Taken 6

Celý týždeň doma vo Wolverhamptone zbehol ako voda. S Chrisom sme trávili spolu všetok voľný čas a užívali sme si ako kedysi. Chodili sme k Lennymu, pili a tancovali, proste zábava ako sa patrí. Občas nás vyrušovali kadejaké dievčatá a chodili baliť Chrisa, no on ich vždy odbil. Bola som mu za to vďačná, pretože som nechcela ostať sama.

Chudinky dievčatá boli pekne sklamané. Teda nečudujem sa im, že ich ego utrpelo. Chris bol teda fakt pekný a milý, od 12 rokov za nim behalo každé dievča, no veľmi sa tým netrápil. A ja som ho vnímala len ako najlepšieho kamaráta. Vždy sme boli spolu my dvojka. Teda nie vždy ...

No len čo sa prázdniny blížili ku koncu, začala som byť čoraz viac smutnejšia. Ďalšie mesiace bez mojej úžasnej opory. Bude mi za ním smutno. Ale rozhodla som sa, že cez veľké letné prázdniny pôjdem za ním do Londýna. Aspoň na chvíľu, aby sme si trošku vyrazili. S týmto pocitom som sa s ním dokázala rozlúčiť a nastúpiť do lietadla do Los Angeles.

Bol pondelok a na nástenke mali visieť výsledky konkurzu. Bola som ešte nervóznejšia ako predtým v sobotu, a tak som nechala kľúče v dverách. Zistila som to až na zastávke, a tak som sa rozbehla späť. Našťastie boli ešte stále v zámke, čiže som ich rýchlo schmatla a utekala na autobus, ktorý mi len len neušiel.

Nečakala som baby ako zvyčajne a hneď som vpálila do školy raketovou rýchlosťou. Takmer som zrazila pár študentov, no vzápätí som sa im hneď ospravedlnila a utekala som na koniec chodby, kde videli školské oznamy.

Samozrejme, že sa tam tlačila asi stovka ľudí a každý chcel vedieť, či postúpil. Niektorí šťastlivci už výskali po chodbe a navzájom sa objímali. Surovo som sa predrala dopredu nevnímajúc nahnevané poznámky ostatných. Našla som zoznam a začala som ho čítať – 21, 89, 73, 157, 46, 192, 8, 41, 121, 204, 238, ... 213.

To číslo mi vybilo dych a ja som tam len zarazene stála a civela na nástenku. Vtom som sa spamätala a začala som si uvedomovať, čo to znamená. Dostala som sa tam. Budem tancovať na Dance Spirit. „ÁNOOOO!!!“ skríkla som a vyskočila do vzduchu. Chytila som prvého nešťastníka, čo stál pri mne a silno som ho vystískala.

Keď som ho pustila, rýchlo som sa rozbehla po chodbe s cieľom nájsť Christine. Neviem prečo, ale keď som premýšľala nad tým, komu v škole to povedať, ona ma napadla ako prvá. Je to zvláštne, vzhľadom na to, že sa poznáme len tak krátko, no asi mi prirástla k srdcu. A určite to nie je tým, akého má strýka.

Utekala som po chodbe a zbadala som ju, ako vstupuje do školy. Vyrútila som sa plnou rýchlosťou a vpálila som jej do náručia.

„Christine, zvládla som to. Dostala som sa na Dance Spirit!!!“

„Čože?!?!“ zvýskla. „Aaaaaa.“

Začali sme tam obe ziapať ako šialené a skákať od radosti. V tej chvíli som pochopila, prečo som pocítila potrebu, povedať to práve jej. Ak by som sa o tom zmienila Jas, Sashi alebo Ricky, potešili by sa, ale určite by to so mnou neprežívali tak, ako Christine.

„Pozývam ťa na moju oslavu,“ vyhŕkla som znenazdania.

„Čože? Na akú oslavu?“

„To ešte neviem. Nechcem tak veľa ľudí. Vlastne by som bola rada, keby sme šli len my dve. Mohli by sme ísť do klubu tancovať a potom by si mohla prespať u mňa a zrobili by sme si dámsku jazdu, hmmm?“

„Páni, tak teda... rada,“ usmiala sa Christine.

„Super,“ potešila som sa a začal mi zvoniť mobil. Rýchlo som sa pozrela, kto volá, a skoro som omdlela. Chris. Ako som na neho mohla zabudnúť. Rýchlo som zdvihla a s nadšením som ho pozdravila:

„Ahoj, Chris!“

„Stalo sa niečo, Becky? Pocítil som niečo zvláštne, akoby sa ti niečo stalo,“ opýtal sa ustráchane.

„Neboj, ja som v poriadku. Som v tom najlepšom poriadku. Postúpila som. Budem tancovať na Dance Spirit!!!“ nevydržala som.

„Čože? Myslíš to vážne?“

„Áno, úplne vážne. Zvládla som to!“

„Wuaaaaaa, ja som to vedel!!! Vedel som, že to zvládneš! Si proste jednička!“

„Ďakujem ti, Chris. Ani nevieš, aká som šťastná.“

„Cítim to. Cítil som, že sa niečo stalo.“

„To len potvrdzuje, že sme telepaticky spojení,“ zasmiala som sa.

„Presne tak,“ odvetil v momente, keď zazvonila na začiatok hodiny.

„Chris, už mi zvoní na hodinu. Musím ísť. Večer na skype?“

„Jasné, čaw.“

Rýchlo som zložil, rozlúčila som sa s Christine, ktorá ešte stále stála pri mne a usmievala sa a vbehla som do triedy.

Dni ubiehali a ja som sa dennodenne pripravovala na tanečnú šou. S Christine som trávila čoraz viac času od našej “žúrky“, a každý druhý deň som volala s Chrisom cez skype. Zoznámila som ich s Christine, keď bola raz náhodou u mňa a tak nejako si padli do oka. Aj keď si to nechceli priznať, videla som to na nich.

Blížil sa oficiálny deň Dance Spirit a ja som bola čoraz viac nadšená. Christine mi pomáhala s choreografiami a nahrávala ma. Každý, kto postúpil mal predviesť dve tance podľa vlastného výberu. Ja som si opäť zvolila môjho obľúbeného Lamberta If I Had You, lenže choreografiu som viac-menej zmenila. Nechala som tak len pár fakt dobrých prvkov a zvyšok bol zmenený od základov. Druhý tanec bol opäť súčasný, aj keď tentoraz na inú hudbu.

A potom nastal ten veľký deň...