. Bola to obrovská plyšová mrkva s vyplazeným jazykom. Pritisol si ju k sebe a až potom prečítal lístoček. Stálo na ňom: ´Nepoznáme sa dlho, a tak som nevedela, čo by ťa potešilo. No keď som to uvidela vo výklade, dúfala som, že sa potešíš. Všetko najlepšie, Becky.´

„Becky?!“ zavolal Louis do prázdna.

S úsmevom som podišla k nemu a on ma s radosťou objal.

„Ďakujem, je to úžasný darček!“

„Nemáš zač. Som rada, že sa ti páči,“ usmiala som sa, keď ma pustil. Potom som sa pobrala nejakým smerom, asi do kuchyne, no prechádzala som okolo schodiska. A na ňom stál Liam a niekoho hľadal. Akonáhle zastavil pohľadom na mne, vedela som, že som to bola ja. Nechcela som sa s ním rozprávať. A tak som zrýchlila krok a zamierila som preč.

No on sa za mnou rozbehol a kričal moje meno. Tak toto som už nevydržala. Rozbehla som sa k dverám na záhradu a vybehla som von. Už mi bolo jedno, že nechodia žiadne taxíky. Bola som odhodlaná dostať sa domov hoci aj pešo. No on bežal za mnou.

„Becky, prosím, počkaj!“

„Nechaj ma na pokoji!“ skríkla som a oči sa mi zaplnili slzami. Rýchlo som si ich zotrela, čím som si rozmazala po tvári celý make-up a špirálu, ale bolo mi to jedno. Potrebovala som vidieť na cestu pred sebou, aby som sa nestratila. Aj keď to bolo asi márne, pretože som vôbec netušila, kde sa nachádzam. A tak som bežala za nosom a dúfala som, že sa dostanem na nejaké známe miesto, odkiaľ budem vedieť trafiť domov.

Odrazu som sa dostala do nejakej tmavej uličky, kde bolo jediné svetlo. Začala som mať strach, a utekala som ešte rýchlejšie. Vtom mi do cesty skočila nejaká osoba a zatarasila mi cestu. Srdce mi začalo búšiť ako šialené a môj strach prekonával hranice.

„Peňaženku, šperky, mobil,“ povedal a zdvihol ruku na moju hruď. Až v tej chvíli som si všimla, že v nej drží zbraň. Naozajstnú nabitú zbraň pripravenú kedykoľvek zasiahnuť moje srdce. Celá som sa triasla a dávala som si dole náušnice a náhrdelník. Všetko som mu podala a on si to dôkladne prezrel. Potom to hodil na zem a podišiel ku mne.

„Zarobené mám, ale ešte mi chýba troška zábavy,“ vyceril zuby a priblížil sa ku mne na 5 centimetrov. Ani som nedýchala, čo som sa tak bála. Rukami mi prešiel po nohách až k sukni, ktorú následne vyhrnul hore. Pobozkal ma tými svojimi slizkými ústami na krk a ja som sa nedokázala vzpierať, aj keby mi to moje telo dovolilo, pretože v ruke ešte stále držal zbraň.

Rukami mi prešiel po chrbte a snažil sa rozopnúť mi zips, ktorý na mne držal šaty. No veľmi sa mu to nedarilo, a tak stratil trpezlivosť a silou ich roztrhol. Tie sa po uvoľnení zosunuli nižšie a on ich stiahol až na zem. Stála som tam v zime nahá v tmavej uličke len v silonkách a nohavičkách a prosila som o odpustenie. Netušila som, čo som zrobila, že som si zaslúžila takýto trest, no bála som sa ako nikdy.

Rukami ohmatával každučkú časť môjho tela, zatiaľ čo ja som sa triasla ani nie tak od zimy ako od strachu a znechutenia. Cítila som, ako sa posúva čoraz nižšie, no nedokázala som bojovať. Z očí mi tiekli slzy a len tak som tam stála. Toto budú najhoršie Vianoce, aké kto kedy zažil.

Taken 27

V tej chvíli zazvonil zvonček a ja som pribehla k dverám a otvorila som ich. Vonku stál Harry v rifliach a saku, ako inak, a s vypleštenými očami na mňa pozeral.

„Čo je? Niečo na mne nie je v poriadku?“ spýtala som sa.

„Nie, to nie ... ja len ... vyzeráš úžasne.“

„Ďakujem,“ usmiala som sa a pozvala som ho dnu. „Poď ďalej, už som takmer hotová.“

Zavrela som za ním dvere a pobrala sa do spálne. Do kabelky som si pobalila všetky veci a pripravená som došla k Harrymu. Obzeral si tú veľkú zabalenú krabicu, ktorá bola Louisovým darčekom.

„Môžeme ísť,“ ozvala som sa.

„Čo to je?“ opýtal sa ma Harry.

„Darček pre Louisa.“

„A čo je vnútri?“

„Uvidíš,“ usmiala som sa a nadvihla som krabicu.

„Daj, pomôžem ti s tým,“ ponúkol sa a zobral mi ju z rúk.

„Ďakujem.“

Otvárala som mu dvere, až sme prišli k jeho autu. Krabicu položil na zadné sedadlá a otvoril mi dvre ako pravý gentleman. Potom si sadol za volant a vyrazili sme na párty.

Len čo sme zastavili, vyšla som von a harry vybral krabicu. Prešli sme cez vysokú bránu, cez ktorú nebolo nič vidno, a ja som hľadela na obrázok z rozprávky. Stáli sme pred obrovským luxusným domom s veľkou záhradou. A stavím sa, že tam určite mali aj bazén.

„Tu bývate?“ spýtala som sa šokovane.

„No, áno.“

„Páni,“ zmohla som sa na jediné slovo.

Harry sa len usmial a podišli sme k vysvietenému domu, z ktorého sa už ozývala hlasná hudba. Vošli sme dnu a prešli sme chodbou do salónu. Tá miestnosť sa inak nazvať nedala. Určite to nebola obývačka.

Na boku izby stál stolík s darčekmi, vedľa ktorého položil Harry moju krabicu. Potom sme sa predierali davom a hľadali sme chalanom, aby som sa s nimi pozdravila. Napokon sme ich našli, ako sa zabávajú pri bare. Naozaj, stál tam normálny bar.

Zablahoželala som Louimu k narodeninám a vzala som si pohár vody. V tom som v dave zazrela červenú sukňu. Tušila som, že je to Danielle, tak som sa vybrala za ňou. A naozaj to bola ona. A za ňou nestál nik iný, ako .... Chris. Chris?!?! Čo tu ten robí?

„Ahojte?“ pozdravila som ich.

„Čawes.“

„No tak, kde máš toho svojho krásavca, Dan? A ty tu čo robíš, Chris?“

„No, je to môj doprovod,“ usmiala sa Danielle.

„Počkať! Čože?“ nechápala som.

„Chodíme spolu,“ povedal Chris.

„Ja asi omdliem. Vážne? Vy dvaja?“

Obaja sa na mňa usmiali. „Nevadí ti to?“ riekla Dan.

„Vadiť? To nie. Len si na to musím zvyknúť. Ale prajem vám to,“ usmiala som sa.

„Tak ďakujeme. Ideme za Louim, ahoj zatiaľ.“

A stratili sa v dave. Ostala som tam sama a nevedela som, čo robiť. Šla som do kuchyne, kde som našla párik v náruživom objatí.

„Ehm, prepáčte.“

Obaja sa od seba odtrhli a pozreli na mňa. Bol to Louis s nejakým dievčaťom. To bude tá Eleanor.

„To je v poriadku,“ povedal Louis. „Poď sem, vy dve sa ešte nepoznáte. El toto je Rebecca, Becky to Eleanor.“

„Ahoj,“ usmiala sa na mňa podala mi ruku.

„Teší ma,“ stisla som jej ju a pobozkali sme sa na líca.

Vtom do kuchyne prišli nejaký hostia.

„Ach, tu si Louis. Všade ťa hľadáme, nemôžeš ísť s nami?“

„Dobre. Vidíme sa neskôr,“ zakýval nám a my sme osameli. Netušila som, čo mám robiť alebo povedať. No El sa ma hneď začala pýtať na to, ako sme sa spoznali a či mám fakt niečo s Harrym a podobne.

Vrátili sme sa do salónu a zakecali sme sa. Potom sme šli tancovať, pozoznamovala som sa s inými ľuďmi, znovu som s niekým tancovala a ani neviem ako, už bola takmer polnoc.

Vtom sa stlmili svetlá a ostalo zasvietené len to na schodoch. Tam stáli všetci piati chalani a v rukách držali mikrofóny. Ozval sa Louis.

„Keďže ste nás viacerí žiadali, aby sme zaspievali aspoň jednu pesničku, tak sme sa rozhodli ám vyhovieť. Liam by chcel veľmi zaspievať I Should´ve Kissed You, pretože vyjadruje jeho momentálne pocity, tak mu vyhovieme. Užite si to.“

Začala hrať hudba a Liam začal spievať pre mňa úplne neznámu pieseň.

I keep playing it inside my head,

All that you said to me.

I lie awake just to convince myself,

This wasn't just a dream.

Cuz you were right here,

And I should've taken the chance.

But I got so scared,

And I lost the moment again.

It's all that I can think about,

Oh, you're all that I can think about

Is your heart taken?

Is there somebody else on your mind?

I'm so sorry, I'm so confused,

Just tell me, am I out of time?

Is your heart breakin'?

How do you feel about me now?

I can't believe I let you walk away when...

When, I should have kissed you

I should, I should, oh, I should have kissed you

I should, I should, oh, I should have kissed you

I should, I should, oh, I should have kissed you

I should, I should, oh, I should have kissed you

Every morning when I leave my house,

I always look for you.

Yeah, I see you every time I close my eyes,

What am I gonna go?

And all my friends say that I'm punching over my weight

But in my eyes i saw how you're looking at me

It's all that I can think about,

Oh, you're all that I can think about

Is your heart taken?

Is there somebody else on your mind?

I'm so sorry, I'm so confused,

Just tell me, am I out of time?

Is your heart breakin'?

How do you feel about me now?

I cant believe I let you walk away when...

When, I should have kissed you

I should, I should, oh, I should have kissed you

I should, I should, oh, I should have kissed you

I should, I should, oh, I should have kissed you

I should, I should, oh, I should have kissed you

When you stood there, just a heartbeat away

When we were dancing, and you looked up at me

If I had known then that I'd be feeling this way

If I could replay I would have never let you go

No, oh, never let you go

Am I out of time?

Is your heart taken?

Is there somebody else on your mind?

I'm so sorry, I'm so confused,

Just tell me, am I out of time?

Is your heart breakin'?

How do you feel about me now?

I cant believe I let you walk away when...

When, I should have kissed you

I should, I should, oh, I should have kissed you

I should, I should, oh, I should have kissed you

I should, I should, oh, I should have kissed you

I should, I should, oh, I should have kissed you

I should have kissed you.

Po celý ten čas som nespúšťala oči z Liama a on sa takisto celú pieseň pozeral na mňa. Tá pieseň bola ako napísaná pre nás. Po oku mi zišla slza a ja som nevedela, čo mám robiť.

Taken 26

Becky

O niekoľko hodín sme dorazili do Londýna. Cesta nebola dvakrát pohodlná ani pre mňa ani pre Harryho, keďže som mu sedela na kolenách. No nejako sme to zvládli a Louis zastavil pred mojím novým barákom.

Vystúpili sme z auta, a hneď som zavolala Chrisovi, že už sme tu. Začali sme pomaly nosiť krabice hore do bytu. Každý jednu, a tak sme sa otočili asi na trikrát.

Keď už bolo všetko hore, zišla som s chalanmi k autu, aby som sa s nimi rozlúčila. Práve, keď sme vychádzali v dobrej nálade z budovy, všimla som si na chodníku Chrisa. Nevidela nás, tak som naňho zakričala:

„Chris! Tu sme!“

Hneď sa otočil a na tvári sa mu rozľahol úsmev od ucha k uchu. Podišiel ku mne a silno ma objal. Tak som sa otočila k chalanom, aby som ich predstavila.

„Chris, toto je Harry, Louis, Zayn, Niall a s Liamom sa poznáte. Chalani, toto je Chris, môj najlepší kamoš.“

„Ahojte,“ pozdravil im. Každému venoval pohľad, no keď prišlo na Liama, zamračil sa na neho a poslal mu ten najnahnevanejší pohľad, aký dokázal spraviť. Štuchla som do neho a v momente sa pozrel inam.

„Tak, my s Chrisom ideme vykladať. Ďakujem vám krásne, že ste mi pomohli sem všetko doniesť. Uvidíme sa zajtra na oslave. Ahojte!“ zakývala som im. Nastúpili do auta a odchádzali preč.

Spolu s Chrisom som sa vrátila do bytu a všetko som mu ukázala. Potom sme začali vybaľovať krabice a roztrieďovali sme ich do miestností.

Na druhý deň

Ráno som sa zobudila s vynikajúcou náladou. Asi to bolo kvôli tomu novému bytu. Cítila som sa úžasne, že som konečne bývala vo vlastnom a nebola som na nikom závislá. A taktiež ma tešil dnešný večer. Na Louisovu oslavu som sa veľmi tešila, pretože som tušila, že bude fakt vo veľkom štýle.

Lenže nemala som si čo obliecť. Celý môj šatník pre mňa nebol dosť dobrý. Veď to poznáte. A tak som sa rozhodla, že sa ide nakupovať. No samej sa mi nikam ísť nechcela, tak som volala Danielle, či so mnou nepôjde. Nadšene súhlasila, pretože si vraj tiež potrebuje dokúpiť pár vecí.

Dohodli sme sa, že sa stretneme pred Primarkom o 10. Ostávala mi len hodina, no z bytu som musela odísť najneskôr o trištvrte, pretože by som potom meškala. Tak som sa obliekla, do jednoduchej sivej tašky som si zbalila potrebné veci a vyšla som von na ulicu.

Keďže som si ešte nestihla nakúpiť žiadne potraviny, zamierila som do najbližšieho supermarketu a kúpila si raňajky. Po ceste som ich jedla, a kým som zastavila na dohodnutom mieste, už z nich neostala ani omrvinka. Danielle tam ešte nebola, tak som sa pozrela na hodinky a vyzerala som ju na ulici. Bolo už pár minút po 10, až som ju nakoniec uvidela, ako ku sa mne náhli na ihličkových čižmách.

„Ahoj, Dan.“

„Ahoj.“

„Vážne si si zobrala opätky?“ smiala som sa.

„Áno, jediné čižmy bez opätku som požičala Eleanor.“

„Tak to je smola. A kto je tá Eleanor?“

„Veď to je Louisovo dievča. Dnes sa s ňou určite zoznámiš.“

„Tak dobre. Ideme nakupovať?“

„Poďme, potrebujem outfit na dnes večer.“

„Ja takisto. Takže ideš aj ty?“

„Áno, pozval ma Louis a povedal, že si môžem zo sebou priviesť koho chcem.“

„A ty už nebodaj niekoho máš?“

Danielle sa na tvári zjavil lišiacky výraz.

„Ooo, Dan, no tak. Povedz mi to!“

„Dnes večer sa s ním stretneš.“

„Ale ja do večera nevydržím!“

„Budeš musieť,“ zasmiala sa Dan a odmietala čokoľvek prezradiť.

„Fajn,“ odvrkla som. „Poďme už konečne nakupovať.“

„Presne na túto vetu som tak dlho čakala.“

Vošli sme do nášho obľúbeného obchodu a zahrabali sme sa medzi tisíckami tričiek, riflí, šiat a doplnkov. Milovala som tento obchod práve vďaka rozmanitosti tovaru a cenám. Za 20 libier som tu bola schopná nakúpiť aj 10 ks oblečenia.

No teraz som hľadala niečo špeciálne. Prehrabovala som sa každým vešiakom a snažila som sa nájsť to prvé orechové. Nakoniec som to našla. Krátke tyrkysové koktejlky na ramienka. Viseli tam a vábili ma svojou krásou. V momente, keď som ich zbadala, vedela som, že sú určené práve pre mňa. Musela som ich mať.

Zobrala som ich z vešiaka a ponáhľala som sa do kabínky ich vyskúšať. Sadli mi ako uliate, a tak som neváhala a s nadšením som bežala k pokladni. Zaplatila som za nich a pobrala som sa nájsť Danielle. Všimla som si ju, ako práve vychádza z kabínky a v ruke drží nejaké červené šaty.

„Našla si už niečo?“ opýtala som sa jej.

„Áno, práve teraz som ich vyskúšala,“ usmiala sa a ukázala mi svoj objav. Boli to jednoduché bordové koktejlky nad kolená s bielym previazaním.

„Páni, tie sú krásne,“ odvetila som. Potom som jej ukázala tie moje.

„Wau, neskutočné. Určite v nich vyzeráš úžasne.“

„To uvidíme dnes večer,“ zasmiala som sa.

Danielle sa pobrala zaplatiť za šaty, a potom sme vošli do druhého obchodu, kde sme doladili topánky a doplnky. Tešila som sa, ako v nich budem vyzerať.

Po nákupnej horúčke sme si ešte dali ľahký neskorý obed a rozlúčili sme sa. Po ceste domov som sa ešte zastavila v obchode, kde som objednala Louisov narodeninový darček. Veľmi dlho som rozmýšľala, po mu kúpim, až ma nakoniec napadla spásonosná myšlienka. Priznávam, je to dosť hlúpy darček, ale nič lepšie ma nenapadlo, tak som dúfala, že sa poteší. Potom som sa ponáhľala domov, aby som sa stihla pripraviť. O 5 mal po mňa prísť Harry, a dovtedy som musela stihnúť milión vecí.

Vošla som do bytu a tašky som zložila na posteli. Vyzliekla som sa a pobrala som sa do sprchy, kde som strávila minimálne pol hodinu. Potom som si vysušila vlasy a nakulmovala som si ich. Vlny mi padali na plecia a vyzerali božsky. Následne som si naniesla jemný make-up, oči som si orámovala tyrkysovou ceruzkou, na riasy som si naniesla špirálu a na pery som si dala marhuľový lesk. Následne som si obliekla šaty a obula topánky. 

Taken 25

Takže toto je 100. príspevok, tak som ho trošku predĺžila. Dúfam, že sa bude páčiť, je rozhodne lepší ako ten predtým. :-D
P.S.: Potrebovala by som nejaké nápady na krátku poviedku max 20 A4. Ak by vás niečo napadlo, napíšte koment. Téma môže byť o hocičom. Láska, dráma, scifi, dobrodružstvo, fakt čokoľvek, len aby sa to vošlo do 20 strán. Vďaka 

Vo Wolverhamptone som plánovala ostať len pár dní. Dosť na to, aby som si stihla zbaliť všetky svoje veci z izby do krabíc. Za dva dni som to mala všetko hotové, no rozhodla som sa, že tu ešte ostanem do konca víkendu. Rodičom som oznámila, že tohto roku oslavujem na Vianoce kamarátove narodeniny, takže tu nebudem, a tak mamina prichystala sviatočnú večeru o niečo skôr.

V nedeľu ráno som čakala v obývačke na trúbenie Harryho auta. Mal pre mňa prísť na svojom Land Roveri a pomôcť mi so škatuľami. Nebolo ich veľa, no nevedela som si predstaviť, že by som to niesla vo vlaku. S Chrisom som sa zase dohodla, že mi pomôže s vybaľovaním.

A tak o 11, keď som začula zvuk klaksóna, vyletela som vonku a šla som sa s ním pozdraviť. No na moje prekvapenie tam nebol sám. Spolu s ním prišli aj Zayn, Naill, Louis a nanešťastie aj Liam. Netušila som, či sa ponúkol sám alebo ho k tomu dotlačili, no keď som ho videla, všetky moje bunky v tele sa roztancovali.

Usmiala som sa na nich a podišla som k nim. Všetkých som pozdravila a nevedela som, či ich aj objať. S chalanmi by som nemala problém, ale bolo by to nezdvorilé, keby som objala všetkých okrem Liama. A ja som ho nechcela objímať. Nechcela som, aby mal pocit, že som sa cez to už dostala. No Harry podišiel ku mne a silno ma objal. Dal mi krátku pusu a pozdravil ma.

„Ahoj, Becks. Tak sme tu.“

„Nemyslela som si, že prídete všetci. Ako sa vmestíme do auta?“

„Neboj, to zvládneme. Liam chcel prísť pozrieť rodinu a chalani sa ponúkli, že pomôžu so škatuľami.“

„Ale ešte stále si mi nepovedal, ako sa zmestíme šiesti na 5 sedadiel,“ zasmiala som sa.

„Pôjdeš v kufri.“

„Si vtipný Styles. Ale vážne.“

„Tak budeš niekomu sedieť na kolenách.“

„Rád sa tej úlohy zmocním,“ usmial sa Louis so šibalským úsmevom. Vyzeral, akoby mal niečo na pláne. Nemala som veľkú chuť riskovať. Zrejme si všimli na mojom výraze, čo sa deje v mojej hlave, pretože sa Harry ozval:

„Neboj, ani sa ťa nedotkne. Ak áno, tak to schytá odo mňa.“

„Rozkaz, šéfe,“ zasalutoval Louis.

„Dobre, tak poďte dnu. Poviem mamke, že máme o pár hostí na obed navyše,“ vyšla som po chodníku a za mnou vykročili 4 osoby. Zastala som a pozrela som sa na cestu.

„Liam, ty nejdeš?“ opýtala som sa ho čo najpokojnejším hlasom.

„Nie, skočím pozrieť rodinu. Keď budete odchádzať, len mi prezvoňte a ja prídem,“ povedal a vykročil po chodníku k susednému domu.

„Tak poďte,“ zvolala som a voviedla som ich dnu. „Tu je obývačka, posaďte sa a cíťte sa tu ako doma. Ja idem za mamkou. O chvíľu som späť.“

Prešla som do kuchyne, odkiaľ sa šírila lahodná vôňa pečeného mäsa.

„Mami, prišlo trošku viac ľudí, ako sa predpovedalo.“

„Tak nejako som s tým počítala. Koľko nás bude?“

„S tebou a ockom 7.“

„Dobre, to zvládneme. Jedla máme dosť a dobrých ľudí sa všade zmestí.“

„A ty zlí  sa potlačíme,“ dokončila som so smiechom a vrátila som sa do obývačky.

„Tak, čo by ste radi?“

„Nepôjdeme sa niekam prejsť? Mohla by si nám to tu ukázať. Nejaké tvoje obľúbené miesta,“ ozval sa Zayn. Na tvári sa mi mihol bolestný výraz. Každé pekné miesto, kde som zažila úžasnú spomienku zo sebou prinášalo aj tú bolestivú. Harry to postrehol a hneď sa ozval:

„Mne sa nechce nikam ísť. Nič v zlom, Becky. Nemohli by sme ostať tu a pozrieť si nejaký film?“

„Tak dobre. Aj tak bude o chvíľku obed, takže by sme sa museli hneď vrátiť,“ odvetila som.

Ponúkla som im výber DVD-čiek, z ktorých si vybrali náhodne Fast And Furious 5. Celkom som sa výberu potešila, pretože tú sériu filmov som mala veľmi rada, a tak som sa uvelebila na gauči vedľa Harryho a sústredila som sa na obrazovku.

Akurát pár minút po skončení za nami prišla mamka, že obed je už na stole. Zoznámila som ju s chalanmi a usadili sme sa k stolu. Obed bol vynikajúci, presne taký, aký dokáže vykúzliť len mamina a samozrejme, že ju všetci chválili. Potom sme poznášali všetky škatule do auta a šla som sa rozlúčiť.

„Opatruj sa, moja,“ povedala mamka.

„A nezabudni nám párkrát za čas zavolať, dobre?“ odvetil ocko.

„Jasné, nemajte obavy. Budem v poriadku,“ objala som ich a šla som k chalanom. „Už ste dali vedieť Liamovi?“

„Áno, o pár minút by tu mal byť,“ riekol Harry.

„Tak moja, poď k tatínkovi na kolienka,“ smial sa Louis.

Zdesene som na neho pozrela. Tušila som, že má niečo za lubom. Bála som sa k nemu sadnúť.

„Harry?“ podišla som k nemu. „Nemohol by to auto riadiť niekto iný, aby som mohla sedieť s tebou a nie s Louisom. Mám strach z toho, čo chystá.“

„Heh, tak dobre,“ zasmial sa Harry. „Louis, šoféruješ,“ hodil mu kľúče.

Spoza rohu k nám podišiel Liam. Vyzeral divne, akoby plakal, no nikto to neriešil. A navyše ani nevyšiel od domu svojich rodičov. Prišiel z úplne inej strany. Kde bol?

Harry mi kázal, aby som nastúpila, že potom si presadnem k nemu na kolená a zatiaľ sa pobral k Liamovi. Fakt by ma zaujímalo, čo mu je.

Liam

Ráno sa chalani vychystali na cestu do Wolverhamptonu za Becky. Využil som príležitosť a šiel som s nimi za rodinou. No to bola len čiastočná pravda, prečo som tam chcel ísť.

Len čo sme dorazili, Harry zatrúbil a vystúpili sme z auta. Naskytol sa mi pohľad na ten dom, ktorý sa za tie roky vôbec nezmenil. Vyvolal vo mne neopísateľný pocit. Hlavou mi prúdili myšlienky, takže som ani nevnímal, kedy prišla Becky a o čom sa s chalanmi rozprávajú. Zachytil som, až keď vravela:

„Dobre, tak poďte dnu. Poviem mamke, že máme o pár hostí na obed navyše,“ vykročila po chodníku a za ňou sa pobrali všetci chalani. Všetci okrem mňa. Zrejme si uvedomila, že som tam ostal, pretože zastala a spýtala sa:

„Liam, ty nejdeš?“

„Nie, skočím pozrieť rodinu. Keď budete odchádzať, len mi prezvoňte a ja prídem,“ povedal som a vykročil som po chodníku k susednému domu. Bol to dom mojich rodičov. Tu som vyrastal, vďaka tomu som sa spoznal s Becky a tak ďalej. Chvíľu som tam s nimi obsedel, porozprával som im pár zážitkov, oni mi porozprávali tie svoje, a tak som sa vybral na prechádzku.

Vykročil som po známej ulici k prvej zastávke. Bola to fontána v parku, kde sme sa s Becky špiechali vodou, až sme nakoniec boli celí mokrí. Teraz v zime bola prázdna. Šiel som ďalej a prechádzal som všetky tie miesta, na ktorých sa niečo udialo. Od nášho prvého bozku až po prvý intímny dotyk.

Tie spomienky boli neskutočne skľučujúce. Netušil som, prečo to robím. Prečo vlastne chodím po všetkých tých miestach a pripomínam si to, čo sa už nikdy nestane. To, čo ma tak veľmi bolí. Prečo sa takto týram? Odpoveď som nepoznal.

Vedel som však, že ich musím vidieť. Aby som si pripomenul, že to všetko nebol len sen. Že sa to naozaj stalo, aj keď som to tak hlúpo ukončil. Neúmyselne. Bol tom tupec, no už to nenapravím. Čo sa stalo, už sa neodstane. Rebecca ma teraz nenávidí za všetky moje činy, takže aj posledná malinká iskrička nádeje, ktorá bola vzkriesená v tú noc, keď sme sa znovu stretli, pomaly ale isto vyhasínala.

Odrazu mi zapípal mobil a na displeji sa objavila správa od Harryho: ´Končíme, príď k autu.´

Pobral som sa naspäť k tomu domu, pri ktorom vychádzali na povrch tie najhoršie myšlienky. Po ceste som si z tváre zmazal posledné stopy sĺz, ktoré mi pri tých spomienkach vytryskli a vyšiel som spoza kúta k ostatným.

Keď ma Becky zbadala, začudovane sa na mňa dívala. Zrejme si všimla, že niečo so mnou nie je v poriadku. Mala ma dokonale prečítaného. No potom sa len otočila a nastúpila do auta. Bez záujmu. Moja nálada klesla ešte nižšie. Harry podišiel ku mne a zastavil ma dosť ďaleko od auta.

„Prečo si to urobil?“

„Čo?“ nechápal som.

„Prečo si sa bol prejsť po všetkých tých miestach, aby si sa mučil?“

„Ako ... ako o tom vieš?“ spýtal som sa prekvapene.

„Becky mi o vás vravela. Vtedy v Austrálii po vašej hádke. Domyslel som si, kde si bol, keď si neprichádzal smerom od vášho domu.“

„Aha.“

„Tak odpovieš mi? Prečo sa tak trápiš? Miluješ ju?“

„Netuším, prečo som to urobil. Musel som ich navštíviť. Všetky tie miesta. Musel som vedieť, že sa to naozaj stalo, a že to nie je len nejaký hlúpy sen. A ... áno, milujem ju,“ priznal som. „Nikdy som ju milovať neprestal.“

„Tak o ňu bojuj, človeče!“

„A ako? Nenávidí ma. A chápem prečo. Bol som úplný idiot, keď som to spravil. Ani neviem, ako sa to vlastne stalo. A navyše ... už má teba. Je s tebou šťastná. To mi stačí.“

„My spolu nie sme. Netvoríme pár.“

„Ako to? Veď sme stále spolu. Objímate sa, bozkávate sa, spíte spolu.“

„Ani jeden z nás dvoch necíti k tomu druhému lásku. Je to len čistá príťažlivosť a vášeň. Nič iné v tom nie je.“

„Čože? Ako to?“

„Becky ťa stále miluje.“

„Ako to vieš?“

„Ver mi. Viem to. Aj keď mi to nepovedala priamo do očí, vidím jej reakcie vždy, keď ťa spomeniem. Presne viem, kedy na teba myslí.“

„Ako to? Veď ma nenávidí. Musí ma predsa nenávidieť za to, čo som jej spravil!“ odvetil som, no v moje srdce plesalo. Iskra opäť vzplanula ohňom a ja som pocítil aspoň maličkú nádej.

„Nie je to úplne tak. Veľmi si ju sklamal. Dosť dlho ju to bolelo hneď po tvojom odchode. Veď si to počul, sama ti to vykričala. A aj teraz v Sydney sa veľmi trápila, no myslím, že sa už cez to preniesla a tvoju prítomnosť aj osobu zvláda celkom v pohode. Súhlasila s Louisovou oslavou. Navonok sa možno tvári, že už sa cez to preniesla a absolútne nič necíti, no jej srdce bije pre teba Liam, tak o ňu, dopekla, bojuj!“ zatriasol mnou.

Všetky bunky sa vo mne prebudili a v hlave sa mi rodil plán.

„Musím si ju získať späť!“

„Presne tak.“

„Ale potrebujem tvoju pomoc.“

„V čomkoľvek, braček,“ usmial sa.

Aj na mojej tvári spočinul úsmev, a až potom sme sa pobrali k autu. Nastúpil som vedľa k Louimu a Harry dozadu. Na jeho kolenách sedela Becky. Za iných okolností by som žiarlil ako blázon, no teraz som vedel, čo je vo veci. Bol som pokojný a premýšľal som nad zajtrajškom. Dúfam, že to vyjde.

Taken 24

Dnešná časť je kratšia a dosť nudná. Takže dúfam, že vás to neodradí od čítania, ale musela som to tam dať. Nabudúce bude lepšia, sľubujem. :-)
P.S.: Trošku som zmenila 20.časť, kde je hádka. Potrebovala som to prispôsobiť nasledujúcim kapitolám. Vlastne som len odstránila ten ich bozk, takže ak chcete, prečítajte si to znovu. 
P.P.S.: Príjemné čítanie! :-) xoxo

Nasledujúci deň sme sa s Harrym boli pozrieť na ostatné byty. Ani jeden z nich sa mi zatiaľ nepáčil a Harrymu takisto. Na to volal s nejakým kamarátom, či vraj chce ešte stále kúpiť ten svoj byt v centre. Ten odvetil, že áno, ale vraj ešte nenašiel kupcu. Na to sa s ním Harry dohodol, že o polhodinu si ho prídeme pozrieť.

Prešli sme sa a onedlho sme stáli pred modernou bytovkou s slušnej štvrti. Začala som mať z toho dobrý pocit. Už len ten zovňajšok vyzeral k svetu, a tak som sa tešila, čo nájdem vnútri.

Vyšli sme na tretie poschodie a zaklopali na dvere. Otvoril nám štýlový chlapík okolo 30.

„Ahoj, Harry. Poďte ďalej,“ privítal nás a ukázal rukou dnu.

„Ahoj, Phil. Vďaka, že si si na nás našiel čas,“ pozdravil ho Harry a obaja sme vošli do menšej predsiene, odkiaľ bolo vidieť kúsok obývačky.

„Pre teba vždycky. Dáte si kávu, alebo si chcete len rýchlo prezrieť byt?“

Harry na mňa spýtavo pozrel, a tak som odvetila.

„Nie, ďakujeme. Ešte máme plány, tak si to tu len obzrieme.“

„Chystáte sa bývať spolu?“

„Čože? Nie, nie. Ja si hľadám byt. Harry mi len pomáha,“ odvetila som rýchlo.

„Tak dobre. Cíťte sa tu ako dome, v pokoji si poobzerajte, čo chcete.“

Usmiala som sa naňho a prešla som chodbičkou do obývačky. Na prvý pohľad mi hneď udrela do očí. Bola nádherná. Priestranná a boli tam veľké okná, takže dnu prepúšťala veľa svetla. Takisto to vlastne bolo v celom byte. Prezrela som si každú jednu izbu. Bola tam obývačka, spálňa, kuchyňa a kúpeľňa spojená s toaletou.

Byt bol nádherný. Presne takýto som si ho predstavovala, lenže nábytok v ňom vyzeral príliš moderne a draho. Myslela som si, že to bude stáť majland. No keď som sa ho opýtala na cenu, jeho odpoveď ma zarazila.

„Potrebujem sa ho zbaviť, takže za takých 90,000 libier.“

„Čože? To myslíte vážne?“ spýtala som sa zarazene.

„Zdá sa ti to veľa? Nižšie už nespustím.“

„Nie, nie. Práveže je to úžasná cena. Až sa mi nechce veriť, že takýto skvelý byt predávate za toľko.“

„Takže ho chcete zobrať?“

„Budem sa ešte musieť porozprávať s rodičmi, ale veľmi sa mi páči. Takže na tých 80% ho beriem.“

„Dobre, tak tu máte moje číslo, a keď sa naisto rozhodnete, zavolajte mi. Len neváhajte príliš dlho.“

„Iste, ďakujem vám. Ozvem sa čo najskôr.“

„Tak teda dovidenia,“ rozlúčil sa s nami a my sme vyšli von.

„Takže?“ spýtal sa Harry.

Hodila som sa mu s nadšením okolo krku: „Je úžasný, ďakujem ti.“

„To bola maličkosť. Spomenul som si, že minule niečo spomínal, tak som mu zavolal. A ozaj, prečo musíš volať rodičom?“

„Kvôli peniazom. Chcela som si najprv zobrať len prenájom, ale oni s tým nesúhlasili. Chceli, aby som si už kúpila rovno byt. Lenže za to turné som až toľko nedostala a oni mi tie peniaze chceli dať. No to som nemohla prijať, tak sme sa dohodli na pôžičke, a neskôr im ich vrátim.“

„Ach tak. Tak mi potom daj vedieť, ako si dopadla a či sa budeš sťahovať. Mohli by sme ti s chalanmi prísť pomôcť.“

„To by bolo milé. Ďakujem ti,“ usmiala som sa na neho.

„No teraz už musím odísť, prepáč. Máme nahrávanie nového singlu, tak aby som nemeškal.“

„Iste, ešte raz ti ďakujem, Harry. Neviem, čo by som si bez teba počala,“ objala som ho a dala mi pusu. Rozlúčili sme sa a každý sme sa pobrali iným smerom.

Cestou do hotela som rozmýšľala nad bytom. Bolo by úžasné, keby som si ho mohla kúpiť. Len čo som bola sama v izbe, volala som rodičom. Obaja boli nadmieru spokojný a súhlasili s mojím výberom. Zajtra mi pošlú na účet peniaze a môžem hneď uzatvoriť kúpnu zmluvu. Akurát tu trvali na tom, aby bol pri podpisovaní aj ocino. Nadšene som súhlasila a hneď som obratom volala Philovi, že byt beriem a dohodli sme sa na termíne uzavretia zmluvy.

Neskutočne som sa tešila a chcela som to oznámiť Chrisovi. Stretli sme sa ako zvyčajne pri Oku a povedala som mu tie novinky. Zdieľal so mnou to nadšenie a taktiež sa ponúkol, že mi pomôže so sťahovaním. Aspoň sa zoznámi s Harrym, pomyslela som si.

Ďalší deň som šla po otca na železničnú stanicu a spoločne sme sa pobrali do nového bytu podpísať zmluvu. Všetko prebehlo bez problémov a o chvíľu som už bola novým vlastníkom nádherného osvetleného bytu v centre mesta. Každému, na kom mi záležalo (Chris, Danielle, Harry, Christine, mamka) som poslala šťastnú novinku a celá som žiarila šťastím.

Phil mi odovzdal kľúče a pobral sa preč. Ocino šiel so mnou do hotela, kde som si pobalila všetky svoje veci a odhlásila som sa z izby. Taxíkom sme sa doviezli k môjmu novému brlohu a zložila som sa tam. Do malej tašky som si pobalila pár vecí na víkend a pobrali sme sa na vlak domov do Wolverhamptonu. Potrebovala som sa predsa presťahovať. 

predsieň

obývačka

spálňa

kuchyňa

kúpeľňa