Taken 13

Šesť mesiacov turné zbehlo strašne rýchlo. Preleteli sme takmer celý svet, navštívili úžasné mestá a ponakupovali úžasné oblečenia a suveníry. S Danielle sme chodili všade spolu a stalo sme sa doslova dvojčatami. Už sme si aj myšlienky pomaly vedeli čítať.

Posledná zastávka bola Austrália. Obe sme sa neskutočne tešili. Ja kvôli Sydney a Dan kvôli jej priateľovi. Doteraz som síce nevedela jeho meno, ale nejako mi na tom nezáležalo. Veď ho čoskoro spoznám osobne.

Prvé austrálske mestá sme len tak preleteli. Pár dní sme sa zdržali v hlavnom meste Canberre a potom sme putovali na poslednú zastávku – Sydney.

Do tohto úžasného mesta sme dorazili 15. decembra. V Anglicku bol o tomto čase určite sneh, a my sme sa na juhu v Austrálii vyvaľovali na plážach. Do hotela sme došli o pol 10 ráno a len čo sme sa dostali na izbu, Danielle už volala so svojím miláčikom. Ani som nestihla zaregistrovať a už bola prezlečená a namaľovaná – proste prichystaná na schôdzku.

„Tak sa idem. Vidíme sa večer. Niekam spolu skočíme dobre?“

„Jasné, užite si to,“ usmiala som sa na ňu.

Len čo sa za ňou zavreli dvere, zvalila som sa na posteľ a niekoľko minúť som tam len tak ležala. Koncert sme mali mať až o dva dni, takže som si musela nájsť nejakú prácu. Večer pôjdem s Dan, no čo mám robiť dovtedy?

Zrazu mi padol zrak na otvorený kufor. Navrchu ležali kusy oblečenia, v ktorých som zvykla každé ráno behávať. Na škole v LA som na to nemala čas, no teraz, keď som si svoj starý zvyk obnovila, cítila som sa ako znovuzrodená. Pochopila som, prečo som vlastne zvykla behávať.

A tak som na seba hodila čierne tri štvrťové legíny a bielu športovú podprsenku. Vonku bolo teplo, ale fúkalo, a tak som sa radšej poistila a zobrala som si aj bielu mikinu, len pre istotu. Obula som si tenisky a rozmýšľala som, či si zobrať zo sebou aj mobil, no nakoniec som ho nechala na stolíku v izbe a odišla som na ulicu.  Rozmýšľala som, kadiaľ sa vydať. Začať behať len tak bez rozmyslu po hlavnej ulici plnej ľudí by bolo divné. No netušila som, kadiaľ ísť. Podišla som k n pani, ktorá stála najbližšie pri mne a spýtala som sa jej:

„Dobrý deň, prosím vás, neviete mi povedať, kde by som si mohla ísť zabehať, som tu prvýkrát.“

„Tamto za tou veľkou červenou budovou sa nachádza pláž a popri nej vedie bežecký chodník,“ ukázala doľava.

„Ďakujem vám,“ usmiala som sa na ňu a pobrala som sa tým smerom.

Netrvalo dlho a ocitla som sa na spomínanom chodníku. Rozcvičila som sa a začala som ľahkým poklusom. Po mojej pravej strane bolo more, teda oceán, a naľavo sa nachádzalo mesto. Dýchala som čerstvý morský vzduch a postupne som pridávala na tempe.

Netušila som, koľko kilometrov som prešla, ani koľko je hodín, ale po istom čase som zastavila, aby som vládala aj cestu naspäť. Bola som smädná a neďaleko bolo mólo so stánkami, tak som sa tam vydala. Kúpila som si minerálku a poriadne som sa napila. Opýtala som sa okoloidúcich, koľko je hodín, a keď som sa dozvedela, že ešte len pol 12, zamierila som na koniec móla vydýchnuť si.

Bolo tam dosť veľa ľudí, no väčšinou samí turisti. Všetci sa fotili a ukazovali na more a čajky. No úplne na konci sedel nejaký chalan v kapucni a v rukách niečo zvieral. Keď som podišla bližšia, zistila som, že je to skicár a on maľuje. Nenápadne som sa približovala a snažila som sa zazrieť, čo to vlastne kreslí. Až keď som stála takmer 10 centimetrov od neho (prekvapivo si ma vôbec nevšimol), uvidela som karikatúru nejakého chlapca. Zaujalo ma to, a tak som si prisadla

„Ahoj,“ pozdravila som ho. Trošku sa strhol, no potom na mňa pozrel. Mal krásne tmavé oči s hustými mihalnicami. Tie oči by som si pamätala kedykoľvek.

„Ahoj,“ odzdravil.

„Pekne kreslíš,“ ukázala som na obrázok. „Kto je to?“

„Kamarát,“ odvetil stručne.

„Prepáč, asi som vyrušila. Radšej už pôjdem,“ riekla som a chystala som sa zdvihnúť.

Chytil mi ruku a zastavil ma:

„Nerušíš, ostaň.“

„Tak dobre.“

„Žiješ tu?“ spýtal sa ma.

„Nie, som tu dá sa povedať pracovne.“

„Ja takisto,“ usmial sa a odhalil pri tom dokonalé biele zuby.

„Taký mladý a pracovne?“

„Taká mladá a pracovne?“ zopakoval po mne s úsmevom. Zasmiala som sa a nerozoberala som to.

„Chodíš tu často?“ opýtala som sa po chvíľke ticha.

„V podstate áno. Je tu pokoj a relatívne málo ľudí. A lepšie sa mi tu kreslí.“

„Takže sa strániš spoločnosti?“

„Nie, tak to nie je. Nechcem o tom hovoriť.“

„Tak dobre. Mimochodom, volám sa Becky,“ predstavila som sa.

„Ahoj, Becky. Ja som Zayn,“ usmial sa. Podali sme si ruky a ďalej sme tam mlčky sedeli.

Zrazu sa mólom rozľahol dupot a mala som pocit, že sa to celé trasie. Obzrela som sa dozadu a Zayn takisto. Po móle utekal nejaký blondiak a zastavil pri nás.

„Zayn! Zayn! Rýchlo! Harry s Louisom zase demolujú celý dom. Vieš, že to máme len prenajaté a majiteľ nás zabije, ak niečo nebude na správnom mieste.“

„Už idem,“ odvetil otrávene a zdvihol sa. „Rád som ťa spoznal, Becky. Ahoj.“

Sledovala som, ako utekajú mólom a potom sa mi stratili z očí. Vstala som aj ja a rozbehla som sa späť k hotelu. O 1 som už bola na izbe v kúpeľni a umývala som zo seba všetku špinu a pot. Po pol hodine som vyšla hotová z kúpeľne a obliekla som si na seba obyčajné riflové kraťasy a tielko.

Potom som zišla dolu do reštaurácie, kde už pri jednom stole sedela Trojka, tak som si len nabrala jedlo zo švédskych stolov a prisadla som si k nim. Rozoberali nejaké úplne somariny, do ktorých som sa nemohla a ani nechcela zapojiť, a tak som svoj obed rýchlo zjedla a ponáhľala som sa späť do izby.

A čo teraz? Čo mám robiť celé popoludnie, kým príde Dan? Nakoniec som si prezrela, aké filmy majú v ponuke a vybrala som si tohtoročnú novinku, ktorú som nemala čas vidieť, Hunger Games. Hovorili, že je to úplne úžasné, tak som zvedavá. Zapla som film a napínavo pozerala príbeh dievčaťa o život. Mali pravdu, bolo to super. Celý čas som bola v napätí, a tým si ma ten film úplne získal.

No keď skončil film, ešte stále bolo len pol 4 a ja som sa dosť nudila. A tak som zapla ďalší, náhodne vybratý. Bola to nejaká romantická somarine. Nie žeby som nemala rada romantické filmy, no práve som na to nemala náladu. Ale prekonala som sa a sledovala som „pútavý“ dej. V polovici film som zaspala.

Snívalo sa mi, ako som tancovala v nejakom klipe. Bola som tam sama ako hlavná postava a celý čas bola kamera zamierená na mne. Áno, dievča vo svetle reflektorov. To je môj sen. Tancovala som najlepšie, ako som vedela do rytmu hudby a usmievala som sa do kamery. Odrazu som dostala facku. Nebola silná, ale pocítila som ju. Netušila som, odkiaľ prišla. Nikde nebolo ani nohy.

„Beckssss!!! Vstávaj!!!“

Otvorila som oči a hľadela som do známej tváre. Danielle.