Taken 1

Ahojky, takže začínam písať poviedku s Liamom s názvom Taken. Nad názvom som takmer vôbec neuvažovala, proste mi hneď vošiel do hlavy, pretože veľmi dobre charakterizuje hlavnú zápletku. Úvod do deja bude asi dlhší ako zvyčajne, no dúfam, že sa bude aj tak páčiť. Túto poviedku asi budem miestami písať dosť ťažko, pretože mám Danielle strašne rada a nebude veľmi ľahké ju odlučovať od Liama. Ale tak hádam to zvládnem :-) Užite si to. 

Prihlásila som sa na Twitter a prezrela som si najnovšie správy. Chris písal, že na veľkonočné prázdniny príde domov. Super! potešila som sa. Nevidela som ho už dosť dlho. Zvykli sme byť veľmi dobrý kamaráti, no keď som odišla do LA na školu, stretli sme sa len výnimočne. Konečne budeme obaja doma v rovnakom čase a budeme si môcť vymeniť posledné novinky a zážitky.

Veľmi som sa na neho tešila. Bol to môj jediný pravý priateľ. Na tých ostatných nerada spomínam, pretože len čo som zmizla z dohľadu, začali ma ohovárať alebo sa neozvali. A medzi nimi aj môj frajer. A to ma teda dosť ranilo. No preniesla som sa cez to a ešte usilovnejšie som sa začala venovať štúdiu a tancu.

Volám sa Rebecca Pierceová a mám 18. Chodím na tanečnú strednú školu, a tak musím dennodenne makať, aby som sa tam udržala. Keď ma prijali bola som z toho nadšená. Rodičia chvíľku váhali, pretože sa ma báli pustiť za oceán, no pomyslenie na prestížnu tanečnú školu v Los Angeles, kam som sa dostala, ich presvedčilo. A tak som odišla splniť si svoj životný sen. Teraz sem chodím už tretí rok a zatiaľ si držím prospech najhoršie na dostatočnú.

No vráťme sa späť do reálu. Len čo som odpísala Chrisovi tweet, že sa na neho teším a musíme sa stretnúť, odhlásila som sa a zaklapla som laptop. Bola nedeľa, takže som školu nemala, no to neznamenalo, že nepotrebujem cvičiť. Koncom marca sa má konať každoročné vystúpenie najlepších tanečníkov nazývané Dance Spirit, skrátene DS. Hľadisko bolo vždy zaplnené profesormi a rodičmi, no taktiež boli pozvaný známi hľadači talentov. Nejednému študentovi sa tak podarilo dostať až na vrchol, a teraz tancuje v najznámejších tanečných skupinách. Konkurz, kde ich mali vybrať sa konal už budúci týždeň v sobotu počas jarných prázdnin, a tak som každú voľnú sekundu trávila v školskej baletnej sále a precvičovala som si choreografie. Veľmi som si priala postúpiť.

Schmatla som pobalenú tašku so všetkými potrebnými vecami a vyšla som z bytu. Neverili by ste, ale internát bol dvojnásobne drahší ako tento maličký jednoizbový bytík, ktorý mi bohato stačil. A navyše som bývala sama, takže som mala pokoj pri učení.

Človek by si myslel, že keď chodím na tanečnú školu, nemusím sa učiť ostatné predmety ako na obyčajných stredných školách. Omyl. Angličtinu, matematiku, španielčinu, biológiu, dejepis, fyziku, geografiu, chémiu či občiansku náuku sme mali tak či tak. Hodiny boli síce obmedzené na jednu týždenne, teda okrem angličtiny, matematiky a španielčiny, no napriek tomu sme to nemali ľahké. Aj keď bolo učivo zriedené o polovicu, neustále sme boli skúšaní a písali sme písomky z nových látok.

Doobeda prebiehalo normálne vyučovanie a po 4.-tej hodine sme šli na obed. Milovala som tento čas, keď sme spolu s babami vysedávali na slnku na dvore. Teraz však bol február. Aj keď tu bolo o dosť teplejšie ako doma v Anglicku, vysedávali sme radšej vnútri v teple.

Popoludní začínali tanečné hodiny a to bola tá najväčšia drina. Očakávania boli neskutočné vysoké, a pokiaľ sme ich nesplnili, mali sme poslednú šancu na konci hodiny sa zachrániť, inak nás čakalo F. A to teda nikto nechcel, pretože by mu to pokazilo celý priemer a ak konečná známka bola horšia ako C-, leteli ste.

Tanec zvyčajne zahŕňal 4 hodiny, takže som zo školy odchádzala po pol 5. Totálne vyťažená a k smrti unavená. No po pár mesiacoch mučenia, kedy som myslela na svoje sklamanie z lásky, som sa konečne oslobodila a našla som si systém. Po škole som ako jediná ostávala v sále a ďalej som si precvičovala jednotlivé prvky z každej hodiny. Až keď som so sebou bola dostatočne spokojná, pobrala som sa domov, kde som sa pustila do knižiek. Spávala som asi 6 hodín, no vôbec mi to nevadilo. Zistila som, že ráno som ešte menej unavená ako keď spím dlhšie.

Zbehla som teda po schodoch dole na prízemie a vyšla som z 8-poschodovej bytovky neďaleko centra mesta. To bola ďalšia zarážajúca skutočnosť, že byt v takejto štvrti ponúkali za takú výnimočnú cenu. Nekonečne dlho sme hľadali skryté úmysly, no nič sme nenašli, a tak po dôkladnom preverení mi moji rodičia dovolili nasťahovať sa sem.

Školu som mala 15 minút cesty, preto som sa rozhodla, že sa prejdem pešo. Neuškodí mi to a toľko času ma nezabije. Veď mám voľný celý deň. So skvelou náladou som si vykračovala mestom a usmievala sa na ľudí okolo. U nás doma vo Wolverhamptone by sa na vás ľudia tiež usmiali, no tu plynul život inou cestou. Tu na vás ľudia zazerali ako na blázna, ak ste na nich čo len trošičku vykrivili kútiky úst.

Nevšímala som si pohľady okoloidúcich a prešla som cez cestu. Zamierila som do Starbucksu, kde som si kúpili tradičnú škoricovú kávu a s pohárom v ruke som vykročila ku škole, ktorá sa nachádzala hneď za rohom. Len čo som prekročila hlavné dvere a vošla dnu, objavil sa pri mne školník Phil.

„Dobré ránko,“ pozdravila som ho.

„Och, to si ty Becky? Dobré ráno aj tebe,“ usmial sa na mňa a vrátil sa späť na svoje miesto. Phil počas dňa dozeral na ľudí, čo sem vstupujú a taktiež sa staral o funkčný chod školy. Prešla som popri ňom ku svojej skrinke, kde som si nechala knihu o histórii Európy. Na pondelok som si musela naštudovať kapitolu o Veľkej francúzskej revolúcii v roku 1789 a samozrejme, že som si podklady nechala v škole. Tak či tak by som sa po nich musela vrátiť, aj keby som nešla cvičiť.

Zamkla som skrinku späť a pokračovala som po chodbe dozadu. Tanečné sály sa nachádzali na samom konci budovy. Zamierila som k tej najbližšej a otvorila som dvere. Vnútri nikto nebol (veď kto by sa v nedeľu ráno trepal do školy), a tak som si zložila veci k stene a podišla som k CD prehrávaču. Zapojila som ho do elektriny, pustila som potichu rádio a vrátila som sa k taške.

Vyzliekla som si bundu a zavesila ju na vešiak v rohu. Tak som si dala dole rifle a mikinu, pod ktorými som mala pripravený tanečný úbor a navliekla som na seba sukňu. Vlasy som si zopla do pevného drdola a obula si špičky. Z bočného vrecka na taške som vybrala obal s CD-čkami a opäť som podišla k prehrávaču. Vložila som doň Čajkovkého, nastavila som moju obľúbenú skladbu a pustila prehrávanie.

Z reprákov sa ozvali prvé tóny Labutieho jazera a ja som si na začiatok urobila malú rozcvičku, aby som mojim svalom náhodou neublížila. Potom som skúšala základné baletné prvky, až kým pieseň nedohrala. Už týždne som si pripravovala choreografiu na DS, no ešte stále tomu niečo chýbalo. Dnes som si zobrala so sebou aj kameru, aby som si mohla svoje vystúpenie nahrať a sústrediť sa na chyby.

Vybrala som ju teda z tašky a nastavila ju na stôl pred zrkadlá tak, aby bolo vidno celú sálu. Zapla som nahrávanie a šla som vymeniť CD-čko. Nastavila som vybranú skladbu, na ktorú som sa rozhodla tancovať na konkurze. Každý, kto sa prihlásil, musel odtancovať dve vystúpenia – súčasný tanec a iný ľubovoľný žáner. Najprv som sa sústredila na prvú, povinnú časť.

Zapla som prehrávanie (http://www.youtube.com/watch?v=tbFxfANRR7k) a začala som tancovať tanečné kroky na pripravenú choreografiu. Snažila som sa o dokonalú techniku, no zároveň som do tanca vkladala cit. Každé vystúpenie musí mať určitý príbeh. Ten môj bol o zamilovanom dievčati, ktorého opustil chlapec a ona sa teraz bezcieľne potĺka životom. Napokon sa jej osud končí tragicky, keď sa usmrtí.

Môže to vyznieť hlúpo, ale práve v tomto ponímaní som prichádzala na tie správne prvky a kombinácie. Vcítiť sa do postavy nebolo ťažké, pretože som si sama odžila niečo podobné. A tak som predvádzala dokonalé precítenie v tanci a dávala som do toho všetko. Pri posledných tónoch som dokončila kroky a zastavila som sa. Chvíľu som v tej pozícií vydržala, a potom som sa zdvihla a pobrala ku kamere.

Vtom sa spoza môjho chrbta ozval potlesk. Otočila som sa a hľadela som na neznáme dievča.

Rebecca Pierce