Taken 29

V momente, keď sa dotkol mojich nohavičiek, začula som nejaký zvuk z konca ulice. Potom prišla obrovská rana a ja som bola zrazu voľná. Ten hnusný slizký chlap ležal na zemi pri mojich nohách a nehýbal sa. Zdvihla som zrak a pozrela som sa na svojho záchrancu.

„Pane bože, Becky, si v poriadku?“ ozval sa Liam a podišiel ku mne. Vyzliekol si svoje sako a podal mi ho. Z očí mi ešte stále tiekli vodopády sĺz a nevládala som sa pohnúť. Pomohol mi, obliecť si ho. Potom ma objal a stáli sme tam v strede ulice. Plakala som mu na rameno a nedokázala som robiť nič iné. Bola som ako paralyzovaná.

„Becky, poďme odtiaľto preč, kým sa ten chlap nepreberie,“ povedal. Ja som na neho pozerala ako zhypnotizovaná a nevládala som zo seba dostať ani slovo. Asi pochopil, že nie som v stave čokoľvek povedať alebo urobiť, pretože ma schytiť do náručia a pobral sa so mnou niekam. Netušila som, kam ideme, ale bolo mi to jedno. Dostala som sa do akejsi apatie, že som svet okolo seba vôbec nevnímala. Bola som uzavretá v nejakej bubline a jediné, čoho som bola schopná bol plač.

Postrehla som nejaké zmeny situácií, nejaký rozruch a krik vonku mimo bubliny, ale vôbec som to nevnímala. Čo ma po tom, som v svojom svete, kde ma nikto nemôže vyrušiť a tak to je najlepšie. Všimla som si, že ma už Liam nenesie v náručí, ale že ležím na akejsi posteli. Bola som sama. Okolo mňa nebol žiaden hluk, žiadne hlasy. Nič len pokoj. S týmto pocitom som zaspala.

Ráno som sa prebudila sa nejaký rachot. Otvorila som oči a poobzerala som sa dookola. Kde to som? A prečo mám na sebe len nejaké sako, nohavičky a silonky? Toto je čudné! V mysli sa mi vybavil nejaký sen, kedy som zablúdila do slepej uličky a chlapík ma tam chcel okradnúť a znásilniť. No potom prišiel Liam a zachránil ma. Našťastie to bol len sen.

Vyšla som z izby a ocitla som sa niekde na chodbe. Mozog mi nespolupracoval, a tak som sa pobrala dole schodmi. Vošla som do salónu. Ahaa!! Veď ja som u chalanov. Ale počkať! Čo tu robím? Veď som včera odtiaľto odišla. Utekala som pred Liamom. A potom som sa dostala do ...

Panebože! TO NEBOL SEN!!! To sa naozaj stalo. Liam ma zachránil a dal mi svoje sako, aby som tam nestála v zime nahá. Potom ma odniesol do domu a uložil ma v posteli, kde som zaspala. Vtedy som nič nevnímala a nezaujímala som sa, kde ma to nesú a kto si o mne, čo rozpráva. No teraz, keď bublina praskla, všetko na mňa doľahlo.

Vošla som do kuchyne, kde pri sporáku stál Harry. Len čo ma zbadal, nechal všetko tak a podišiel ku mne.

„Bože môj, si v poriadku? Nič ti  nie je?“ objal ma.

„Je mi fajn. Som síce trošku dezorientovaná, pretože som si myslela, že to bol len sen, no už všetkému rozumiem.“

„To je super. Idem po Liama. Poteší sa, keď ťa uvidí, že si v poriadku.“

„Nie, počkaj!“ zavolala som za ním, no on už zmizol na poschodí.

Vzala som si z ľadničky jablko a zahryzla som doň. To boli moje raňajky. O pár sekúnd dobehol Harry aj so zvyšným osadenstvom do kuchyne a všetci na mňa pozerali akoby som vstala z mŕtvych.

„Ja som živá. Haloo!!!“ zvolala som.

„Si v poriadku. Nič ti nie je. Včera si bola úplne mimo a vôbec na nič si nereagovala,“ zaujímal sa Liam.

„Je mi fajn. Ďakujem,“ odvetila som s úsmevom.

„Tak to som rád. Bál som sa o teba.“

„Môžeme sa, prosím ťa, porozprávať?“ spýtala som sa ho,

„Ale iste!“ odvetil.

Čakala som, že ostatní odídu preč, no oni tam aj naďalej stáli. Obaja sme na nich pozreli a až vtedy im to došlo.

„Jasné, jasné. Už ideme,“ zvolal Louis a odišli preč.

Liam ešte pre istotu skontroloval, či nestoja v dosahu, aby nás počuli, a potom sa otočil ku mne.

„O čom si sa so mnou chcela rozprávať?“

„No vieš, ... sadnime si,“ navrhla som. Snažila som sa získať čas, aby som si premyslela, čo mu to vlastne chcem povedať. No i tak som si to neujasnila, a tak so začala spontánne.

„V prvom rade sa ti chcem poďakovať za včerajšok.“

„To bola maličkosť.“

„Nie, nebola. Keby si sa tam neobjavil, okradol by ma a ešte aj znásilnil. Ktovie, či by potom nedostal chuť zastrieľať si a bola by som nakoniec aj mŕtva. Takže ďakujem.“

Usmial sa a počúval ďalej.

„Za druhé, by som sa chcela ospravedlniť za to, ako som sa včera chovala.“

„Takže si to nemyslela vážne?“ spýtal sa s nádejou.

„To nie. Všetko, čo mi vyšlo z úst, som myslela úplne vážne, no nemala som to rozoberať pred ľudmi. Nie takto. Všetci na nás pozerali. No nahnevalo ma, že si si myslel, že keď mi zaspievaš nejakú pesničku, tak sa k tebe vrátim a všetko bude po starom. Ublížil si mi, a kým sa to zahojí, musí ubehnúť nejaký čas. Musím sa z toho spamätať a dať si v hlave všetko do poriadku.“

„Chápem.“

„Som rada. Takže by som bola rada, keby si sa istý čas nesnažil vymýšľať nejaké spôsoby, ako by som ti odpustila, pretože by si to len viac zamotával.“

„Tak teda dobre,“ odvetil smutne Liam. Snažila som si to nevšímať a pokračovala som ďalej.

„Po ďalšie, s Harrym vlastne spolu ani nechodíme, ale keďže ti pomáhal, tak to už asi vieš. Mám ho naozaj rada, ale nič iné ako priateľstvo v tom nie je. Teda bolo, ale už nebude. Ostaneme len priatelia. A ďalej ... Všetci, Louis, Harry, Zayn aj Niall mi prirástli k srdcu a mám ich naozaj rada, takže by som nechcela, aby sme prerušili kontakty len vďaka tomu, čo sa medzi nami stalo. Chcela by som vás navštevovať a priateliť sa s vami všetkými. A potom, keď si ujasním, čo vlastne chcem ... potom by sme to ďalej vyriešili. Súhlasíš?“

„Ako by som mohol nesúhlasiť,“ usmial sa. „Dala si mi nádej, ktorá otvorila mračná v mojom doterajšom živote a konečne vykuklo slnko. Urobím čokoľvek, čo budeš chcieť.“

„Tak dobre, som rada, že sme si to vyjasnili. Nechcela by som sa najbližšie zase hádať a už vôbec nie pred svedkami.“

„Napodobne.“

Usmiala som sa na neho. Tak a je to vyriešené. Zvládla som to. Nebudeme sa hádať, budeme sa snažiť spolu vychádzať a on sa nebude o nič pokúšať. Presne takto som si to predstavovala.

„Tak ja už asi teda pôjdem. Poprosím Harryho, aby ma odviezol domov. Ešte raz ďakujem za včerajšok a vidíme sa niekedy nabudúce. Ahoj,“ pozdravila som  ho a zdvihla som sa zo stoličky. Kráčala som do salónu, kde sedeli chalani a tvárili sa, že pozerajú film. No ja som vedela, že tajne počúvali, či sa z kuchyne opäť nebude ozývať krik a hádanie. No tentoraz šťastie nemali.

„Harry, prosím ťa, odviezol by si ma domov, aby som nemusela takto oblečená chodiť taxíkom?“ spýtala som sa ho.

„Jasné, idem si po kľúče.“

„Tak sa majte, chalani. Vidíme sa niekedy nabudúce,“ pozdravila som im a pobrala som sa von k autu. O chvíľu dobehol Harry a odviezol ma domov. Poďakovala som sa mu, rozlúčila som sa s ním a vyšla som hore do bytu.