Taken 23

Viem, je to neskoro, prepáčte, ale dnes som fakt nestíhala. Doma som sa zdržala možno 15 minút a už som utekala na Paintball. =D Teraz som večer začala písať, aj keď som unavená jak kôň. =D tak dúfam, že sa bude páčiť. 

Dni ubiehali a život v Londýne sa stal čoskoro stereotypom. Chodila som vonku raz s Dan, raz s Chrisom a hľadala som si byť. Nejako ma ešte nič neoslovilo. Čakala som na ten pravý. Párkrát som skočila domov pozdraviť rodinu, no hneď som sa vrátila späť. Nový job ma čakal až niekedy v januári, takže som mala dosť voľného času.

Pár dní pred Vianocami som sa šla prejsť s Chrisom a opäť sme štebotali o somarinách. Prechádzali sme okolo jednej kaviarne, kde sme spolu ešte neboli, tak som navrhla, aby sme si šli na chvíľu sadnúť. Súhlasil, a tak sme vošli dnu, a v kúte sme zbadali známe tváre. Teda známe pre mňa, pre Chrisa len jedna z nich. Danielle spolu s Trojkou.

Podišla som k nim a prisadla som si. Chris nasledoval môj príklad.

„Ahojte,“ pozdravili sme naraz.

„Ahoj,“ pozdravila ma Danielle a objala ma. Zvyšná Trojica sa zdvihla na obchod.

„Prepáčte, ale už musíme ísť. O polhodinu máme nácvik. Majte sa,“ odvetili a už ich nebolo.

„Prečo si tu bola s nimi?“ spýtala som sa Dan.

„Ale nerieš to.“

„Tak dobre, ako sa máš? Čo nové?“ opýtala som sa s nadšením. Danielle ma mňa len pozrela a v očiach sa jej ligotali slzy. Slzy bolesti.

„Čo sa stalo?“ spýtala som sa rýchle.

„Liam.“

Stačilo to jedno slovo a obaja sme spozorneli. Aj ja, aj Chris. „Čo ti urobil?“ vyzvedal.

„Nič. Neurobil mi nič. Len sme sa rozišli.“

„Čože? A prečo? Ako?“

„No, ono to bolo také vzájomné. Odkedy som v Londýne, dosť som o tom všetkom premýšľala. Vedela som, že dnes majú prísť, tak som mu zavolala a stretli sme sa. Už to nebolo také, ako predtým. Bolo medzi nami napätie, niečo, čo nás od seba ťahalo na druhé strany. Cítili sme to obaja a bolo by nezmyselné, aby sme niečo predstierali a pokračovali ďalej. Tak sme sa rozišli. Obaja naraz.“

„Bože môj, je mi to tak ľúto. Prepáč mi to. Ja som fakt nechcela. Nevedela som, že on je ten, s kým chodíš. Teda, chodila si.“

„Neospravedlňuj sa. Ty za nič nemôžeš. Ešte to bolí, ale prenesiem sa cez to. Aj tak mám pocit, že už dlhšiu dobu sa začala medzi nami tvoriť priepasť.“

„Aj ja ma to mrzí.“

„Dobre, už sa o tom, prosím, nebavme.“

„Iste. A ... „ nemohla som dopovedať. Vo vrecku mi začal vyzváňať mobil. Kto mi asi tak volá? Neznáme číslo. „Prepáčte,“ ospravedlnila som sa im a zdvihla som hovor.

„Áno? Tu je Rebecca Pierce.“

„Becky? Ahoj. Tu Harry. Dnes sme prišli z Austrálie a nemám čo robiť. Neskočíme niekam? Prosím, veľmi sa nudím.“

„Dobre, kedy?“

„O 10 minút pri Big Bene?“

„Čože? Tak skoro?“

„Nestíhaš?“

„Neviem, počkaj ...“ zakryla som rukou prijímač na mobile a spýtala som sa nechápavej dvojice, „Koľko minút odtiaľto je Big Ben?“

„Hmmm, asi takých 10-15 minút?“ odvetil Chris.

„Ďakujem,“ povedala som mu a vzápätí do telefónu, „Tak za 10-15 minút tam môžem byť.“

„Okey, čakám ťa. Paa.“

„Ahoj.“

Zložil a ja som len nechápavo pozerala na mobil.

„Prepáčte, ale musím odísť. Harry sa chce stretnúť. Prepáčte.“

„To je v poriadku, pekný večer,“ zaprial mi Chris a objal ma.

„Peknú nôcku,“ zašepkala mi Dan s úsmevom do ucha pri objímaní. Pozrela som sa na ňu so zdvihnutým obočím, ale musela som sa zasmiať. Mala pravdu, určite skončíme u mňa na izbe. No čo už.

Zakývala som im a vyšla som von do mrazivého počasia. Náhlila som sa ulicami a neustále som sledovala hodinky. Na miesto určenia som prišla o 2 minúty neskôr. Harryho som videla už z diaľky zababušeného v kabáte s čiapkou a okuliarmi na očiach. Musela som sa zasmiať. Bol chladný decembrový deň a slnko sa celý čas ani len neobjavilo. A on mal slnečné okuliare. Nevadí.

Podišla som k nemu zozadu a objala som ho. Prudko sa strhol a otočil, no vtom zbadal, že to som ja. Na tvári sa mu rozžiaril ten jeho sexy úsmev a ja som neodolala a musela som ho pobozkať. Tie pery si to priam žiadali.

Prekvapene sa usmiala a spýtal sa:

„Už si sa do mňa zamilovala?“

„Prepáč, ale ešte nie. To bol len náhly impulz, pretože si taký neodolateľný.“

„Tak to beriem,“ zasmial sa a vyrazili sme ulicami Londýna na menšiu prechádzku. Chytil ma za ruku a viedol nejakým smerom. Neriešila som, kam ideme, pretože som bola zabratá do rozhovoru. Rozprával mi o ich posledných koncertoch v Austrálii, ako sa na mňa tešil, ako sledoval Liama, ako sa trápi, no nikto mu nevedel pomôcť, pretože si k sebe nikoho nepustil, ako sa pohádali s Dan až po moment, ako mi zavolal.

Pri zmienke o Liamovi mi srdce neskutočne búšilo. Myslela som si, že ma to prejde, no očividne nie. Nebolela ma už síce zmienka o ňom ani myšlienka na neho spolu s Dan. Cez to som sa už preniesla. No zakaždým sa vo mne pri pomyslení na neho rozdúchal oheň lásky. Milovala som ho. Nikdy som vlastne neprestala. A teraz sa to opäť vracalo. Nemohla som si pomôcť, vždy sa mi roztriasli kolená, srdce mi búšilo, ruky sa mi triasli a hlas dosahoval vyššie tóny.

Dúfala som, že si Harry nič nevšimne, a snažila som sa pokračovať v konverzácii ďalej. Zastavili sme pri jednej lavičke a sadli sme si. Chvíľu bol ticho, a potom sa ozval:

„Viem, že si sa už s Liamom veľmi nechcela stýkať, ale 24. Decembra ma Louis narodeniny. Tohto roku ich chce stráviť s priateľmi a chce usporiadať obrovskú oslavu v našom dome. Bol by rád, keby si prišla a ja takisto.“

Páni, tak toto som teda nečakala. Ísť, či neísť?

„Tak dobre, prečo nie? Vyzdvihneš ma?“

„Jasné. Len mi musíš ukázať kde.“

„Tak poď, nie sme ďaleko.“

Postavili sme sa a viedla som ho cestičkou k hotelu. O pár minúť sme už stáli pred.

„Ešte stále bývaš v hoteli?“ čudoval sa Harry.

„No, a kde inde mám bývať? Zháňam si už byt, lenže nič mi nie je dobré,“ zasmiala som sa,

„Poď bývam k nám.“

Pozrela som naňho so zdvihnutým obočím.

„V jednom dome s Liamom? To by nebol veľmi dobrý nápad.“

„Aha, tak teda nie. Môžem ti s bytom pomôcť, ak chceš. V tomto hoteli musíš mať strašne málo priestoru.“

„Ďakujem ti. Zajtra si idem prezrieť nejaké nové, tak môžeš ísť so mnou. A inak, ta izba nie je až taká malá.“

„To ti neverím.“

„Chceš ju vidieť?“

„Ok, tak poďme,“ usmial sa šibalsky. Dosiahol presne to, o čo mu išlo celý čas. Dostať sa do mojej izby. Ale nemôžem tvrdiť, že to bol aj môj úmysel. Vyšli sme po schodoch a otvorila som dvere. Vošiel dnu a rozhliadol sa.

„No dobre, tak to tu nie je až také malé.“

„Vravela som ti. A pozri na tú obrovskú posteľ,“ zasmiala som sa.

„Hmm, tak tá je fakt obrovská. Ktovie, či je aj taká pohodlná.“

„Tak si ju vyskúšaj.“

„Pre jedného ti to verím. Ale pre dvoch, hmmm. Myslím, že by to nebolo až tak úžasné.“

Už som nevládala pokračovať v tejto hre. Podišla som k nemu a vášnivo som ho pobozkala. Predstavovala som si, že je to Liam. Viem, je to zlé, ale bolo to tak ľahšie.

„Môžeme to hneď vyskúšať“ zašepkala som medzi bozkami a už sme z nás strhávali oblečenie.

Tento večer sa ešte len začína.