Taken 5

Ďalší deň sa konal konkurz na DS. Deň D. Nadšená no zároveň nervózna som vstala z postele a obliekla som na seba prvú vec, čo mi prišla pod ruku. Do tašky som si opäť zbalila tanečné veci a s jablkom v ruke som pustila bytovku.

Potrebovala som sa upokojiť, a tak som sa rozhodla ísť pešo, aby som si mohla utriediť myšlienky a aby studený vietor odfúkol všetku tú nervozitu a napätie. Ako zvyčajne som si urobila zastávku v Starbuckse a s kávou v ruke som vošla do školy, ktorá bola preplnená študentmi ako cez týždeň napriek tomu, že bola sobota. Zamierila som k stolu, kde sa zapisovalo, no zistila som, že ten dav ľudí na chodbe stojí v rade, aby sa mohli zapísať. A tak som sa pobrala opäť ku vchodu a postavila som sa na koniec davu.

Len čo som sa zaregistrovala, dostala som poradové číslo 213 a presunula som sa do šatne. Tá bola samozrejme plná, no ako tak som sa tam vtesnala. Prezliekla som sa, vyložila som MP3-ku a fľašu s vodou a zvyšné veci som zamkla v poslednej voľnej skrinke.

Vyšla som von a šla som sa pozrieť do divadelnej sály, kde sa konali vystúpenia a samozrejme aj konkurzy. Práve volali na pódium číslo 86. Tak to sa ešte načakám. Mala som prísť skôr. Našla som si nejaké voľné miesto a začala som sa pomaličky rozcvičovať. Hoci mi to inokedy nezabralo viac ako 10 minút, teraz som to zámerne naťahovala, čiže som skončila tak o pol hodiny.

Volali číslo 94. Išlo to dosť pomaly. Bola som zvedavá, kedy prídem na rad, no najbližšiu hodinu až dve by som sa na rad určite nedostala, takže som si zapla do uší hudbu a skúšala som si rôzne prvky z mojich choreografií.

Keď som videla, ako zavolali na pódium dievča s číslom 204, vypla som MP3-ku a sledovala som dianie vzadu. Ponaťahovala som si ešte raz dôkladne všetky svaly a skúšala som tie najobtiažnejšie figúry. V momente, keď zavolali chlapca predo mnou, zmocnila sa ma nervozita.

To nič, Becky. To zvládneš. Je to len konkurz a teba do neho určite vyberú. SI predsa dobrá. Povedala ti to aj Christine, vyhrala si s Brianom A-čko z latiny a vytancovala si si v bare 100 dolárov. Si hviezda a teraz tam len prídeš a ukážeš im, čo je v tebe, hovorila som si v duchu.

V mojom živote som sa riadila pozitívnym myslením a snažila som sa vnímať veci optimisticky. Nikdy som si nedovolila o sebe pochybovať a myslieť si, že niečo nezvládnem. Vždy je cesta, ako niečo dokázať. A tak som si to zaumienila aj teraz, a len čo ma zavolali na javisko, zdvihla som sebavedomo hlavu a prešla som zboku na pódium. Cestou som podala CD-čko s mojimi dvoma pesničkami chalanovi za hudobným zariadením a postavila som sa doprostred javiska pred porotu.

Zaujala som úvodnú pozíciu a len čo zazneli prvé tóny, sústredila som sa na moju rolu a dokonale som odtancovala obe piesne. Na záver som sa poklonila a odišla som naspäť dozadu. Porota zatiaľ nekomentovala žiadne vystúpenia. Výsledky mali visieť v pondelok po prázdninám na nástenke školy.

A tak som si, spokojná so svojím vystúpením, zbalila všetky veci a odišla som do môjho bytu, kde som už mala pripravený kufor a príručnú kabelku do lietadla. Všetko som zniesla na chodbu, poriadne som zamkla a vyšla som na ulicu, kde som si odchytila taxík, aby ma odviezol pred Medzinárodné letisko JFK.

Letenku som mala kúpenú už vopred na let do Birminghamu o 4 poobede a tak som sa len zaregistrovala, odovzdala som batožinu, prešla všetkými kontrolami a usadila sa v nepohodlnom sedadle čakajúc na lietadlo.

O 3:50 pm vyzvali všetkých cestujúcich letu 445 do Birminghamu, aby sa dostavili k východu C. Bola som tam medzi prvými a usadila som sa v lietadle. Toto bude dlhý let. Asi by som si mala pospať. Len čo som na to pomyslela, oťaželi mi viečka a ja som zaspala.

Zobudila som sa na hlasný potlesk. Vyplašene som sa strhla a odzerala som sa okolo seba. Lietadlo stálo sa pohybovalo, no nie vo vzduchu. Žeby som spala len tak krátko? Ale načo potom tí ľudia tlieskajú? Hlavou sa mi premietali všelijaké myšlienky, keď sme zrazu zastavili a z reproduktorom sa ozvala ďakovná reč posádky. Tak preto bol ten potlesk, za šťastlivé pristátie.

Usmiala som sa a len čo začali ľudia vstávať zo svojich sedadiel, pridala som sa k ním a vyšla som von tunelom k bežiacim pásom s batožinami. Mala som šťastie a môj kufor šiel medzi prvými. Rýchlo som ho schmatla, prešla som všetkými kontrolami a pustila som sa dole eskalátorom ku východu z letiska. Na hodinkách ukazovalo 4 hodiny ráno.

Aj keď som nikoho nečakala, vždy som so záľubou sledovala ostatné rodiny a priateľov ako vítajú svojich milovaných. Čítala som transparenty s menami pre cudzincov, keď ma zrazu zastavil veľký žltý plagát s nápisom “Vitaj konečne doma, hviezdička“. Tá prezývka mi pripomenula časy s Chrisom, ktorý ma odjakživa obdarovával týmto pomenovaním.

Nevidela som však osobu, ktorá transparent drží, no ani som sa tým veľmi nezapodievala. Blížila som sa ku konci pohyblivého schodiska, keď zamilovaný párik odišiel z davu a mne sa naskytol pohľad na modrookého vysokého bruneta, ktorý držal už spomínaný transparent.

„Chriiiis?!?!“ vykríkla som. Chalan sa usmial a mojim telom sa rozlial pocit dokonalého šťastia, že vidím tohto úžasného človeka, ktorého som považovala za svojho brat a ktorý mi tak veľmi chýbal.

„Ahoj, Becky!“ privítal ma s úsmevom a roztvoril svoje náručie. Neváhala som ani sekundu a pribehla som k nemu. Objímanie nemalo konca kraja, no keď sme sa napokon pustili, zaškerila som sa na neho a povedala som:

„Starneš braček, starneš.“

„Ani ty už nevyzeráš ako nejaká mladica,“ usmial sa a pobozkal ma na líce. Vystrúhala som na neho grimasu, chytila som ho pod pazuchu a spoločne sme vypochodovali z letiska do upršaného Birminghamu.

„To si vážne vstával tak skoro ráno, aby si prišiel po mňa? Veď len cesta sem trvá takmer hodinu.“

„Nemohol som sa ťa dočkať. Chcel som byť prvý, kto ťa po tom dlhom čase uvidí.“

„AJ ja som sa na teba strašne tešila. Som veľmi rada, že si tu. Si tu autom?“

„Nie, peši som prišiel.“

„Joj no, kde ho máš?“

„Tamto na parkovisku,“ povedal, zobral mi z rúk kufor a niesol ho k svojmu modrému Fordu. Bez slova som ho nasledovala a usadila sa na sedadle spolujazdca. Len čo sadol za volant a naštartoval, už som ho zasypávala otázkami o jeho doterajšom živote, o škole, kamarátoch, o Lane a Bradovi (jeho rodičia) a celkovo o všetkých novinkách, ktoré mal.

Počas cesty mi stihol zrekapitulovať posledné mesiace na univerzite v Londýne a hneď vychrlil otázky na mňa. Pochválila som sa mu s úspechom na hodine latiny a v klube a povedala som mu taktiež o konkurze.

„Chcel by som ťa vidieť tancovať,“ vyriekol, keď sme práve vchádzali do Wolverhamptonu.

„Dobre, možne ísť večer k Lennymu a tam to spolu roztočíme.“

„Súhlas. Inak, ešte som ti nevravel, minulý týždeň tu bol...“

„Nieeee!!!“ skríkla som. „Nehovor to meno!“

„Prepáč, myslel som si, že si sa už cez to preniesla.“

„To áno, ale nechcem sa o ňom rozprávať. Vylúčila som ho zo svojho života a už ho nepoznám. Neexistuje.“

„Ako chceš,“ pokrčil plecami Chris.

Chvíľu bolo medzi nami trápne ticho a napätie v aute sa stupňovalo.

„Ešte je v meste?“ zašepkala som.

„Nie, zastavil sa len pozrieť rodinu a včera šiel naspäť do Londýna.“

„Tak dobre. Prepáč, že som na teba tak vyletela. Nemala som tak vybuchnúť. Ja len ... každá spomienka na neho mi v tele vyvrtáva novú dieru, a tie staré sa ešte nestihli zaplátať. Vyhýbam sa akýmkoľvek “

„Ja to chápem. Nemusíš mi nič vysvetľovať. Viem čím si si prešla. Neospravedlňuj sa.“

„Ďakujem ti. Tak si mi chýbal!“

„Veď aj ty mne,“ povedal a zastavil pred svetložltým domom, v ktorom som kedysi bývala, no naďalej ostal mojím domovom. Pomohol mi s kufrom a zastavili sme pod prístreškom pri dverách. Položila som veci na zem a opäť som ho silno objala.

„Tohto pocitu sa hádam za celé prázdniny nenasýtim. Neviem, ako prežijem tie ďalšie mesiace bez teba.“

„Neboj, zvládneme to. Veď internet ešte existuje,“ usmial sa.

„Ale to nie je ono.“

„To tak, žiadne takéto pochmúrne myšlienky. Ešte si len prišla. Máme celý týždeň a poriadne si ho spolu užijeme.“

„Tak dobre. Na tento moment som sa tak dlho tešila, tak nech ho nepokazím.“

„Presne. Ideme teda večer k Lennymu?“

„Jasné, o 8 sa po mňa zastav.“

„Rozkaz, šéfe,“ zasalutoval.

Len som sa nad ním zasmiala a vošla som do domu. On zamieril k autu a zmizol v daždi. Fú, konečne doma. Pobrala som sa hore do izby vybaliť sa. Keď sa zobudia, tak sa privítame.

 Chris

dom