Taken 16

Liam

Sedeli sme s chalanmi pri našom stole, keď k nám pribehla splašená Danielle, že stratila tú svoju kamošku. Tak som šiel s ňou pohľadať ju. Predierali sme sa davom a snažili sa ju vypátrať. Pomaly sme strácali nádej, tak sme šli späť k ostatným. Pri jednom stole nás zastavili fanúšičky a chceli podpisy a fotky, tak som im vyhovel. Danielle šla napred.

Keď som vybavil všetko potrebné, pobral som sa k nášmu stolu. Všimol som si nechápavý výraz na tvári Danielle, a tak som len podišiel k nej, objal ju a pobozkal.

„Neboj, ona sa nájde,“ povedal som jej.

„Už sa našla,“ usmiala sa Dan a ukázala na dievča, sediace pri Harrym. V momente, keď som sa na ňu pozrel obaja sme skameneli. Vedel som presne, čo sa odohráva v jej mysli. Veď som ju poznal celý svoj život, chodili sme spolu, prvé bozky boli naše aj prvé milovanie. Všetko sme prežívali my dvaja.

A potom odišla na tú tanečnú školu, ja som šiel do X-Factoru, zaľúbil som sa do Danielle a ostali sme spolu. Musel som si zmeniť číslo a webové účty, pretože sa k nim dostali fanúšikovia, a tak sme sa úplne odcudzili. Áno, bolo mi za ňou smutno, ale miesto po nej nahradila Danielle a ja som si myslel, že som dokonale šťastný a že som na ňu zabudol. Omyl. Nikdy som nezabudol.

Vždycky bola v časti môjho srdca ako napísaná cetrofixou – nezmazateľná. Myslel som si, že som sa cez to preniesol, ale to bol len dokonalý klam. Danielle ma zamestnávala natoľko, že som bol odpútaný od akýchkoľvek myšlienok na ňu.

No teraz, keď som opäť po tých rokoch uvidel jej tvár, jej nádherné oči, znovu to všetko vystrelilo do popredia mojej mysle a zastrelo všetko ostatné. Znovu som bol 13-ročný pubertiak, ktorý sa bezhlavo zamiloval do kamarátky z vedľajšieho domu. Prežíval som tie momenty, ktoré ostali navždy vyryté v mysli a rozpamätával som sa, aké to bolo milovať ju a byť milovaný.

Odrazu som akoby z veľkej diaľky počul volania. Vlastne sme ich počuli obaja. Boli sme ako prepojení a uzavretí v nejakej bubline, ktorá bránila reality preniknúť medzi nás.

„Becky!!! Liam!!! Halóóó!!! Počujete nás?!?“ volali všetci. Odrhla odo mňa pohľad a povedala:

„Prepáčte, zamyslela som sa. Ahoj, ja som Becky,“ usmiala sa a podala mi ruku. Tvárila sa, akoby medzi nami nič nebolo. Akoby sme sa len teraz spoznali. Popierala to krásne, čo medzi nami bolo.  Netušil som, že ma to tak raní. No do srdca mi vystrelila obrovská bolesť, ktorú som sa snažil rýchlo zamaskovať a potlačiť.

„Ja som Liam. Teší ma,“ opätoval som jej podanie. Potom sme si s Danielle prisadli k Zaynovi a ja som bol duchom totálne neprítomný. Vôbec som nevnímal, o čom sa debatuje. Myšlienkami som bol stále pri spomienkach na nás dvoch. A mal som pocit, že aj ona. Potom som zachytil, ako sa jej Danielle niečo pýta.

„Becky?“

„Áno?“ pozrela na ňu, akoby sa práve prebrala. „Čo sa deje?“

„Si v poriadku? Harry sa ťa pýtal, či nechceš prísť na ich koncert.“

„Áno, je mi fajn. Na koncert? Aký koncert?“

„Zajtra večer majú koncert v O2 Aréne. Ja s nimi idem a že či nechceš ísť tiež.“

„Vy ste nejaká skupina?“ nechápala.

„Áno, sme One Direction,“ odvetil Zayn.

„Sorry, ale ešte stále nemám ani tušenia. Za posledné roky som drela na škole a nemala som vôbec čas sledovať vznik nejakých nových kapiel.“

„To je v pohode. Tak chceš prísť? Aspoň si nás vypočuješ.“

„Ešte uvidím. Asi už pôjdem späť do hotela. Nie je mi veľmi dobre,“ ospravedlnila sa.

„Odprevadím ťa. Vyzeráš bledo,“ ponúkol sa Harry.

„To je v poriadku. Zvládnem to,“ povedala a pretlačila sa von z boxu. Odrazu sa zakymácala, podlomili sa jej kolená a musela sa podržať stola, aby nespadla.

„Idem s tebou,“ povedal rozhodne Harry.

„Prepáč, uvidíme sa neskôr na izbe. Uži si večer,“ riekla Becky a zakývala Danielle. „Ahojte, chalani,“ pozdravila aj ostatným a každému venovala úsmev. Každému okrem mňa. Nenávidí ma. Vedel som to odvtedy, keď sa mi to leto neozvala. Ale toto bola nenávisť na život a na smrť. Čo som jej preboha urobil? Nechápal som tomu.

Zvyšok večera som vlastne absolútne nevnímal dianie okolo seba a myšlienkami som bol stále pri nej. Netušil som, ako to robí, že ma dokáže tak opantať, ale podarilo sa jej to. A ani to veľmi nechcela. Po dlhšej chvíli sa zdvihli na odchod a ja som ich len nasledoval. Pomohol som Danielle do taxíka a dal jej pusu na dobrú noc.

Asi vytušila, že niečo nie je v poriadku, pretože na mňa divne pozrela. No nič sa nepýtala a ja som jej bol za to vďačný. Tak ako Becky nechcela, aby o tom niekto z nich vedel, cítil som, že ani ja si to neželám. Vysvetľovať každému, a hlavne Danielle, čo medzi nami bolo, by nebolo veľmi príjemné. Ani pre mňa, ani pre Becky, ani pre Danielle.

Keď taxík odišiel, pobral som sa na parkovisko, kde na mňa už čakalo auto s chalanmi pripravené na odchod. Nasadol som a za pár minút sme už stáli pri našom dome. Myslel som si, že Harry už bude dnu, no opak bol pravdou. Nechcel som si to priznať, ale vnútri ma zožierala žiarlivosť. Áno, miloval som Danielle, ale city z mladosti k Becky nezmizli. Mal som pocit, akoby po tých rokoch boli ešte silnejšie, a preto som tam chcel byť ja a pomáhať jej.

Odrazu  som počul, ako sa otvorili dvere a tak som šiel na chodbu a hovoril som:

„Tak tu si Harry. Už sme sa začínali báť, že ...“

No to, čo som uvidel, mi vyrazilo dych. Zasekol som sa v strede vety a nemo som hľadel na výjav pred sebou. V dverách stál Harry a v náručí niesol bledú Rebeccu, ktorá ho držala okolo krku.

„Čo sa jej stalo?“ spýtal som sa žiarlivo a strachujúco.

„Bolo jej zle a vôbec nevládala stáť na nohách. Tak som ju doviezol sem.“

„Ok, zavolám Danielle, že je tu, aby sa nebála,“ dostal som zo seba a odišiel som preč, aby som sa na nich nemusel pozerať. Mal som pocit, že ďalšiu minútu by som tam nevydržal a jednu by som Harrymu streli, aj keď vôbec za nič nemohol.

„Idem ju uložiť do postele,“ počul som, ako zvolal Harry a zmizli v nejakej izbe.

Rýchlo som vytočil Danielline číslo a oznámil som jej, že je Becky u nás, pretože je bolo veľmi zle a Harry ju nechcel nechať samú. Potom som zložil a vybral som sa do svojej izby. Snažil som sa zaspať, aby som unikol z tejto deprimujúcej situácie, no nemohol som zaspať. Ako inak. Hlavou sa mi preháňali myšlienky na minulosť, na to, ako sme sa s Becky bozkávali, objímali či milovali, ako sme spolu trávili každú chvíľu a ako nám spolu bolo fajn. Boli sme dokonale šťastní.

Až kým sa to všetko neskončilo. Premýšľal som na tým, aké by to bolo, keby neodišla, keby som ja nešiel do súťaže a nestal sa slávnym. Boli by sme teraz spolu? Šťastní ako predtým. Ktovie, to sa nikdy nedozvieme.

Ani som si neuvedomil, že mi po tvári stekajú slzy. Plakal som. Za ňou. Miloval som ju. Ešte stále patrilo moje srdce jej. Vlastne jej nikdy patriť neprestalo, aj keď ju dočasne nahradila Danielle. Nechal som slzy stekať po tvári a snažil som sa nemyslieť na nich. Po chvíli ma plač unavil a ja som zaspal bezsenným spánkom.