Moments 23

V skratke menšie poďakovanie... 50,000 návštev!!! O tom som ani len nesnívala. Ďakujem vám krásne za to, že čítate moje príbehy a píšete úžasné komentáre, čím ma povzbudzujete ďalej v písaní. 

P.S.: keby ste niekto náhodou chceli, môžete ma follownut na twitteri https://twitter.com/#!/LauraVLoves1D :-)

No teraz už k časti  ... príjemné čítanie prajem :-)

Domov sme prišli hodinku pre poludním. Ako prvé som sa dívala na ten obrovský dom a stajňu neďaleko. Vážne tu bývam? Nechcelo sa mi tomu veriť.

„Ako som reagovala na to, že sa sťahujeme?“

„Dosť si protestovala a nesúhlasila si s tým. Ale nakoniec ťa presvedčil tvoj vlastný kôň. Teda kobyla,“ usmiala sa mamka.

„To sa dalo čakať. Ale je tu pekne. Takže mám vlastnú kobylu?“

„Áno, volá sa Lady a je celá čierna s bielou hviezdou na čele.“

„Určite musí byť nádherná.“

„Tak to teda je. Chceš sa ísť na ňu pozrieť?“

„Áno, poďme,“ odvetila som a nasledovala som ju k stajniam. Vošli sme do čistého priestoru, kde bolo asi 15 boxov. 10 z nich bolo zaplnených a v jednom bola žrebná kobyla.

„Kedy bude rodiť?“ spýtala som sa.

„Ách ona. Už o niekoľko dní.“

„Super, konečne uvidím malé žriebätko,“ potešila som sa. „Ktorá je Lady?“

„Tamto v predposlednom boxe.“

Podišla som k nej a zdvihla som k nej ruku. Hneď ma oňuchala a buchla mi hlavou do ruky. Zasmiala som sa a pohladila som ju po krku. Slastne zatvorila oči a vychutnávala si môj dotyk. Určite mi bola verná a mala ma rada, pomyslela som si.

„Môžem si na nej zajazdiť?“

„Teraz nie, o chvíľu bude obed, ale potom môžeš. Ale pamätaj, čo ti povedal doktor. Máš byť opatrná, takže si zober prilbu aj keď len na prechádzku. Nikdy nevieš, čo sa ti môže prihodiť.“

„Tak dobre. A čo máme na obed?“ pýtala som sa, kým sme vychádzali zo stajne a mierili do domu.

„Tak to by som aj ja rada vedela. Dnes kuchtil ocino.“

„Tak to dúfam, že to bude jedlé,“ poznamenala som a mamka sa zasmiala. Otvorila dvere a vstúpili sme dnu. Nepamätala som si, ako jednotlivé izby vyzerajú, no moje podvedomie to vedelo, a tak som hneď zamierila správnym smerom do kuchyne.

Pri sporáku stál ocino a niečo miešal v hrnci. Podišla som bližšie k nemu a dala som mu pusu na líce. Nakukla som, čo to tam má, lenže nedalo sa to rozoznať. A tak som si len sadla za stôl a netrpezlivo som čakala na porciu jedla.

O pár minút bolo všetko hotové a on predo mňa položil tanier s ryžou a nejakým mäsom. Netušila som, čo to je, ale vyzeralo to celkom dobre. Opatrne som si nabrala na vidličku a vložila si sústo do úst. Pomaly som prežúvala, až kým sa mi chuť jedla nerozplynula na jazyku. Bolo to dobré. Nie len dobré. Bolo to výborné. Usmiala som sa na otca, ktorý ma celý čas pozoroval a s chuťou som sa pustila do jedenia.

Onedlho bol tanier prázdny, no takisto aj môj žalúdok. Tá nemocničná strava bola jednak odporná a jednak ma vôbec nezasýtila, a tak som si nabrala dupľu a pustila som sa do toho.

Len čo sa môj žalúdok naplnil, poďakovala som a utekala som do izby. Dúfala som, že tam nájdem Lisu, pretože som ju nevidela ani v stajni ani v kuchyni. Bola síce ešte možnosť, že je niekde na koni, no len čo som vošla do izby, potvrdilo sa mi, že nikam neodišla.

„Ahoj, Chloe!“ zvýskla a poriadne ma objala. „Už si tu? Ako sa máš? Si v poriadku? Bolí ťa niečo? Rozprávaj.“

„Och, Lisa. Chýbala si mi. Som v poriadku, len som stratila pamäť a ...“

„Čože? Ty si stratila pamäť? Prečo mi to nikto nepovedal? Aj o mne ti už povedali, že sme najlepšie kamošky?“

„Nie, pamätám si ťa. Nestratila som celú pamäť, len posledné týždne. Doktor však povedal, že sa mi pri určitých známych situáciách môže vrátiť. Kedykoľvek.“

„Takže si nepamätáš ani Erica, ani Nialla a jeho kamošov?“

„Nie, vôbec nič. Niall bol so mnou v nemocnici, keď som sa zobudila, ale absolútne som netušila, kto to je. Bol dosť sklamaný a na tvári mal výraz neskutočnej bolesti.“

„Tak to sa mu nečudujem. Miloval ťa. Aj ty si milovala jeho. A veľmi.“

„Vážne? Bože, prečo si to nepamätám!“

„Neboj, môžeme sa ísť prejsť do mesta a ukážem ti všetky známe miesta. Možno si spomenieš.“

„Ďakujem ti. Budem rada.“

„Tak dobre. Ja sa idem najesť a ty sa zatiaľ prichystaj. Stretneme sa dole na chodbe, ok?“

„Jasne, dobrú chuť.“

„Dik.“

Lisa zmizla za dverami na chodbe a ja som sa pobrala najprv do sprchy. Musela som zo seba zmyť tie dva dni potu a špiny. Vliezla som pod sprchu a pustila som na seba teplú vodu. Pár minút som tam len tak stála, pokiaľ mi voda uvoľnila doposiaľ stuhnuté údy. Potom som sa rýchlo umyla a vyšla som von. Vyfénovala som si vlasy, naniesla make-up a šla som do skrine.

Rozmýšľala som, čo si zobrať na seba. Videla som tam známe veci, no aj pár nových, ktoré som si musela kúpiť v čase, ktorý som si nepamätala. Vybrala som si pre mňa novú košeľu, ktorú som si zaviazala nad pásom, čiže mi bolo vidno holé brucho, a k tomu rifľové kraťasy, čierne conversky a slnečné okuliare.

Hotová som zišla dolu schodmi, kde ma už pri dverách čakala Lisa.

„Skvelé načasovanie. Práve som dojedla,“ usmiala sa.

„Super, takže môžeme ísť.“

Vyšli sme von z domu a pobrali sme sa príjazdovou cestou smerom do mesta. Prešli sme okolo spadnutého kmeňa, ktorý ležal neďaleko cesty a tu Lisa zastavila.

„Tu ste sa s Niallom prvýkrát pobozkali. Povedal ti, že sa mu páčiš a ty si ho pobozkala.“

„Nie, vôbec nič. Mám úplne okno.“

„Tak teda poďme ďalej.“

Lisa ma viedla do mesta a popri tom rozprávala o súťaži. Niall vyhral prvé miesto vo svojej kategórii a v tej jej (čiže aj mojej) skončila na druhom mieste. Vraj hneď, keď ma naložili do sanitky, tak sa normálne pokračovali, akoby sa nič nestalo. Chcela ísť za mnou, ale rodičia jej prikázali, aby ostala a dozrela na kone. Samozrejme, že mala aj súťažiť, a tak aspoň niečo vyhrala. Tešila som sa spolu s ňou.

Nakoniec sme zastavili pri bare. Bol síce otvorený, ale keďže bol deň, dnu bolo pomerne málo hostí. Vošli sme a sadli sme si dozadu do rohu.

„Tu sme chodievali my dve počas niektorých večerov. Raz sme sa tu mali stretnúť s Niallovými kamošmi, aby si ma s nimi zoznámila, no predtým tu bol tvoj bývalý a odťažoval ťa. No našťastie prišiel Niall práve včas a potom ste si spolu celý večer hrkútali.“

„Ešte stále nič.“

„Dobre. Už ostáva len Nando´s a jedna lavička, kde si plakala, keď si zistila, že ťa ten idiot len využíva. Nie Niall. Ale nemám ani tušenia, kde to je.“

„Ok, môžeme si aspoň dať zmrzku, keď budeme pri Nando´s.“

„Súhlas,“ prikývla Lisa a vyšli sme von na slnečné svetlo. Pri Nando´s mi opäť opísala všetky príbehy, no žiaden z nich vo mne nevyvolal spomienku na niečo prežité. Zúfala som si sadla na lavičku, kým šla Lisa po zmrzlinu. Rozmýšľala som, či sa mi moja pamäť niekedy vôbec vráti.

Vtom si ku mne prisadol nejaký chalan. Skúmavo som sa na neho pozrela. Vysoký, čierne vlasy, pekné oči – celkom kus. Uškrnul sa a povedal:

„Tak sa opäť stretávame. No tentoraz si konečne sama.“