Taken 14

„Beckssss!!! Vstávaj!!!“

Otvorila som oči a hľadela som do známej tváre. Danielle.

„Danielle? Čo sa deje?“

„Ale nič. Len som ťa chcela zobudiť,“ usmiala sa škodoradostne.

„Toto ti odplatím!“

„Mala som ťa nechať spať a ísť von sama?“ zdvihla obočie.

„Čože? To už ideš?“ razom som sa prebudila. „Koľko je hodín?“

„Niečo po 6. Už by si sa mala začať chystať. A zober si na seba niečo pekné.“

„Čo tým chceš povedať? Že nechodím pekne oblečená?“

„Jasne, že chodíš. Len teraz je speši večer. No poďme poďme, nech na teba dlho nečakám.“

„Už idem,“ zamrmlala som a vyterigala som sa z postele do kúpeľne. Radšej som sa jej nepýtala, prečo je taký speši, pretože by mi to aj tak nepovedala. Danielle zbožňovala prekvapenia, hoci ja som ich neznášala, no pri nej som ich trpela.

Aj keď som sa pre pár hodinami sprchovala, musela som to urobiť znova. Večer som potrebovala mať dokonalý pocit čistoty. A tak som sa vydrhla pod tečúcou vodou a v uteráku som vošla do izby. Otvorila som kufor a prehrabala sa všetkými vecami, čo som tam našla.

„Danielle?!?“

„No?“

„Ja neviem, čo si mám zobrať.“

„Hmmm, a čo tak to ružové sako, čo si si kúpila v Paríži?“

„To nie je zlý nápad. A čo k tomu?“

Podišla k môjmu kufru a ponorila sa doňho. Po chvíľke vytiahla čierne kraťasy a biele tričko s potlačou. S očakávaním som sa obliekla a musela som uznať, že to vyzeralo fakt super. K tomu som si obula tie úžasné lodičky zo školských čias LA a veci som si zabalila do čiernej kabelky. Potom už len ku zrkadlu, naniesť čiernu linku, špirálu a ružový rúž a môžeme ísť.

Hotová som sa otočila k Danielle, ktorá už pripravená čakala pri dverách s rukou na kľučke.

„Páni, ty si teda nedočkavá.“

„Keď sa človek teší,“ pokrčila plecami. Otvorila dvere a vyrazili sme do noci za zábavou. Vonku nás už čakal pristavený taxík, a tak sme rýchlo nastúpili a zavreli za sebou dvere. Danielle nadiktovala pre mňa neznámu ulicu a šofér nás odviezol len o pár blokov ďalej. Bez slova sme vystúpili, Dan mu zaplatila a ja som sa na ňu pozrela s otázkou:

„Prečo sme si brali taxík, keď je to len pár krokov od hotela?“

„Potrebuješ dnes používať nohy. Nechcela som, aby nás boleli pri tej chôdzi.“

Nechala som to tak a pobrala som sa za ňou. Viedla ma malou uličkou pomedzi bytovky, keď sme sa zrazu dostali na obrovskú hlavnú ulicu. Všade boli vysvietené nočné bary a reštaurácie. Nemala som ani tušenia, kam ideme. Ľudí tu bolo nespočetne veľa, a tak ma Dan radšej chytila za ruku a ťahala ma za sebou.

Už som chcela protestovať, nech mi aspoň povie, kam ideme, keď zrazu zastala. Boli sme asi pred najväčším klubom v meste, a pri vstupe sa ako inak tiahol obrovský rad čakajúcich. Danielle podišla k SBS-károvi a nadiktovala mu svoje meno. Ten sa na ňu milo usmial a pustil nás dnu.

Druhýkrát vo svojom živote som bola v nejakom tanečnom klube a ani raz som nemusela na vstup čakať. Lenže tento klub bol iný. Nielenže bol oveľa väčší ako ten v LA, ale bol aj tematicky dekorovaný. Asi tu bola každý večer iná show. Dnes to vyzeralo v duchu latinsko-amerických tancov. Celkom som sa potešila a nasledovala som Danielle.

Predierali sme sa davom ľudí a neustále som sa dívala na jej chrbát, aby som ju nestratila. Zrazu sa odniekiaľ ozval výkrik, a to odpútalo moju pozornosť. Obzrela som sa za seba, no tá sekunda spôsobila, že mi Danielle zmizla spred očí. Dav sa za ňou uzavrel a ja som netušila, ktorým smerom mám vlastne ísť.

Bolo to tam obrovské a plné ľudí. Nečudovala by som sa, keby ich tu bolo niekoľko desiatok tisíc. Pomaly sa ma začala zmocňovať panika. Netušila som, kde som a ani kde je Danielle. Srdce mi začalo búšiť ako šialené a zmocňoval sa ma závrat. Rýchlo som sa pohla a predierala som sa davom bohviekam. Oči sa mi začali plniť slzami a ja som nič nevidela. Neustále som sa pretláčala niekam dopredu a snažila som sa nájsť tú jedinú osobu, ktorá by ma mohla zachrániť.

Odrazu som do niekoho narazila.

„Ou, prepáč,“ povedala som a zadívala som sa dohora na tú osobu. Bol to nejaký chalan s tmavými vlasmi vyčesanými dohora a na očiach mal okuliare.

„Becky?“ zvolal. Ten hlas mi bol povedomý, no netušila som odkiaľ. Siahol si na okuliare a dal si ich dole. V momente, ako som uvidela jeho oči, sa mi v mysli objavil obraz chlapca sediaceho na kraji móla zahaleného kapucňou s tými nezabudnuteľnými tmavými očami.

„Zayn?!?“ skríkla som, aby ma bolo počuť.

„Ahoj,“ usmial sa. „Čo ty tu sama?“

„Som tu s kamoškou. Teda aspoň som bola, kým sa mi nestratila z dohľadu. Možno ju niekde uvidím.“

„V tomto obrovskom dave? Nechcem ti brať nádeje, ale je to dosť nepravdepodobné. Poď so mnou. Nemôžeš tu byť sama. Zavediem ťa k mojím priateľom, dobre?“

„Tak fajn,“ súhlasila som.

Chytil ma za ruku (asi nechcel riskovať, že by som sa stratila aj jemu), a viedol ma nejakým smerom. Trvalo pár minút, kým sme sa ocitli pri stene s boxami. Viedol ma popri nich až sme zastavili pri jednom, kde sedela trojica chlapcov. Jeden z nich bol ten blondiak, čo ho volal na pomoc, keď sme boli na móle. Vtedy spomínal nejakého Louisa a Harryho. Predpokladala som, že sú to tí zvyšní dvaja. „Ahoj, ja som Harry,“ postavil sa chalan s peknými zelenými očami a kučeravými vlasmi a usmial sa na mňa.

„Ahoj. Becky,“ odvetila som s plachým úsmevom na tvári.

„Toto je Louis a Niall,“ ukázal na ostatných, ktorí sa na mňa usmiali. Chytil ma okolo pliec a ukázal mi na miesto vedľa Louisa. Prisadla som si a on si potom sadol vedľa mňa. Myslela som si, že nás predstaví Zayn, ktorý si práve sadol k Niallovi, a zrejme to mal aj v úmysle, no Harry ho predbehol.

„Poznáš sa so Zaynom?“

„Napoludnie sme sa náhodou stretli na móle,“ povedala som pozerajúc na Harryho, no periférnym videním som zbadala, ako si Zayn s Niallom niečo šuškajú. Neviem, prečo ma to znervóznilo. Nemala som chuť veľmi sa rozprávať, no Harry si nedal pokoja a neustále sa ma niečo pýtal.

„Prišla si tu sama?“

„Nie.“

„A kde máš priateľa?“

„Neprišla som s priateľom.“

„Takže si teda voľná?“ postrehla som záblesk v jeho očiach.

„Áno.“

„Skvelé!“ zamrmlal si sám pre seba, no počula som to.

„Prečo je to skvelé?“ nedalo mi nespýtať sa.

„Pretože ťa môžem pozvať niekam na večeru. Šla by si?“

„Na večeru? No neviem. Radšej niekam von sa prejsť alebo niečo. Večera je príliš ...“

„Romantická?“

„Aj, ale je to aj akýsi náznak vzťahu. Nehľadám si partnera.“

„Tak dobre. Pôjdeme niekam von?“

„Dobre. Niekedy.“

„Čo si to tam vy dvaja šuškáte?“ ozval na Zayn.

„Ale nič. Len som sa jej pýtal, či tu je sama.“

„Bola, pretože stratila kamarátku, keď som ju nenašiel.“

„Ach tak.“

Zachytila som nejaké záblesky z ich pohľadov, no snažila som si to nevšímať. Celý čas som pokukovala do davu, či tam náhodou nezbadám Danielle. Už som to pomaly vzdávala, keď k nášmu stolu niekto dorazil.

„Nemôžem ju nájsť ani sa jej dovolať,“ zvolal hlas, ktorý som veľmi dobre poznala.

„Danielle?“

„Becky? Ty si tu? Čo tu robíš? Hľadám ťa po celom klube! Ako to, že sa s nimi poznáš?“

„Priviedol ma sem Zayn. Dnes sme sa spoznali, keď som si bola zabehať. A odkiaľ ich poznáš ty?“

„Veď to sú kamaráti môjho priateľa!“

„Čože? To sú oni?“

„To je ona?“ ozval sa Harry. „To je tá tvoja kamarátka z turné?“

„Áno. Tá, čo si ju nechával pozdravovať cez telefón.“

„Hehe, svet je malý,“ poznamenal Louis.

„Počkať, to ty si ma vždycky dával zdraviť, keď volala Becky so svojím chlapcom?“

„No áno, chcel som ťa zbaliť,“ usmial sa Harry. V tom momente bol neodolateľný. Rýchlo som sa odtrhla od jeho pohľadu naspäť k Danielle.

„A ktorý z nich je vlastne ten tvoj priateľ?“

„Ani jeden,“ zasmiala sa. „Liam sa zakecal pri jednom stole. Už ide.“

Liam. Liam. LIAM. To meno mi znelo ako ozvena v hlave. Zrazu k nám zozadu došiel nejaký chalan, objal Danielle a pobozkal ju.

„Neboj, ona sa nájde,“ povedal jej.

„Už sa našla,“ usmiala sa Dan a ukázala na mňa.

V momente, keď sa otočil ku mne a ja som uvidela jeho tvár, skamenela som od šoku.