Taken 28

Sledovala som Liamovu reakciu, čo urobí, no nejako som nepočítala s tým, že vykročí ku mne. Nemohla som sa ani pohnúť a zamrznutá som stála na mieste, až kým ku mne nedorazil Liam. Nič nehovoril, len sa na mňa díval a čakal, čo poviem ja. No ja som mala nielen zamrznuté telo ale aj jazyk.

„Ahoj,“ ozval sa napokon. ´Ahoj´? To ako vážne? Nič lepšie ho nenapadlo? Ani neviem ako, no zrazu do mňa vošla zúrivosť a musela som mu to vykričať. Znovu!

„Ahoj? To vážne povieš len ahoj? Prečo si spieval tu pieseň?!?“ oborila som sa na neho.

Zmätene na mňa vypleštil oči. Takúto reakciu zrejme nečakal.

„Vyjadrovala presne moje pocity, tak som chcel, aby si ich vedela,“ zamrmlal so sklonenou hlavou. V tej chvíli mi ho prišlo na pár sekúnd ľúto, ale prebila to zlosť.

„Aha, a preto to musíš spievať pred všetkými naokolo a práve na Louisovej oslave? Čo si si myslel, že tým docieliš?“

„Netuším.“

„Nebodaj si si myslel, že sa ti hneď hodím okolo krku a vrúcne ťa privítam? Mala som ťa pobozkať, zabudnúť na všetku bolesť a trápenie, ktorý si mi spôsobil a opäť ťa milovať? Ak si to očakával, tak si sa na plnej čiare zmýlil. Jedna blbá pieseň tomu nepomôže. A ma naozaj miluješ, budeš sa musieť snažiť viac, aby si si získal späť moju dôveru. Tým, že mi niečo zaspievaš, nemôžeš očakávať, že sa moja dôvera obnoví. Ahoj!“ povedala som, čo som mala na srdci, otočila som sa na opätku a zmizla som v dave ľudí.

Domov by som sa teraz nedostala, pretože ani taxíky na Vianoce nejazdili. Harry by ma teraz neodviezol, keď už pil, takže som tu musela prespať ako bolo plánované. Nebolo mi to dvakrát po chuti, ale čo sa dá robiť. No na spánok ešte nie je vhodný čas. Aj tak by sa mi to pri tomto hluku nepodarilo, tak som sa pobrala k baru.

Potrebovala som do seba niečo hodiť, aby som zažehnala tú zlosť v sebe. Popýtala som si to najsilnejšie, čo tam má. Podal mi pohárik so zelenou tekutinou. Absinth. Skvelá voľba.Kopla som to do seba a pobrala som sa prejsť po dome. Aj tak som nemala čo robiť.

Vyšla som na poschodie, kde bol vstup zakázaný. Potichu som kráčala po chodbe, kým som si  nevšimla pootvorené dvere s ktorých na chodbu vychádzal lúč svetla. Podišla som k nim a začula som hlasy.

„Liam, no ták. To bude v poriadku. Niečo vymyslíme. Svet sa kvôli tomu nezrúti. Je tvrdohlavá, ale určite sa nájde niečo, čo ju presvedčí,“ hovoril niekto.

„Nenávidí ma, nechápeš to. Stratil som je dôveru. Tú tak ľahko späť nezískam!“ odvetila druhá osoba s plačom.

„To je pravda, ale nie je to nemožné. Urobíme všetko, čo bude v našich silách, aby si ju získal späť. Viem, aká je pre teba dôležitá. A viem aj, že ty si dôležitý pre ňu. Je to len otázka času, kedy ti odpustí. Miluje ťa, viem to. Nemôže sa trápiť donekonečna.“

„Ale ako si ju mám získať späť?“

„To ešte neviem, ale niečo vymyslíme. Určite sa nám to podarí. Poznáš ju ako svoju dlaň, a aj keď sa za ten čas zmenila, poznám ju aj ja. Určite na niečo prídeme.“

O môj bože!!! Veď to bol Harryho hlas. A Liamom. Oni sa rozprávali o mne. Ako ma má Liam získať späť. A Harry mu pomáhal?! Čo to má znamenať?!?

Vyšla som z úkrytu a vošla som do izby. V momente, keď ma zbadali, obaja stuhli.

„ZRADCA!!!“ vyštekla som na Harryho.

„Prepáč mi to, ale Liam mi je ako brat a musel som mu pomôcť.“

„Pre mňa za mňa mu pomáhaj koľko chceš, len ma nevoďte za nos. Neznášam ľudí, ktorí mi klamú rovno do očí. A navyše, ako mám potom uveriť Liamovi, že ma naozaj miluje tak, ako hovorí, keď ani nedokáže sám vymyslieť niečo, čím by ma presvedčil!“ povedala som a odišla som preč.

Už som nedokázala počúvať tie výhovorky. Ani jedna z nich by ma nepresvedčila, takže by to nemalo absolútne žiaden zmysel. Zišla som dole medzi hostí, kde práve Louis rozbaľoval darčeky. V rukách mal moju krabicu a snažil sa zistiť, čo v nej je. Napokon to vzal a začal to rozbaľovať. Zastavila som sa na chvíľu, aby som uvidela jeho reakciu.

Rýchlo strhol obal a otvoril krabicu. Keď zbadal, čo v nej je, oči sa mu rozžiarili ako malému dieťaťu a v nadšením vybral darček von. Bola to obrovská plyšová mrkva s vyplazeným jazykom. Pritisol si ju k sebe a až potom prečítal lístoček. Stálo na ňom: ´Nepoznáme sa dlho, a tak som nevedela, čo by ťa potešilo. No keď som to uvidela vo výklade, dúfala som, že sa potešíš. Všetko najlepšie, Becky.´

„Becky?!“ zavolal Louis do prázdna.

S úsmevom som podišla k nemu a on ma s radosťou objal.

„Ďakujem, je to úžasný darček!“

„Nemáš zač. Som rada, že sa ti páči,“ usmiala som sa, keď ma pustil. Potom som sa pobrala nejakým smerom, asi do kuchyne, no prechádzala som okolo schodiska. A na ňom stál Liam a niekoho hľadal. Akonáhle zastavil pohľadom na mne, vedela som, že som to bola ja. Nechcela som sa s ním rozprávať. A tak som zrýchlila krok a zamierila som preč.

No on sa za mnou rozbehol a kričal moje meno. Tak toto som už nevydržala. Rozbehla som sa k dverám na záhradu a vybehla som von. Už mi bolo jedno, že nechodia žiadne taxíky. Bola som odhodlaná dostať sa domov hoci aj pešo. No on bežal za mnou.

„Becky, prosím, počkaj!“

„Nechaj ma na pokoji!“ skríkla som a oči sa mi zaplnili slzami. Rýchlo som si ich zotrela, čím som si rozmazala po tvári celý make-up a špirálu, ale bolo mi to jedno. Potrebovala som vidieť na cestu pred sebou, aby som sa nestratila. Aj keď to bolo asi márne, pretože som vôbec netušila, kde sa nachádzam. A tak som bežala za nosom a dúfala som, že sa dostanem na nejaké známe miesto, odkiaľ budem vedieť trafiť domov.

Odrazu som sa dostala do nejakej tmavej uličky, kde bolo jediné svetlo. Začala som mať strach, a utekala som ešte rýchlejšie. Vtom mi do cesty skočila nejaká osoba a zatarasila mi cestu. Srdce mi začalo búšiť ako šialené a môj strach prekonával hranice.

„Peňaženku, šperky, mobil,“ povedal a zdvihol ruku na moju hruď. Až v tej chvíli som si všimla, že v nej drží zbraň. Naozajstnú nabitú zbraň pripravenú kedykoľvek zasiahnuť moje srdce. Celá som sa triasla a dávala som si dole náušnice a náhrdelník. Všetko som mu podala a on si to dôkladne prezrel. Potom to hodil na zem a podišiel ku mne.

„Zarobené mám, ale ešte mi chýba troška zábavy,“ vyceril zuby a priblížil sa ku mne na 5 centimetrov. Ani som nedýchala, čo som sa tak bála. Rukami mi prešiel po nohách až k sukni, ktorú následne vyhrnul hore. Pobozkal ma tými svojimi slizkými ústami na krk a ja som sa nedokázala vzpierať, aj keby mi to moje telo dovolilo, pretože v ruke ešte stále držal zbraň.

Rukami mi prešiel po chrbte a snažil sa rozopnúť mi zips, ktorý na mne držal šaty. No veľmi sa mu to nedarilo, a tak stratil trpezlivosť a silou ich roztrhol. Tie sa po uvoľnení zosunuli nižšie a on ich stiahol až na zem. Stála som tam v zime nahá v tmavej uličke len v silonkách a nohavičkách a prosila som o odpustenie. Netušila som, čo som zrobila, že som si zaslúžila takýto trest, no bála som sa ako nikdy.

Rukami ohmatával každučkú časť môjho tela, zatiaľ čo ja som sa triasla ani nie tak od zimy ako od strachu a znechutenia. Cítila som, ako sa posúva čoraz nižšie, no nedokázala som bojovať. Z očí mi tiekli slzy a len tak som tam stála. Toto budú najhoršie Vianoce, aké kto kedy zažil.