Taken 17

„Nie. Nie. Nieeeee!!!!“ skríkla som a prebudila som sa. Plakala som. Zase ten istý sen. Ten, ktorý mi niekoľko mesiacov po odchode Liama nedal spať a kvôli ktorému som sa toľko trápila. Neustále mi to pripomínal. Vlastne to nebol až taký strašný sen. Inému by to nespôsobilo nič, ale u mňa to bolo iné. Bola som v lese pri veľkom dube, na mieste, kde sme sa s Liamom zvykli stretávať. Ale on tam nebol a mne to začalo pomaly dochádzať, tak ako vtedy, keď sa všetko zrútilo.

„Si v poriadku?“ pribehol Harry do izby.

„Harry? Čo tu ty robíš?“ čudovala som sa. Ako sa dostal do mojej izby? No zrazu som si všimla, že ja nie som vo svojej izbe. „Kde to som?“

„Si u nás v dome. Včera ti bolo zle, tak som ťa nechcel nechávať samú.“

Spomenula som si, ako som sa stretla s Liamom v tom klube a ako mi potom prišlo zle e točila sa mi hlava.

„Ách, áno. Pamätám si.“

„Je ti dobre? Kričala si.“

„Mala som len zlý sen. Už je mi dobre. Radšej pôjdem.“

„Kam chceš ísť?“

„No predsa späť do hotela.“

„Aspoň sa tu naraňajkuj.“

„Ako chceš.“

Vstala som z postele a obaja sme vyšli na chodbu. Cestou do kuchyne mi rozprával, ako sa tu minule prechádzal nahý po dome a zrazu z ničoho nič prišiel pán, čo im to tu prenajal. Začala som sa smiať a v dobrej nálade s úsmevom na perách sme obaja vošli do kuchyne. Tak však sedel Liam. Pozrel na nás pohľadom mučeníka a ďalej sa venoval svojím raňajkám.

Nálada mi klesla pod bod mrazu, no Harry ho nadšene pozdravil.

„Dobré ránko, Liam. Sadni si, Becky. Čo si dáš? Hrianky, lievance, palacinky, toasty, vajíčka, slaninu?“ navrhoval mi.

„Hrianky by boli fajn. Ďakujem,“ odvetila som a sadla som si za stôl čo najďalej od Liama. Možno to bolo až príliš nápadné, ale v tej chvíli som sa na neho nechcela ani len pozrieť. Harry pripravoval hrianky a v kuchyni bolo také ticho, že sa dalo krájať.

„Voici, Madam,“ zvolal Harry a položil predo mňa tanier. Nechápavo som na neho pozrela.

„Nech sa páči,“ usmial sa a povedal to po anglicky.

„Aha, francúzsky sa neučím,“ usmiala som sa na neho a pustila som sa do raňajok. Harry si zobral pár hrianok z môjho taniera a celý čas na mňa pozeral. Liam dojedol a bez slova odišiel. Len čo sme ostali sami dvaja, cítila som sa uvoľnenejšie a tak sme začali nezáväzne konverzovať. Dojedli sme a ja som sa pobrala na odchod.

„Kedy sa opäť uvidíme?“

„Netuším,“ odvetila som pravdivo.

„Neprídeš dnes na ten koncert?“

„Prepáč, ale asi nie. Nemám vôbec náladu.“

„To je škoda,“ odvetil smutne. „A čo tá prechádzka?“

„Tak dobre. Zavolaj mi,“ povedala som a odišla som po ceste k hotelu. Na križovatke ma však Harry dobehol.

„Nedala si mi svoje číslo!“

„Aha,“ zasmiala som sa. „Ukáž mobil.“

Podal mi telefón a ja som mu tam naťukala svoje číslo. Vrátila som mu ho a bez zbytočných slov som odišla. Bol milý. Pomyslela som si. Aspoň mu dám šancu no. V touto myšlienkou som sa vrátila na izbu, kde ma už čakala Danielle.

„Ako ti je?“

„Celkom dobre.“

„Bála som sa o teba. Prišla som na izbu a teba nikde. Mobil mi nedvíhaš. Až potom mi volal Liam, že ťa Harry odniesol k nim. Máte spolu niečo?“

„Čože?“ vypúlila som na ňu oči.

„Len sa pýtam.“

„Nie! Len ma odprevadil k hotelu, potom som vracala tak sa rozhodol, že ma samú nenechá a pôjdem k nim.“

„Aha, a ideš dnes na ten koncert?“

„Nie, povedala som to aj jemu. Nechce sa mi.“

„Škoda, budem tam sama. No nevadí. Tak sa uvidíme zajtra. Idem za Liamom a potom s nimi na koncert a asi u nich prespím.“

„Ok,“ odvetila som krátko, pretože som sa na viac nezmohla. Danielle odišla a ja som sa usadila na posteli. A potom to na mňa doľahlo. Začala som plakať a z očí sa mi rinuli vodopády sĺz. Prečo si mi to urobil, bože? Prečo si dovolil, aby som ho znovu videla a trápila sa pre neho. Čo mám teraz robiť?

Sedela som tam na posteli, opretá o stenu. Spomenula som si na Chrisa. Musela som ho počuť. Potrebovala som vedieť, že všetko bude dobré a všetko sa vyrieši. Vytiahla som z tašky mobil, no ten bol vybitý. Zapojila som ho do nabíjačky a vytočila som Chrisovo číslo.

„Ahoj, Becky. Akurát som na teba myslel.“

„Ahoj, Chris. Nezobudila som ťa?“ spýtala som sa.

„Je už síce po polnoci, ale ešte som bol hore. Poďme na skype, aby sme neprevolali všetky peniaze,“ navrhol.

Vypla som hovor a otvorila notebook. Pripojila som sa na skype a prijala som hovor.

„No tak hovor. Ako sa mi máš?“ ozval sa Chris. Keď som ho videla, uľavilo sa mi.

„Nie je to najhoršie,“ riekla som.

Vytušil, že niečo nie je v poriadku. Starostlivo sa na mňa pozrel a spýtal sa:

„Deje sa niečo?“ Mlčala som. Netušila som, ako mu to mám povedať. Chcela som to zo seba dostať, ale nevedela som, ako začať.

„Čo sa stalo? Becky, hovor!“

„Je tu,“ dostala som zo seba.

„Kto je kde?“

„Liam.“

„Čože? Liam Payne? Kde?“ povedal šokovane.

„Včera som ho videla v jednom klube. A nie len z diaľky. Stál rovno vedľa mňa. Pozeral sa na mňa,“ nevydržala som to a rozplakala som sa. Z očí mi tiekli slzy a ja obraz v počítači bol čoraz viac rozmazaný. Cez slzy som takmer nič nevidela.

„Bože môj. Čo sa stalo? Povedz mi všetko, uľaví sa ti.“

„Šli sme s Danielle do nejakého klubu, kde sme sa mali stretnúť s jej priateľom a jeho kamarátmi. No bolo tam strašne plno a ja som ju stratila. Netušila som, kadiaľ mám ísť, až som narazila na jedného chalana, s ktorým som sa zoznámila dopoludnia, keď som bola behať. On ma zaviedol k jeho priateľom. Potom k nám došla Danielle, že ma nemôže nájsť. Vysvitlo, že to boli tí kamaráti. Ale potom prišiel aj ten jej priateľ,“ riekla som, no zlomil sa mi hlas a nevládala som ďalej rozprávať.

„Pokračuj,“ nabádal ma Chris.

„Bol to Liam. Liam je jej priateľ,“ rozplakala som sa a nevládala som prestať. Slzy mi tiekli prúdom po lícach.

„Bože môj. A čo si potom spravila?“

„Premohla som sa a tvárila som sa, že sa nepoznáme, ale vnútri ma zožierala obrovská bolesť. Prišlo mi zle a točila sa mi hlava, tak som šla domov a Harry sa ponúkol, že ma odprevadí.“

„Kto je Harry?“

„Jeho kamarát. Lenže potom som zvracala a nevládala som chodiť, tak ma odviedol k nim do domu a tam sme sa opäť stretli s Liamom. Ráno bol opäť v kuchyni a ja som to už pomaly nezvládala. Ale našťastie som to v sebe udržala, no keď som prišla na izbu a Dan mi povedala, že ide za Liamom a ostane tam večer spať, nervovo som sa zrútila. Musela som ťa počuť, tak som ti zavolala.“

„Hviezdička moja,“ povedal starostlivo Chris. „Nedokážem si ani len predstaviť, aké utrpenie prežívaš. Ale jedno viem isto. Musíš sa mu za každú cenu vyhýbať. Aj keby si sa mala pohádať s Dan, čo bude ťažké, ale nesmieš sa s ním už stretnúť. Budeš sa trápiť viac a viac, a to ja nevydržím.“

„Pokúsim sa. Pozajtra máme posledný koncert a potom sme plánovali s Danielle ostať ešte na pár dní, ale vyhovorím sa a odletím domov. To je jediné riešenie.“

„Presne tak. Držím ti palce a neboj sa. Bude to v poriadku. Zvládneš to, si silná. Ten idiot ťa nedokáže položiť k zemi.“

Musela som sa usmiať. Chris vždy vedel, čo povedať, aby mi zlepšil náladu.

„Ďakujem ti. O pár dní sa uvidíme.“

„Iste. Maj sa hviezdička.“

„Ahoj, Chris.“

Cítila som sa lepšie. Zavrela som notebook a ľahla som si do postele. Z toľkého plakania som bola totálne vyčerpaná a zaspala som.