Taken 9

Len čo vlak zastavil na hlavnej stanici v Londýne, vystúpila som s radostným úsmevom na trávi a pobrala som sa k taxíkom. Nemala som ani tušenia, ako sa dostanem do hotela, takže mi nič iné ani neostávalo. Nasadla som a povedala som šoférovi:

„Hotel Zetter, poprosím.“

„Ale ktorý Zetter?“

„Ako to myslíte, ktorý?“

„No viete, sú tu dva.“

„Dokelu. Musím si zavolať, aby som to zistila.“

„V poriadku.“

Rýchlo som z tašky vyhrabala mobil a volala som Lukovi.

„Ahoj, Becky. Potrebuješ niečo?“

„Práve som dorazila do Londýna a sedím v taxíku. Lenže šofér mi povedal, že sú dva hoteli Zetter. Tak v ktorom mám tu izbu?“

„Božemôj, úplne som na to zabudol. Prepáč. V tom na Borough.“

„Do toho na Borough,“ zopakovala som vodičovi, ktorý len prikývol a naštartoval. „Ok, ďakujem ti. Zatiaľ to je všetko.“

„Dobre, pa.“

„Čaw.“

Vypla som hovor a odložila mobil naspäť do kabelky.

„Ako dlho bude asi trvať cesta?“

„Len pár minút. Takých 10-15 predpokladám.“

„Ďakujem.“

Usadila som sa vzadu na sedadle a pozerala som sa von oknom na krásy Londýna. Vodič zrejme zachytil môj pohľad a spýtal sa:

„Ste tu prvý raz?“

„Druhý. Ale prvýkrát som bola len vybaviť nejaké papiere. Teraz som tu už na dlhšie,“ odvetila som nespúšťajúc pohľad z panorámy hlavného mesta Británie.

„Je to nádherné mesto. Ak by ste ešte niekedy potrebovali odvoz, tu je moja vizitka. Zavolajte a ja hneď dorazím,“ podával mi nejakú kartičku. Vzala som si ju a vložila do peňaženky.

„Ďakujem.“

Onedlho sme zastavili pred menšou budovou s nápisom The Zetter. Poďakovala som sa šoférovi, zaplatila som mu a nechala poslíčka, aby mi pomohol s kufrom. Vošla som dnu a s úžasom som hľadela na celú tú výzdobu. Ten hotel vyzeral byť pekne drahý.

Podišla som k recepčnej a povedala som:

„Dobrý deň, mala by som tu mať objednanú izbu na meno Rebecca Pierce.“

„Počkajte, prosím, pozriem sa,“ usmiala sa a zadívala sa do knihy plnej mien. „Áno, Rebecca Pierce. Izba číslo 213. Je to na druhom poschodí. Nech sa páči, karta od vašej izby. Keby ste čokoľvek potrebovali, stačí na telefóne vytočiť 101 a dovoláte sa k nám na recepciu.“

„Ďakujem vám,“ zobrala som si od nej kľúč a pobrala som sa k výťahu. Poslíček ma nasledoval aj s mojím kufrom. Hmm, 213. Také číslo som mala na konkurze. Prinieslo mi šťastie. Kto vie, či o tom Luke pri objednávaní vedel alebo to bola len náhoda, pomyslela som si.

Vyšla som výťahom na druhé poschodie a našla som svoju izbu. Vložila som kartičku do snímača na dverách a tie sa otvorili. To, čo som dnu zbadala mi vyrazilo dych. Vošla som do priestrannej bielej izby s obrovskou posteľou, televízorom, dvoma oranžovými kreslami a kúpeľňou. No čo bolo ešte prekvapivejšie celá jedna stena bola presklená a boli tam dvere na terasu so stolíkom a dvoma stoličkami a ďalším, tentoraz prúteným kreslom.

Vyšla som von a pozrela cez zábradlie. Môj zrak sa upieral na nízke budovy podo mnou, no hlavne na rieku Temžu. Bolo to očarujúce. Vrátila som sa dovnútra, kde ešte stále stál poslíček pri mojom kufri a čakal. Aha, jasné. Chce drobné, napadlo ma. Rýchlo som z peňaženky vytiahla pár pencí a dala som mu ich. Poďakoval sa a odišiel.

Ešte stále užasnutá som sa pozerala dookola na ten prepych. Tak tu teda budem najbližší mesiac bývať. Pocítila som hlad, pretože som na obed nič nemala, keďže som sedela vo vlaku, a tak som všetko nechala tam a šla som dole na recepciu. Ešte stále tam bola tá istá osoba, a tak som sa jej spýtala:

„Prosím vás, kam mám ísť, ak sa chcem najesť?“

„Pre zákazníkov hotela je určená reštaurácia tamto,“ ukázala. „Pri objednávke nadiktujete číslo svojej izby a oni vám to prirátajú na účet.“

„Vďaka,“ odvetila som a vybrala som sa smerom, ktorým ukazovala. Otvorila som veľké dvere a vošla som do miestnosti so stolmi. Sadla som si za jeden prázdny a otvorila som menu, ktoré bolo položené na stole. Mali tam veľa výborných pochúťok, no ja som si zvolila radšej niečo odskúšané, a tak keď prišiel čašník po objednávku, nadiktovala som mu vyprážaný syr s hranolkami.

Len čo som sa dosýta najedla, pobrala som sa späť na izbu a vyložila som si oblečenie do skrine a hygienické pomôcky na poličky do kúpeľne. Potom som si sadla na posteľ a netušila som, čo ďalej. Bol piatok večer a ja som bola sama v Londýne. Kam som mala ísť?

Chris. Napadlo ma. Veď on tu študuje. Ako som na neho mohla zabudnúť. Hneď som vzala do rúk mobil a už som vytáčala jeho číslo.

„Áno?“

„Ahoj, Chris. Hádaj, kde som!“ riekla som natešene.

„Ou, Becky. Ahoj. Netuším, niekde doma?“

„Ee, máš ešte jeden pokus.“

„Fakt neviem. Povedz mi to.“

„Som v Londýne!!!“

„To vážne? Nežartuješ?“

„Nie, práve sa pozerám z terasy mojej izby na Temžu.“

„Páni! Nemôžem tomu uveriť. A prečo si vlastne tu?“

„To je nadlho. Poviem ti to, až sa stretneme. Máš teraz niečo?“

„Nie, som na izbe a píšem referát na pondelok. Ale to môže počkať.“

„Super, tak kde sa stretneme? Lebo ja tu nič nepoznám.“

„Mohli by sme pri Londýnskom oku. Mala by si to od Temži vidieť. Môžem tam byť tak o polhodinu.“

„To je to veľké koleso?“

„Áno, presne to.“

„Dobre, vidím ho. Takže o 7 pri oku. Bye.“

Zložila som a pobrala som sa do izby. Nechcela som byť v tom istom, ako som sem prišla, čiže som sa chvíľu hrabala v skrini a potom som našla sivé voľné tričko odhaľujúce pupok. K tomu som si dala klasické rifle, čierny blejzer a čierne lodičky. Vlasy som si zaplietla do vrkoča na stranu a pár prameňov som nechala voľne padať okolo mojej tváre. Takto pripravená som vyšla na ulicu a vydala sa smerom k Londýnskemu oku.  

izba

 terasa

 kúpeľňa

 outfit

hairstyle