Moments 18

Chloe

Zobudila som sa do nádherného slnečného rána. Bolo ešte priskoro na tréning, no chcela som pod sebou cítiť sedlo a chrbát koňa, a tak som sa rozhodla, že si pôjdem precvičiť skoky. Súťaž je už pozajtra v stredu, a tak by som mala byť v čo najlepšej forme. Poobede mal prísť Louis a mal mi pomôcť. Dúfala som, že nezabudne.

Obliekla som si svoje obľúbené žlté tielko a čierne rajtky. K tomu na nohy čierne kožené čižmy a môže sa vyraziť do stajní. Samozrejme, že som nezabudla na raňajky a v kuchyni som si pripravila sendvič so šunkou a syrom. Po chutnom jedle som vyrazila do stajní a osedlala som Lady. Doviedla som ju k jazdiarni a vysadla som na ňu. Prekážky boli porozmiestňované na Niallovú úroveň, t.j. max 110 cm.

Prebehla som si jeden okruh na rozcvičku a vyrazila som oproti prvej prekážke. Za ňou nasledovala druhá, potom tretia, až som nakoniec bezchybne zvládla celú dráhu.

Zosadla som a upravila som si prekážky na vyššiu úroveň. Posledná bola na 150 cm. Ešte som síce nepreskočila 140, ale hádam sa mi to podarí. Znovu som vysadla do sedla a klusala som k prvej prekážke. Všetky som zvládla na 1, až po posledné.

Nasledovala prekážka, ktorú sa mi zatiaľ podarilo zdolať len raz – 130 cm. Pripravila som sa na skok a verila som si. Myseľ je to najpodstatnejšie. Pomocou nej zvládneme všetko. A tak som sa teraz sústredila na to, že všetky zvyšné prekážky hravo zvládnem. A naozaj, 130cm som preskočila, aj 140 cm. Nanešťastie sa mi 150 cm opäť nepodarilo, no ešte stále som mala čas to zlepšiť. A navyše v mojej kategórii je výška len do 140.

Zacválala som si jedno kolečko okolo jazdiarne na vydýchnutie a vrátila som sa do stajní. Niall tam už bol a práve si vyberal veci zo skladu. Nevšimol si ma, a tak som rýchlo vošla do Ladinho boxu a zatvorila som vráta. Sadla som si na seno a čakala som.

Možno mu bolo čudné, že je Lady osedlaná, no buď si to veľmi nevšimol alebo tomu nevenoval pozornosť. Pripravoval Briska a pískal si nejakú melódiu. Určite som ju už niekde počula, ale nemala som ani len tušenia kde.

Ticho som sa tam skrývala ako nejaký zločinec a čakala som, kým vyjde von. Medzitým som rozmýšľala, čo urobím. Bola som celá nervózna a nevedela som, čo skôr. Áno, zamilovala som sa do neho a chcela som mu to povedať, ale ako? Nemohla som predsa len tak prísť k nemu a povedať „Ahoj, Niall. No vieš, už som sa rozhodla, že sa mi páčiš a chcem s tebou chodiť.“. Bolo by to také trápne.

Pozrela som sa na hodinky a zistila som, že už je 9 preč. Prepáč Niall, ale dnes budem trošku meškať. Hneď ako vyšiel von som odstrojila Lady a odložila som veci na miesto. Zvládla som to v rekordnom čase a zastavila som sa v strede stajne. Bála som sa vyjsť von. Nevedela som, čo bude nasledovať.

Napokon som sa donútila pohnúť a pomaly som otvorila dvere. Vyšla som von na vzduch, no nikto tam nebol. Asi už šiel cvičiť. Pobrala som sa za ním a srdce mi neuveriteľne búšilo. Čo mám robiť? Čo mám robiť? POMOOOC!!!!

Pred dverami som sa ako tak upokojila a vošla som dnu. Niall sa práve chystal preskočiť prvú prekážku. Potichu som stála v tme a pozorovala som ho. Šlo mu to jedna radosť. Bezchybne sa dostať až na úroveň 120, no vyššie to už nešlo. Zhodil zábradlie a to s buchotom spadlo na zem. Nahlas zahrešil a vtedy som vyšla spoza tieňa a podišla som k nemu.

„Wau, išlo ti to super. Prekonal si svoj vlastný rekord,“ usmiala som sa na neho.

„Čože? Veď som nezvládol ani 110,“ čudoval sa.

„Nie, nie. Práve si zhodil 130-ku. Inak si všetko zvládol bezchybne. Ráno som chvíľu trénovala, a tak sú prekážky popredstavované na vyššie.“

„Aha, tak potom to je super. Koľko musím zvládnuť na súťaž?“

„120 cm.“

„Páni, ja som to zvládol. Teraz to ešte párkrát zopakovať a uvidím, či to nebola len náhoda,“ odvetil a na tvári mu žiaril úsmev. Bolo na ňom vidno, ako sa z toho teší.

„Tak poďme, ešte raz.“

„Rozkaz,“ riekol a vydal sa na druhé kolo. Kým preskakoval nižšie prekážky, zdvihla som tú zhodenú tyč a opravila som ju. Tak som sa uhla nabok, keby náhodou. Hravo si poradil s nižšími prekážkami a pomaly sa blížil k 120. Preskočil ju s rezervou 20 cm!!!! To je neuveriteľné! Blížil sa k ďalšiemu skoku a v tvári sa mu zračilo maximálne sústredenie. Vyskočil ... a na zem dopadol čisto a hladko. Mieril k 140-ke, no tú už neprekonal.

„Niall, ty si to zvládol. Skočil si dokonca 130!!!“ zvýskla som od radosti.

Pricválal ku mne a zoskočil z koňa. Utekal ku mne a chytil ma do náručia. Začal sa so mnou točiť a ja som sa len smiala. Po minúte už nevládal a tak ma pustil na zem. „Ách, Niall.“

Usmial sa a pobozkal ma. Nečakal som to. Nebola som na to absolútne pripravená. Len som bezmocne rozhodila rukami a nechala som sa unášať vírom sladkých bozkov. Ešte šťastie, že ma stále držal v náručí, inak by som sa ocitla na zemi. Nohy ma vôbec neposlúchali a v hlave som mala totálne okno.

Keď sa odo mňa odtiahol, zapotácala som sa na mieste a ledva som udržala rovnováhu. Zachytil ma a pomohol mi získať koordináciu nad mojimi pohybmi. Ešte stále omámene som zo seba dostala:

„Toto by si mi nemal robiť. Strácam pri tom kontrolu nad všetkými sústavami v mojom tele.“

Zasmial sa a odvetil:

„Prepáč. Nemal som ťa vôbec bozkávať. Podľahol som citom, prepáč.“

„Za to sa neospravedlňuj,“ usmiala som sa na neho. „Bolo to presne to, čo mi tak chýbalo. Celú noc som kvôli tomu nemohla spať. Narážala som len na to, že keď ma bozkávaš, strácam nad sebou kontrolu.“

„Ou, tak by som ťa mal stále držať, aby si mi tu náhodou nespadla na zadok. Nemôžeš predsa súťažiť s boľavou riťkou!“

Začala som sa náramne smiať a nemohla som prestať. Zvalila som sa na zem a nevládala som sa postaviť. Brucho ma od toľkého smiechu bolelo, no ani to ma nezastavilo. Niall si prisadol ku mne na zem a usmieval sa na mňa.

Keď som skončila, povedal:

„Takže to bola vlastne áno?“

„Aké áno?“ pozrela som sa na neho nechápavo.

„Že či budeme spolu tvoriť pár.“

„O tom nepochybuj!“ zvolala som a vrhla som sa na neho. Zasypala som ho bozkami a zvalili sme sa na zem. Váľali sme sa po piesku, až sme ho mali nakoniec všade. Zo smiechom sme vstali a začali za oprašovať. No veľmi to nepomáhalo. Nechali sme to tak a pobrali sme sa von na lúku.

„Počkaj Niall. Zabudli sme koňa,“ zasmiala som sa.

„Aha. Idem poňho!“ zakričal.

Stála som tam a čakala, kým sa vráti. Spoločne sme ho odviedli do stajní a odstrojili ho. Potom ma chytil za ruku a viedol ma ku kmeňu, kde sme sa prvýkrát naozaj pobozkali. Sadli sme si a rozprávali sme a o bežných veciach, ktoré nám prišli na jazyk.

Potom som si spomenula, o čo ma prosila Lisa a tak som riekla:

„Nešli by sme dnes večer vonku? Napríklad do baru? Mohol by si priviesť aj chalanov a ja by som zobrala Lisu. Už je na mňa naštvaná, že ich ešte nepozná.“

„Iste, prečo nie. Ešte som tam chalanov nezaviedol, tak sa môžeme zastaviť. Stretneme sa až tam?“

„Môžeme. Budeme tam o 8 večer. Zvyčajne sedíme v čo najďalej od dverí v pravom rohu. Nejako sa už nájdeme.“

„Tak teda dobre. Neskočíme niekam na obed?“

„Prepáč, nemôžem. Sľúbila som Lise, že spolu strávime nejaký čas. V poslednom čase sme spolu boli strašne málo.“

„Ako chceš. Tak ja teda idem, lebo už mi škvŕka v žalúdku. Vidíme sa večer,“ povedal a nežne ma pobozkal.

„Tomu hovoríš bozk na rozlúčku?“ tvárila som sa nahnevane. Objala som ho okolo krku a vtisla som mu dlhý vášnivý bozk. Potom som ho pustila a bez slova som sa otočila k domu. Vbehla som do izby a vysypala som Lise všetky novinky.