Coincidence 14

Nová časť!! :D práve píšem časť so stretnutím, ale netešte sa, ešte medzitým niečo bude :) a pripomínam, že dnes mám twitcam s Erikou okolo 3, tak kto sa chce dostaviť, dám sem link :)

Harry

„Tak mi teda zavoláš?“ opýtala sa ma Celeste.

„Jasné, a kedy to prídeš?“

„O dva týždne. Musím tu ešte doriešiť pár vecí ohľadom roboty, no len čo budem môcť, tak prídem.“

„Tak dobre. Uvidíme sa potom. Už musím fakt ísť, aby som stihol lietadlo. Maj sa,“ odvetil som a vtisol jej krátky bozk. Vyzerala sklamane, že to nebolo niečo dlhé a vášnivé, no momentálne som bol myšlienkami niekde úplne inde.

Letel som konečne domov. Do Londýna. Opäť budem mať čas si písať s Vicky. Opäť to bude ako predtým. Teda dúfam. Začiatkom týždňa som jej písal správu, že sa vraciam, no nestihol som si pozrieť, či mi aj odpísala. Uvidíme, či večer príde. Už sa nemôžem dočkať.

Bolo to zvláštne, že som sa viac tešil na dobrú kamarátku než ma trápilo rozlúčenie s mojou priateľkou. No to bude asi tým, že to ani nie je naozajstná priateľka. Objavila sa začiatkom nášho pobytu v USA a odvtedy som ju musel vídať takmer každý deň. Áno, musel. Prikázali mi to.

Nie, že by nebola atraktívna a milá, no nemohol som sa ju ani len pokúsiť milovať, keď to bolo celé naplánované a bol som s ňou z donútenia. No nejaký čas to s ňou budem musieť vydržať, kým sa manažment nespamätá. Vždy majú také chvíľky, kedy s niekým musíme chodiť a kedy nie. A teraz to vyšlo na mňa, bohužiaľ.

No opäť som sa myšlienkami vrátil k Viktórii a neustále som mal v hlave náš najbližší rozhovor. Tešil som sa naňho až veľmi, a ak by dnes neprišla, príliš by ma to ranilo. Nesmieš tak myslieť! Buď optimista, okríkol som sa.

Už dávnejšie som sa rozhodoval, či jej prezradiť, kto vlastne som, no nikdy som na to nenašiel odvahu. Až počas turné, keď som mal príliš veľa času na premýšľanie som sa definitívne rozhodol. Spravím to. Len trošku krajšie ako cez internet.

Plánoval som, že jej navrhnem nejaké stretnutie a potom by zistila, kto som. Tak by som aspoň videl jej výraz a stáli by sme tvárou v tvár. Predsa len je to iné, ako cez skype, vzhľadom na to, že si ani nevoláme. A vlastne, to bola druhá možnosť, no chcel som ju vidieť naživo pri sebe a nie len na obrazovke počítača.

„Harry!!! Spadni z oblakov. Tam nie sú žiadne mačky. Pozri cica!!!“ začul som Louisov hlas. Počkať, to už som na letisku? Ako som sa sem dostal? A hlavne kedy som to stihol? Ponoril som sa do svojich myšlienok tak hlboko, že som ani netušil, kadiaľ idem. Šlo to už mechanicky. Prebudil ma až Louis.

„Hahaha, veľmi vtipné,“ odvetil som, no neubránil som sa aspoň malému úsmevu. Louisov výraz hovoril za všetko.

„Kde si bol? Vo vesmíre?“ uškrnul sa.

„Tak nejak,“ odvetil som a nasledoval ho do lietadla. „Premýšľal som.“

„O čom? Alebo radšej o kom?“ buchol ma do ramena. Počkať, on o nej vie? Ako to? Veď som o tom nikomu nevravel a Lux ešte nevie rozprávať, tak ako by sa to dozvedel.

„Omámila ťa, čo?“

„Asi áno no,“ odvetil som, stále nevediac, ako sa o nej dozvedel.

„A ty si sa tomu tak bránil. Vravel som ti, daj tomu čas. Celeste sa ti dostala pod kožu.“

Počkať, bránil? Preboha, veď on hovorí o Celeste. Vôbec som na ňu ani len nepomyslel. No Louis hovoril o nej. Mám mu to vyvrátiť? Mám mu povedať, že ju nemilujem a je to len umelé? Je to predsa môj najlepší kamarát. No potom by som mu musel povedať aj o Vicky. Nie, nie, nie. Dnes nie!

„Uhm,“ prikývol som neprítomne a usadil sa vedľa Zayna, ktorý už drichmal v sedadle. Prišlo mi to bezpečnejšie ako s Louim, ktorý by si určite nedal pokoja a vypytoval sa na Cel. A tak som si tiež sklopil sedadlo a snažil som sa zaspať. Aj keď sa mi to veľmi nedarilo, aspoň som to predstieral, aby som mohol pokojne snívať v myšlienkach a nikto ma nerušil.

V Londýne

Cesta mi zbehla pomerne rýchlo a na letisku nás už čakala El s Danielle. Zaľúbenci sa privítali a potom sme sa mi rozlúčili s Liamom a Dan. Ešte pred turné sa rozhodli, že spolu budú bývať, a tak si kúpili priestranný byt neďaleko centra. Ja s ostatnými chlapcami sme ešte stále bývali v našom dome na opačnej strane.

Napokon sme každý odišli vlastnou cestou, a keď sme boli konečne doma, vybehol som do izby a kufor hodil do kúta. Hodinky hlásili o dve minúty 6, tak som rýchlo vytiahol počítač a zapol ho. Ako naschvál, práve začalo aktualizovať systém. Po dvoch minútach tam boli ešte stále len 4 percentá. To snáď nie je možné!

V bruchu mi zaškvŕkalo, tak som zišiel do kuchyne si nájsť niečo pod zub, kým sa tá stará šunka spustí. Keď som sa vrátil, počítač už normálne fungoval, a tak som rýchlo zapol skype a čakal, kým ma prihlási. Žiadna nová správa, nič. Nálada mi klesla, no keď som ju uvidel online, hneď sa vyšplhala ešte vyššie, než bola doteraz. Klikol som na spoločný chat a napísal jej správu.

tak si tu :) ani som nedúfal

prečo by som tu nemala byť? :D

ani neviem :) bál som sa, že si na mňa zabudla (priznal som otvorene)

ale prosím ťa :D na teba?

ach prepáč, zabudol som, že môjmu šarmu nedokážeš odolať :P

toto mi tak chýbalo :D :D

takže som ti chýbal? (časť vo mne podskočila od šťastia)

samozrejme :P každý deň, každú minútu

aj ty mne

to som rada :) čo si to mal pre mňa za otázku?

Tak a je to tu! Teraz to príde! Žiadne stres, všetko bude v poriadku.

ako sa ti páči Londýn? napísal som. Spanikáril som. Príliš som sa bál, ako na pozvanie zareaguje. Čo ak sa ani nebude chcieť stretnúť?

je nádherný! Neskutočne úžasné mesto! Chcem sa sem nasťahovať :D

toto mesto okúzli svojím časom asi každého turistu :D a ako si sa mala za posledné týždne? ako dopadli matury?

maturita bola super, zvládlo som to na 1 :D a posledné týždne som pracovala a chodila vonku s kamoškou :P našla som si super job

heej? a aký? :)

náhodou ma v parku objavil nejaký fotograf a pozval ma na modelingový kasting, takže robím modelku :)

Veď sa na ňu aj perfektne hodíš, pomyslel som si. Stačil mi ten jediný pohľad, keď som ju videl a hneď sa mi vryl do pamäte.

páni, tak to zas až tak veľa roboty nemáš, čo? :D

neprovokuj :D

okey, okey :P

a ty si sa mal ako v štátoch?

celkom to ušlo :) veľa práce a nemal som na nič čas, no bolo to fajn

a čo vlastne robíš?

A je to tu. Myslel som si, že sa to spýta, no stále som nevedel, čo jej na to napísať. No vieš, som slávny britký spevák boybandu One Direction. Jednak by mi to možno ani neuverila a jednak, ako som už vravel, som jej to chcel prezradiť do očí. Lenže som bol zbabelec, a tak sa stretneme bohviekedy. Odpísal som jej, že sa to čoskoro dozvie a našťastie sa už nepýtala. Zvyšok večera sme zabili našou typickou konverzáciu o ničom a zároveň o všetkom. Po polnoci sme sa obaja rozlúčili a vydali sa do krajiny snov.

Celeste

1D Twitcam

Ľudia dobrí!!! Videli ste twitcam??? Ja ani len netuším kedy bol! Zmeškala som ho, ZNOVA!!!! Prečo ja?!?! Ale práve som pozerala reprízu a ten nádherný moment, kedy Harry povedal "Hi, Slovakia!" ♥ ♥ ♥ Prečo som to nevidela na živo?!?! Ale aj tak, slzy som mala na krajíčku, moje srdce prestávalo biť a aj keď som občas mala pocit, že sa už o 1D nezaujímam tak, ako kedysi, teraz sa mi to všetko vrátilo :) Vrátila sa mi nádej, že raz sme priletia a bude koncert. Nádej, že ich naživo uvidím a splním si ten nádherný sen. Nádej, že ich budem vidieť stáť na pódiu v Bratislave alebo Košiciach a ja tam budem tiež stáť a spievať s nimi ich úžasné pesničky. Milujem ich a milujem Harryho, že konečne pozdravil aj Slovensko! Som taká šťastná!!!!!! 

moment, kedy Harry povedal "Hi, Slovakia!"

Coincidence 13

Sofia

Na prehliadku sme dorazili všetci spolu, no Vicky musela utekať dozadu sa pripraviť a my so Sebastianom sme vošli do sály plnej bohatých a vplyvných ľudí. Sebastian pár z nich pozdravil, no hneď sme si šli sadnúť. On mal ako fotograf miesto úplne vpredu a mne dala Vicks VIP lístok, takže som si sadla vedľa neho.

Po celý čas som z neho nemohla spustiť oči. Bol tak sexy a v tej rozopnutej košeli bol na zjedenie. Hlavou mi prúdili nemravné myšlienky a ja som sa ich silou mocou snažila zbaviť. Udržiavala som konverzáciu, no veľmi so mnou nespolupracoval. Napokon som sa predsa len odhodlala, povedať mu, že sa mi páči.

„Vieš, Sebastian, ja som ti chcela povedať, že už od chvíle, keď sme sa prvýkrát videli, si sa mi ...“ nedokončila som. Na mojich perách pristál Sebastianov ukazovák a umlčal ma. Čakala som teda, čo na to povie, no on bol ticho. Napokon zo seba predsa len dostal:

„Prepáč mi to, Sofia, ale ja som gay,“ povedal monotónne.

V hlave mi vybuchla bomba a hrudník sa mi stlačil na minimum. Nedokázala som sa ani nadýchnuť, v takom som bola šoku. Ani nešlo o to, že bol gay, ale ako mi to povedal. Nemohla som sa zmieriť z tým, že ma odmietol kvôli nejakému chlapovi. To bolelo. Veľmi.

Do očí sa mi vtlačili slzy a aj keď som ich chcela silou mocou zatlačiť späť na miesto, nedarilo sa mi to. A tak som vstala a odišla som pohľadať toalety. Nakoniec som ich našla a zamkla som sa v kabínke. Bola to pre mňa potupa. Ak ma chalan odmietol kvôli nejakému inému dievčaťu, budiš. Ale kvôli chlapovi? Moje sebavedomie prudko kleslo a z očí mi ešte stále stekali slzy.

Napokon som sa prinútila dať do poriadku a už bez plaču som vyšla von. Nechcela som sa pretĺkať davom ľudí, keďže prehliadka už začala, a tak som ostala stáť vzadu a snažila som sa aspoň cez medzierky medzi ľuďmi uvidieť Vicky. Po skončení som šla k misám s jedlom a čakala som, kým sa ukáže Vicky. Nechcela som riskovať stretnutie so Sebastianom. To by som nezniesla.

Vicky

Prehliadka prebehla bez akýchkoľvek trapasov, našťastie, a po ukončení sme sa šli prezliecť do vlastného. Ja som si obliekla svoje dlhé biele šaty a rozpustila som si vlasy, ktoré som mala doteraz vyčesané do vysokého copu. Tvár som si pretrela púdrom a vychystaná som šla medzi hostí.

Snažila som sa nájsť Sofiu alebo Sebastiána, no nikde som ich nevidela a hľadanie mi sťažovali všetci, ktorý sa chceli predstaviť a porozprávať. Slušne som ich odbila a kráčala som až dozadu, kde som pri misách s jedlom konečne našla moju kamarátku.

„Ahoj, konečne som ťa našla,“ podišla som ku nej.

„Uhm,“ odvetila a ani sa na mňa nepozrela.

„Deje sa niečo?“ opýtala som sa jej.

„Nie nič sa nedeje,“ zamrmlala.

„Pozri sa na mňa.“

Otočila tvár a zahľadela sa mi do očí. Mala okolo nich červené fľaky, akoby plakala.

„Nehovor mi, že sa nič nestalo. Poď na toalety!“ zavelila som a ťahala som ju preč. Keď sme boli z dosahu ostatných hostí, prinútila som ju pozrieť sa mi do očí a povedať mi, čo sa stalo.

„Vážne, nič hrozné to nie je. Nechcem ti kaziť tvoj večer. Na móle si bola úžasná, všetci si o tebe šuškali a obdivovali ťa,“ prinútila sa k úsmevu.

„Ďakujem ti,“ usmiala som sa. „Ale aj tak chcem vedieť, čo sa stalo a nedám ti pokoj, dokým sa to nedozviem.“

„Tak dobre. Ide o Sebastiana. Páčil sa mi a myslela som si, že by to medzi nami mohlo iskriť, no dnes, keď som mu to tak nejak naznačila, mi povedal, že ...“ zlomil sa jej hlas.

„Čo ti povedal?“ pýtala som sa zvedavo. „Že ma priateľku?“

„Horšie,“ zamrmlala so slzami na krajíčku.

„Že sa mu nepáčiš?“

„Kiežby. Prijala by som to ľahšie ako to, že ...“

„No už mi to povedz!“

„Je gay!“

„Ou,“ odvetila som. Čakala som všetko, ale toto nie. Teda, nie, že by som niečo proti gayom mala, ale Sebastian mi taký vôbec neprišiel. Na Carlosovi to bolo hneď vidieť, ale Sebastian? Nemohla som tomu uveriť.

Kým som sa ja spamätávala z prvotného šoku, Sofia sa skĺzla po stene a z očí jej tiekli slzy.

„Moja, to nič. Nájde sa niekto iný. Nebola si predsa do neho zamilovaná, či?“

„Nie, to nie, ale ...“

„To prejde, uvidíš. Onedlho sa objaví záhadný cudzinec, ktorý sa k tebe bude presne hodiť,“ usmiala som sa.

„Záhadný cudzinec. Tak to isto,“ zasmiala sa Sofia.

„No vidíš. Takúto ťa chcem vidieť. Už nemáš prečo plakať.“

„Máš pravdu. Nebudem sa tým trápiť,“ odvetila a utrela si slzy chrbtom ruky. Zdvihla sa zo zeme a usmiala sa na mňa. „Ďakujem ti.“

„Ale to nestojí za reč,“ mávla som rukou a sledovala som ju, ako si oplachuje tvár studenou vodou a upravuje si make-up. Kruhy pod očami zmizli a na tvári sa jej usadil úsmev. Opäť to bola tá skvelá pojašená Sofia. Spoločne sme vyšli von a oddali sme sa hudbe a zábave.

Sobota

Fotenie v parku sme zvládli bez problémov a na najbližšie dni som mala voľno. Sofiin otec chcel, aby s ním strávila aspoň jeden týždeň, takže sa momentálne venovala jemu a ja som sa doma nudila. Zapla som si teda Facebook a skontrolovala som si správy. Na Twitteri som pozrela novinky o 1D a už už som sa chystala vypnúť počítač, keď mi zrak padol na modrú ikonku.

Rýchlo som zapla Skype a čakala som, kým ma prihlási. Konečne otvorilo okno, no Hes online nebol. Ale .. Nechal mi správu!!! Potešila som sa a rýchlo ju otvorila.

Ahoj, Vicky :) Konečne mám aspoň trochu času ti napísať pár slov. No radšej budem stručný, aby som zahrnul všetko, pretože čochvíľa príde šéf a zase do mňa bude hustiť. Tak idem k veci. Ako vieš, momentálne som v Amerike, no už budúci víkend sa vraciam. Veľmi mi chýbali naše sobotňajšie konverzácie a bol by som rád, keby sme ich hneď v sobotu obnovili. Ako zvyčajne o 6. A mám na teba potom jednu otázku, tak sa priprav :P dúfam, že sa tu v sobotu stretneme ... bye :)

Rýchlo som si prezrela, kedy tú správu písal. V pondelok. Takže to znamená ... On práve prišiel. Už je v Londýne. V rovnakom meste ako ja. To sa mi snáď sníva! Počkať! Koľko je hodín? Rýchlo som skontrolovala čas na kuchynských hodinách. O 5 minút 6. O chvíľu to príde. Už o pár minút si spolu opäť budeme písať. Už sa neviem dočkať!

Nevedela som ani pokojne obsedieť na jednom mieste, taká som bola nadšená a nervózna zároveň. A odrazu...

tak si tu :) ani som nedúfal

prečo by som tu nemala byť? :D

ani neviem :) bál som sa, že si na mňa zabudla

ale prosím ťa :D na teba?

ach prepáč, zabudol som, že môjmu šarmu nedokážeš odolať :P

toto mi tak chýbalo :D :D

takže som ti chýbal?

samozrejme :P každý deň, každú minútu

aj ty mne

On to asi myslí vážne, čo. Prečo nepíše smajlíky? To je u neho divné, pomyslela som si.

to som rada :) čo si to mal pre mňa za otázku? 

Coincidence 12

Zdravíčko :) takže je tu nová časť :) a dnes sú taktiež ... Liam's birthday !!! ♥ takže všetci dúfam, že ste mu už blahoželali na twitteri alebo na FB a dnes žiadne lyžičky :P a taktiež ich podporme hlasy na MTV → http://www.mtv.com/ontv/vma/2012/most-share-worthy-video/ . Stále sa to strieda - raz je prvý Jv a raz 1D ... tak ukážme, aké sú Directionerky silné :D a ešte oznam, ohľadom toho twitcamu :) presúva sa na piatok 31.8. okolo 15:00 :) príjemné čítanie

Vošla som do izby a vrhla som sa na šatník. Od nášho príchodu do Londýna sme boli nakupovať už trikrát, takže sa moja zbierka značne zväčšila. Hrabala som sa tou kopu vešiakov, až kým som nenašla letné šaty broskyňovej farby bez ramienok. K nim som doladila doplnky, lodičky a kabelku a všetko som si prichystala na posteľ.

Následne som vošla do kúpeľne a zamkla som obe dvere, aby mi sem niekto náhodou nevtrhol. Napustila som si vaňu a zaliezla do nej až po krk. Vychutnávala som si horúcu vodu a penu a premýšľala som o živote, ako inak.

Keď som mala brušká prstov úplne rozmočené, vydrhla som sa a vyšla z vody von. Dokončila som večernú očistu a otvorila som obe dvere. Dnu vtrhla hneď Sofia, celá nahnevaná, že čo tam robím tak dlho. Pokojne som ju ignorovala a vrátila som sa späť do izby, čo ju rozzúrilo ešte viac. Tresla oboma dverami a zamkla sa. Veď to ju prejde, pomyslela som si a obliekla som sa.

Následne som si sadla pred zrkadlo a premýšľala o dnešnom make-upe. Páčilo sa mi, ako ma vtedy na konkurze upravil Carlos, no nebola som si istá, či to tak zvládnem aj sama. No napokon som sa odhodlala to aspoň vyskúšať. Veď stále som to mohla zmyť a nalíčiť sa ako zvyčajne.

A tak som začala experimentovať a po pár minútach som sa hotová pozrela do zrkadla. Musela som uznať, že to nevyzeralo zle, aj keď to samozrejme nebolo Carlosove dielo. Oči som si nalíčila dymovým líčením od broskyňovej po hnedú a na líčka som si naniesla jemnú vrstvu lícenky. Maskara ako zvyčajne, len v trošku väčšom množstve a broskyňový lesk na pery.

Spokojná sama so sebou som vyšla z izby a podišla k ľadničke. Vzala som si odtiaľ ryžový jogurt a pustila som sa doňho. Po chvíľke vošla do kuchyne Sofia a krátko po nej aj Tom s Claire.

„Kamže kam, tak vyparádené?“ pozrel na nás so zdvihnutým obočím.

„Ideme do mesta. Neviem, kedy sa vrátime,“ odvetila Sofia.

„Počkaj, počkaj! A tak sa ma spýtať, mladá slečna? Londýn je veľký a samú ťa do mesta nepustím.“

„Čože? To snáď nemyslíš vážne?“ vypleštila oči Sofia a ja som tiež len zmätene sledovala ich hádku.

„Samozrejme, že myslím!“

„A čo Vicky?“

„Nie som jej rodič, a tak jej nemôžem nič prikazovať. No hádam si vezme moju radu k srdcu a nikam nepôjde.“

„Ale oci, no táák. Už som predsa dospelá. Mám 18 a Vicks už bude mať onedlho 19. Tam aj naspäť pôjdeme taxíkom. Nič sa nám nestane!“ prosila ho Sofia.

Vtom sa Tom pozrel na Claire a obaja vybuchli smiechom. Vymenili sme si so Sofiou nechápavé pohľady a čakali sme, kým nám to vysvetlia.

„Ale ste nám pekne naleteli,“ smial sa Tom na celý dom.

„Takže si to len hral?“ opýtala sa Sofia.

„Samozrejme,“ prikývol s úsmevom. „Hádam máte rozum a viete sa o seba postarať. Nebudem tu nad vami sedieť a dozerať na vás celý čas.“

„Vďaka bohu,“ vydýchla si Sofia s úsmevom. „Tak my teda ideme.“

„Bavte sa,“ zakričal za nami. „A dávajte na seba pozor. Predsa len som za vás zodpovedný.“

„Iste,“ odkričali sme mu a zavreli za sebou dvere. Vonku nás už, ako inak, čakal pripravený taxík a my sme len rýchlo nastúpili a povedali ulicu. Po pár minútach sme boli na mieste a vystúpili sme. Tentoraz tam bolo trošku viac ľudí ako naposledy, zrejme kvôli tomu, že bola sobota. Vystáli sme rad, kúpili si lístky a vošli dnu.

Ako v prvý deň, zamierili sme rovno k baru a objednali si. Tentoraz tequilu. Potom po nás prišli nejaký chalani a volali nás tancovať. Neváhali sme a vyrazili sme do víru tanca. Zvŕtali sme sa okolo nich a užívali si mladosť. Keď sme mali dosť aj tanca aj alkoholu, rozlúčili sme sa s tými dvoma a vyšli sme von. Nasadli sme do prvého taxíka, čo nám pristavil a viezli sme sa domov.

V polovici cesty zrazu auto nejak divne zasyčalo a prudko zastavilo. Čo sa to deje? Spýtavo sme sa pozreli na šoféra a ten len pokrčil plecami a vyšiel von to omrknúť.

„Čo teraz?“ spýtala som sa Sofie. „Nechce sa mi tu čakať, kým to opraví.“

„Tak poďme pešo,“ navrhla. „Už to nie je ďaleko.“

Prikývla som a vystúpili sme z auta. Vodič si nás ani nevšimol, a tak sme odišli bez platenia. Kráčali sme vysvietenou ulicou a dúfali sme, že ideme správnym smerom. Napokon po polhodine chôdze, keď nás už od vysokých topánok boleli nohy, sme si sadli na najbližšiu lavičku a priznali si, že sme sa stratili.

„Čo teraz?“ opýtala som sa.

„Netuším. Celú cestu okolo nás neprešiel ani jeden taxík. Číslo mám v izbe, takže si ho zavolať ani nemôžeme. A otcovi volať nebudem ani keby sme boli na Sahare, keď si zo mňa práve kvôli tomuto robil srandu,“ odvetila.

„Skúsime sa niekoho spýtať?“ navrhla som.

„Nech sa páči,“ ukázala rukou na okoloidúci párik. Zdvihla som sa teda a šla rovno za nimi.

„Ahojte, prepáčte, že ruším, ale mám menší problém, že sme sa s kamoškou tak nejak stratili a nevieme, kde sme.“

„Toto je Pepys Street. Keď zabočíš doprava, tak sa ulicou dostaneš priamo k Tower of London.“

„Jeej, super. Odtiaľ už trafíme. Vďaka,“ usmiala som sa a vrátila sa k Sofii. „No poď moja, ide sa domov.“

Len bez nálady vstala a nasledovala ma až k ich domu. Jej fotrovci už spali, pretože všade bolo hrobové ticho, a tak sme ako myšky vyšli na poschodie a zaliezli do svojich izieb. Zhodila som zo sbea všetko oblečenie a odlíčila som sa. Prezliekla som sa pyžama a zalietla do postele. Len čo sa moja hlava dotkla vankúša, zaspala som.

Sobota – deň prehliadky

„No tak, Sofia. Prídem neskoro!“ búchala som na kúpeľňu. Konečne otvorila a ja som si mohla umyť vlasy. Určite som prekonala svetový rekord, pretože taká rýchla som ešte nikdy nebola. Rýchlo som si ich vysušila fénom a vrátila sa do izby. Obliekla som si obyčajne šortky a tričko a vzala som vešiak so šatami. Našla som si presne typ, ktorý mi vyhovoval.

Zišla som dole a zavesila som vešiak na chodbu. Skontrolovala som čas a vbehla som ešte do kuchyne. Mala som ešte pár minút k dobru, tak si si zobrala banán, pretože som nevedela, čo sa bude na večierku podávať.  O minútu sa ozvalo trúbenie auta a tak som schmatla vešiak a zavolala som na Sofiu:

„Ak do minúty nezídeš dole, tak odchádzame bez teba!“

„Už idem!“ znela odpoveď. Vyšla som von na cestu a zvítala som sa so Sebastianom.

„Ahoj,“ objala som ho. „Sofia tu bude o chvíľku,“ dodala som a naložila šaty do kufra. Pôvodne sme mali ísť taxíkom, no Sebastian sa ponúkol, že nás vezme.

„Si sa teda nahodila,“ podpichol do mňa s úškrnom.

„Ty tiež nevyzeráš najhoršie,“ vrátila som mu to s úsmevom, no v mysli som sa len krotila, aby som sa naňho hneď nevrhla. Bol oblečený v čiernom smokingu a košeľu mal rozopnutú. Vyzeral neskutočne sexy.

„Už som tu,“ dobehla Sofia v šatách. Keď zbadala Sebastiana, videla som, ako jej zaiskrili oči a vedela som, že myslí na to, čo ja. Len som sa pousmiala a nastúpila som dopredu k šoférovi. Ostatní ma nasledovali a o chvíľu sme sa už rútili po hlavnej ceste na prehliadku.

Tam sme sa rozdelili a Sebastian sprevádzal Sofiu medzi hostí a ja som utekala dozadu sa pripraviť. Carlos si ma opäť vzal do parády a po štvrťhodine som bola upravená. Utekala som k vešiakom a vzala si ten, čo mal napísané moje meno a číslo jedna. Počas celého večera sme mali každá predviesť tri modely.

Včera som mala skúšku spolu s ďalšími siedmimi dievčatami. 3 z nich boli nové, ako ja, a zvyšné 4 pre ňu už nejaký ten čas pracovali. Nepoznala som tam nikoho, až na jednu osobu. No tá nepoznala mňa. Eleanor Calder. V momente, keď som ju zbadala, myslela som si, že asi odpadnem. Hneď som si ju spojila s Louisom a srdce mi prestávalo biť. No snažila som sa tváriť normálne, aby jej to nebolo nepríjemné.

Naomi nás popárovala novú so starou a zaúčala nás do sveta modelingu. Ja som bola priradená k Eleanor.  Od šťastia sa mi chcelo umrieť. Mali nás vziať pod ochranné krídla a naučiť nás všetko, čo sa kedysi učili oni. A tak som strávila polovičku dňa v spoločnosti Eleanor, ako mi vysvetľovala jednotlivé veci. Bolo to úžasné.

No späť do prítomnosti. Keď som bola hotová, nabehla som do zadnej miestnosti, kde už čakala Naomi s ďalšími 5 modelkami.

„A, už si tu, Vicky. Ešte počkáme Eleanor a Bellu a môžeme začať,“ usmiala sa a zakývala, aby som prišla bližšie. Oprela som sa o stenu a mlčky som s ostatnými čakala na oneskorencov. Napokon dorazili a ospravedlňovali sa, že majú meškanie.

„Dobre, dobre. Už sme tu všetky, tak by som vám len chcela popriať veľa šťastia a nech celý tento večer dopadne výborne. Pôjdete po dvojiciach, tak ako ste boli spárované včera.“

Pozrela som sa na El a tá mi venovala milý úsmev. Bola naozaj skvelá. Povedala som si, že sa nebudem blázniť tým, že chodí s Louisom a ani sa ju na nič ohľadom nich nebudem pýtať, aj keď som strašne chcela. Uzavrela som sama so sebou dohodu, že sa k nej budem chovať ako k normálnemu dievčaťu a pokúsim sa s ňou spriateliť.

„... a El s Vicks pôjdu ako štvrté,“ zachytila som naše mená. „Tak, už je čas. Idem ich teda privítať.“

Vstala a odišla preč. my sme sa pripravili za mólo z oboch strán a čakali sme na pokyn. A odrazu sa to začalo.

Coincidence 11

Zdravíčko :) tak tu je 11.časť :) dúfam, že sa bude páčiť. Sľúbila som článok o Janoskians pre tých, čo o nich ešte nepočuli. No nedám ho sem, ale spravila som nový blog, kde budem potom aj písať o nich poviedku → Janoskians Blog . Zatiaľ tam je len krátky článok o nich, kto sú zač a čo vlastne robia + ich fotky a 12 mojich najobľubenejších videí, ktoré robili. Chystám sa ešte v najbližšej dobe spraviť články o každom z nich tak, že keď kliknete na meno pod fotkou, zobrazí sa vám ten článok :) alebo aj na domovskej stránke. :) tak dúfam, že si ich zamilujete rovnako ako ja a poviedku s nimi budete čítať tak nadšení, ako s 1D. :) 

Presne o 4 som sedela na stoličke pri Carlosovi, teraz už bez županu s obutými 12-centimetrovými lodičkami. O minútu na to prišla Naomi a prezrela si ma.

„Výborne,“ pochválila ich. „Poďme na to!“ zavelila a všetci sme ju nasledovali do akejsi miestnosti, kde bolo natiahnuté plátno a naň mierili svetlá. Postavili ma pred foťák a kázali mi, aby som sa tvárila prirodzene. Potom ma ešte posúvali do všelijakých figúr a ja som im len pózovala.

Po niekoľkých minútach mali zrejme dosť záberov a tak sme sa presunuli inam, tentoraz do stredu nákupného centra. Tam stálo mólo a po ňom sa prechádzalo pár dievčat a skúšalo si rôzne pózy. To sa mám akože prechádzať po móle pred všetkými len v spodnom prádle? To snáď žartujú!

„Odpozeraj si pár póz, ktoré robia dievčatá. Potom vyjdeš hore a prejdeš sa po móle. Vystretá, hlava hore, prepínať kolená, nespadnúť. To je tvoja hlavná úloha. Ak to zvládneš, si v tíme. Ide o to, aby si sa nehanbila predviesť sa,“ hovorila mi Naomi. Prikývla som, že rozumiem a sledovala som modelky na móle.

Po približne dvoch minútach som si myslela, že som pripravená, a tak som vyšla po schodoch hore, nadýchla som sa, odhodila ostych a vykročila vpred. Snažila som sa dodržať všetko, čo mi Naomi prízvukovala. Na konci som spravila krátku pózu, ladne som sa otočila a zamierila som späť.

Zastavila som sa pred Naomi a Sebastianom a čakala som verdikt.

„Dievča, ty si sa pre modeling narodila,“ usmiala sa na mňa po prvýkrát Naomi. „Všetci ťa hltali očami a tá chôdza. Jednoznačne ťa potrebujeme, takže ak máš záujem, príď sem zajtra, keď tu už nebude chaos a dohodneme sa na zmluve a ostatných veciach, dobre?“

„Ďakujem,“ opätovala som jej úsmev. „Prídem rada. Celkom som sa bavila. Len môžem ešte jednu otázku?“

„Počúvam.“

„Budem stále predvádzať len spodné prádlo?“

„Nie, nie, moja,“ zasmiala sa Naomi. „To len teraz som chcela, aby na fotkách vynikla tvoja postava. Možno sa s tým ešte párkrát stretneš, ale zameriavame sa celkovo na kolekcie.“

„Tak to je fajn,“ odvetila som s úsmevom.

„Dobre. Mám ešte prácu, takže sa vidíme zajtra,“ odvetila a odkráčala preč. Pozrela som sa na Sofiu a tá ku mne v momente pribehla a objala ma.

„Gratulujem. Vedela som, že to zvládneš na jedničku,“ usmiala sa.

„No dievčatá, ja už tiež pôjdem,“ ozval sa Sebastian. „Uvidíme sa možno niekedy na fotení.“

Sledovala som ho, ako odchádza a potom sme sa pobrali naspäť do obchodu. Prezliekla som sa do svojho a veci som nechala na skrini. Rozlúčila som sa s Carlosom a odišli sme preč.

„Nepôjdeme niekam na večeru? Nechce sa mi doma variť,“ spýtala som sa Sofiu.

„Ja som za. Nando´s?“

„Môže byť,“ usmiala som sa a vyrazili sme. Objednali sme si poriadne porcie a dosýta sme sa najedli. Potom sme si vonku odchytili taxík a odviezli sa domov.

O niekoľko dní

Sedela som na stoličke pred zrkadlom, tentoraz už nie v nákupnom centre a Carlos mi upravoval vlasy. Odkedy som podpísala zmluvu a prehodnotila všetko s Naomi, bol pridelený k našej skupine. Toto bola moja prvá akcia vôbec. Vlastne to ani nebola nejaká veľká akcia, len mi mal Sebastian zrobiť photobook.

Keď bol so mnou Carlos hotový, poslal ma do šatníka, kde som už mala pripravené oblečenie na troch vešiakoch. Vzala som prvý a hodila to na seba. Napokon som vyšla na pľac a Sebastian mi kázal, ako sa mám postaviť, aký výraz mam nahodiť a podobne.

Po hodine sme to mali konečne za sebou a už sme len vyberali tie najlepšie zábery do knihy. Napokon sme sa zhodli na dvadsiatich best a mohla som ísť domov. Myslela som si, že ma tam bude Sofia čakať, no keď som vošla dnu, dom bol prázdny. V kuchyni som si našla odkaz, že si šla popozerať nejaké šaty na moju prvú prehliadku. Usmiala som sa a znovu sa zasnívala.

Dnes bola sobota a celý nasledujúci týždeň som mala voľno. Potom v sobotu sme mali mať prehliadku novej kolekcie a v stredu sa mala nafotiť do katalógu. Mohla som si pozvať dvoch ľudí, a tak so mnou samozrejme šla Sofia. Druhú osobu som nepotrebovala. A keďže to bol galavečer, Sofia potrebovala nejaké spoločenské šaty. Aj mne by nejaké trebalo, pretože hneď po prehliadke má byť afterpárty a tam už budem vo vlastnom. Rozhodla som sa, že na nákupy pôjdem v pondelok.

Vybrala som si z ľadničky včerajší obed a zohriala som si ho v mikrovlnke. Len čo som sa najedla, hodila som sa na gauč v obývačke a unavená som zaspala. Zobudil ma Sofiin smiech a nejaké cudzie hlasy.

„Konečne doma,“ vzdychla si žena.

„Nebodaj sa ti dovolenka nepáčila?“ opýtal sa muž.

„Ale áno, lenže domov je domov.“

Postavila som sa na nohy a šla som omrknúť, kto to je. V chodbe stála staršia žena s mužom, asi tak okolo 50-ky. Podišla som k nim a pozdravila som.

„Dobrý deň.“

„Aaaa, zdravím,“ usmial sa muž. „Ty musíš byť Viktória, však?“

„Áno, to som ja,“ usmiala som sa.

„Ja som Sofiin otec. Volaj ma Tom a toto je moja žena, Claire,“ ukázal sa ženu po jeho boku.

„Veľmi ma teší,“ podala som obom ruky.

„Takže, zoznámenia máme za sebou. Ideme do mojej izby,“ zavelila Sofia. S úsmevom som ju nasledovala. Sadla som si na kreslo, zatiaľ čo ona vybaľovala na posteľ nákupy.

„Už len minútku,“ ukázala prstom a otočila sa mi chrbtom. Vkráčala do našej spoločnej kúpeľne, ktorá bola medzi izbami a ja som zatiaľ sledovala oblohu za oknom. Po chvíľke sa vrátila, už prezlečená a s úsmevom sa na mňa pozerala.

„Tak? Čo na nich povieš?“

Mala na sebe nádherné ružové šaty bez ramienok nad kolená s predĺženou sukňou. Tesne obopínali jej skvelú postavu a zvýrazňovali ladné krivky.

„Páni!!! Vyzeráš v nádherne,“ vzdychla som si.

„Všakže?“ odvetila nadšene. „Hneď, keď som ich zbadala, vedela som, že budú moje. A neboli ani veľmi drahé.“

„Tak to je super.“

„Môžeme tam ísť pozrieť aj tvoje šaty. Určite si niečo vyberieš,“ usmiala sa.

„Tak to dúfam. Inak budeš za hviezdu ty,“ zasmiala som sa.

„Veď by to nebolo po prvýkrát,“ podpichla ma tiež. Hodila som do nej vankúš a zasmiala som sa. Človek by si myslel, že sa na seba za takéto reči urazíme a minimálne týždeň spolu neprehovoríme, no my sme si dokonale rozumeli a vedeli sme, kedy tá druhá žartuje.

„Ideme večer niekam?“

„Môžeme skočiť do toho klubu, čo sme tam boli prvýkrát. XOYO,“ navrhla Sofia.

„To je dobrý nápad,“ usmiala som sa. „Rozptýlenie mi padne vhod. Aj keď mám teraz týždeň voľno.“

„To je job. Pracuješ možno 5-krát od mesiaca a pritom zarábaš 3-krát viac ako iný brigádnici.“

„Mohla si ísť aj ty. Ale ty nieee.“

„Nechcem robiť modelku. Chcem sa tieto prázdniny flákať, poznávať mesto a stretnúť nejakých nových ľudí, poprípade špicľovať nejaké celebrity,“ zasmiala sa.

„To je dobrý nápad,“ súhlasila som. „Oooch, keby som tu stretla Harryho Stylesa, asi by som umrela od šťastia.“

„Stop!!! Prosím, žiadne One Direction ani Harry Styles. Ešte ich pri tebe začnem mať rada.“

„Veď to by bolo super,“ zasmiala som sa.

„Nie, nebolo,“ zamračila sa Sofia. „Zmeňme tému. 28.6. si nič neplánuj!“

„Čože? A to už prečo?“ začudovala som sa.

„Uvidíš,“ usmiala sa záhadne Sofia a ja som vedela, že mi to nepovie. Nikdy neprezradila žiadne tajomstvo ani prekvapenie.

„Tak fajn, ale nech to stojí za to!“

„To si píš, že bude.“

„Idem sa pripraviť na večer,“ zasmiala som sa a odišla späť do svojej izby. 

Coincidence 10

Zmena plánu ... twitcam v stredu nebude, lebo oco sa rozhodol prerábať, takže ďalší termín oznámim neskôr. :) večer dám asi ešte jednu časť aj s článkom o Janoskians ... kto sa teší? :D

Cestou domov som absolútne nevnímala svet okolo seba a neustále som premýšľala nad tým konkurzom. Čo ak to bol nejaký žart? No za pokus to stojí, pomyslela som si a tak som sa rozhodla, že tam predsa len pôjdem.

Na druhý deň som sa zobudila až okolo obeda a Sofia už bola dávno hore.

„Prečo si ma nezobudila?“ opýtala som sa jej zaspato, keď som ju našla v kuchyni.

„Chcela som, aby si bola poobede fit. Vyspinkaná do ružova,“ zasmiala sa.

„Bože, to dnes mám ten konkurz!“ tresla som sa po hlave. „Úplne som na to zabudla.“

„Ešte že máš mňa.“

„Čo si mám preboha obliecť?“

„Niečo ti nájdeme, neboj,“ usmiala sa a položila predo mňa tanier s palacinkami.

„Mňam, pozerám, že si sa nudila,“ zasmiala som sa.

„V telke dávajú len somariny, tak som sa rozhodla niečo ukuchtiť. Snáď ti bude chutiť.“

„Uvidíme, či ma neotráviš,“ uškrnula som sa a ohryzla si z palacinky. Chutilo to výborne. Boli plnené džemom a banánmi, poliate čokoládou. „Je to skvelé,“ povedala som s plnými ústami.

„No to si myslím,“ zasmiala sa Sofia a prisadla si ku mne so svojím tanierom. Spoločne sme sa napchávali až nám bolo sladko a zvyšok sme nemohli dojesť. Odložili sme si to na neskôr a šli do mojej izby. Sofia sa pustila do mojej skrine a všetko oblečenie triedila na dve kôpky. Áno alebo nie.

Všetky zvyšné veci na posteľ a po izbe. Ja som ju len z diaľky sledovala a snažila som sa zistiť, o čo sa pokúša. Napokon hodila polovicu vecí za seba a ostalo jej kvietkované tielko a biele kraťasy s látkovým opaskom. K tomu vybrala nejakú bižutériu a balerínky.

Musela som uznať, že vybrala naozaj skvela a jednotlivé veci k sebe dokonale pasovali. Bolo to jednoduché a decentné, no pritom pekné. Avšak ten bodrel za ňou a v skrini ... ten budem pratať dlho. Poslušne som si obliekla, čo mi nakázala, no keď ma chcela nalíčiť, razantne som odmietla. Skúšala ma prehovárať, no ja som sa nedala.

„Prepáč Sofi, ale maľovať ma rozhodne nebudeš. Nie žeby sa mi to nepáčilo, tebe to neskutočne sluší, ale ja som zvyknutá ja jednoduchosť. Takže to zvládnem sama, dobre?“ povedala som jej. Len si prekrížila ruky na prsiach a naoko namosúrene vypochodovala z izby.

Nie, žeby Sofia nevedela narábať so šminkami, ale ona preferovala výraznejší make-up. Dymové líčenie s tmavými farbami, výrazný rúž a lícenka. Vždy v tom vyzerala skvele, ale ja som sa počas dňa radšej nemaľovala alebo keď už, tak len jemne.

A tak som si sadla pred zrkadlo a pustila som sa do toho. Korektor na zakrytie nedokonalostí, tenká vrstva púdru, riasenka a svetloružový lesk na pery. Hotová som sa obzrela v zrkadle a musela som uznať, že dokopy to vyzerá fakt super. Spokojná so svojím výzorom som vyšla z izby a zaklopala na tú Sofiinu. Otvorila mi už prezlečená a s úsmevom na perách.

„Takže ideme?“ zvolala radostne.

„Môžeme,“ usmiala som sa na ňu a zišli sme dole.

„Zavolala som nám taxík. Dole mu povieš adresu.“

„Ehm, čo?“ pozrela som na ňu vyjavene.

„No predsa adresu, kde je ten konkurz.“

„Ja neviem,“ šepla som zarazene. Vo chvíli, keď som sa s tým fotografom rozprávala som bola natoľko zasnívaná, že  som ani nepostrehla, čo mi hovoril, kam mám prísť.

„Čože?“ zvolala Sofia. „A čo budeme teraz robiť?“

Bezútešne som pokrčila plecami a sadla si na posledný schod. „Už to mám!“ rozsvietilo mi. „Zavolám mu. Mám predsa jeho vizitku!“

„To je hlavička. Tak volaj!“

„Počkaj, len ju musím nájsť,“ odvetila som a začala som sa hrabať v kabelke. Napokon som našla peňaženku a v nej zastrčenú vizitku. Opísala som číslo do mobilu a priložila ho k uchu.

„Zvoní,“ šepla som.

„Áno, tu jej Sebastian Trians. S čím pomôžem?“

„Dobrý deň. Tu je Viktória Sanchez ale meno vám asi veľa nenapovie. Včera sme sa stretli v parku a nejako som zabudla, kde je ten konkurz.“

„Ach, to ste vy. Takže ste sa napokon rozhodli prísť?“

„No áno.“

„Je to vo Westfield London Shopping Centre.“

„Ďakujem pekne. Dovidenia,“ pozdravila som a zložila. Ukázala som Sofii zdvihnuté palce a vyšli sme pred dom, kde nás už čakal taxikár. Nasadli sme, povedala som adresu a už sme sa viezli londýnskymi zápchami. 15 minút pred treťou sme dorazili do nákupného strediska, zaplatili sme za odvoz a vošli dnu. Netušili sme však, kam máme ísť, no našťastie šli okolo nás dievčatá, čo sa o tom rozprávali.

Potiahla som Sofiu a kráčala som za nimi, až sme prišli do obchodu Hollister a tam stálo snáď milión dievčat rôzneho veku, pripravené začať kariéru modelky. Spomenula som si, ako mi Sebastian vravel, že mám niekomu ukázať vizitku a ten ma zavedie za ním. A tak som sa vykročila k SBS-károvi pri dverách.

„Dobrý deň, prosím vás, neviete, kde by som mohla nájsť  pána Triansa?“ opýtala som sa a podala mu vizitku.

„Poďte za mnou,“ povedal hrubým hlasom a kráčal niekam dozadu. Prešli sme cez zadné dvere a ocitli sa v „zákulisí“ celej tej parády. Bol tam celý tím ľudí a vzadu sa Sebastian rozprával s nejakou ženskou.

„Pán Trians. Ďalšia,“ ukázal na mňa. Sebastian mi zakýval, aby som prišla k nemu a tak som vykročila vpred.

„Naomi, toto je to dievča, o ktorom som ti rozprával,“ povedal a chytil ma okolo pliec.

„Hmmm,“ odvetila tá ženská a dôkladne si ma prezrela od hlavy po päty. Zachytila som Sofiin pohľad vzadu a ona mi ukázala zdvihnuté palce. „Pomaly si otáčaj.“

Poslúchla som ju a centimeter po centimetri som sa otáčala na mieste. Naomi len sem tam prikývla a zahmkala. Napokon som sa vrátila na pôvodne miesto, ako som stála a pozrela som na ňu.

„Postavu má výbornú a výškovo to tiež nie je zlé. Koľko meriaš?“ opýtala sa ma.

„172 cm,“ odvetila som.

„Áno, áno,“ prikyvovala Naomi. „Mal si pravdu, Sebastian. Hodí sa sem,“ usmiala sa na Sebastiana. Tomu sa na tvári rozžiaril úsmev a zjavne si vydýchol. „Vyskúšame ťa, ako sa tváriš na fotkách a či sa vieš prechádzať vo vysokých opätkoch na móle. Ak to zvládneš, berieme ťa,“ dodala na moju adresu, tentoraz bez úsmevu. „Sebastian, odveď ju ku Carlosovi, nech ju upraví a o 4 ma tam čakajte. Obleč jej niečo také, aby jej vynikla postava.“

„Iste, Naomi,“ prikývol horlivo Sebastian a chytil ma za ruku. Ja som hodila pohľad na Sofiu a ukázala jej, nech ide s nami. Kráčali sme za Sebastianom až úplne dozadu, kde ma posadil na nejakú stoličku oproti zrkadlu a po chvíli k nám prišiel akýsi mladý chalan, trošku zženštilý.

„Carlos, poslala nás Naomi. Máš ju upraviť na fotenie a skúšobnú prehliadku. Prídem o polhodinu, dobre?“ nakázal mu a vyparil sa, bohviekam.

„Ahojky,“ podal mi ruku a usmial sa. „Ja som Carlos a keď s tebou skončím, nespoznáš sa.“

„Ja som Vicky. Nebudeš mi strihať vlasy, že?“ opýtala som sa ho vystrašene.

„Neboj sa. Len ti ich upravím.“

Napokon som sa upokojila a nechala som ho, nech si robí svoju prácu. Sem tam som hodila pohľad do zrkadla na Sofiu a hľadala som v nej podporu. O polhodinu prišiel Sebastian a kritizoval nedostatky. Mala som pocit, že čochvíľa Carlos vybuchne a niečo mu povie, no našťastie sa udržal. Zrejme tu mali akúsi hierarchiu a Sebastian bol očividne vyššie ako Carlos.

Napokon všetci ustúpili stranou a Carlos povedal:

„Hotovo.“

Pozrela som sa na seba do zrkadla a naozaj som sa nespoznávala. Vlasy som mala upravené do ľahkých vĺn a zaťažené kilom laku, na očiach som mala umelé mihalnice a tmavé tiene a lícach farbu. A napodiv to vôbec nevyzeralo zle.

„Tak čo na to hovoríš?“ opýtal sa ma Carlos.

„Nemám slov, wau!“ odvetila som s úsmevom.

„Dobre, teraz ti ešte vyberieme oblečenie. Máme 15 minút, aby sme ti našli to pravé. Poďme,“ povedal Sebastian a ťahal ma do obchodu. Všetky dievčatá, čo tam čakali nám ustupovali z cesty a Sebastian mieril priamo k spodnej bielizni.

„Aké máš číslo?“ opýtal sa ma prehrabujúc sa v podprsenkách.

„70B,“ odvetila som mu. Do rúk vzal aspoň desať kusov spodného prádla a pchal ma s nimi do kabínky.

Poslušne som sa obliekla do každého a ukazovala som sa mu. Neustále len krútil hlavou a vždy našiel niečo, čo mu nesedelo. Napokon ostal posledný čierny kus a ten už našťastie sedel vo všetkých ohľadoch. „Takto je to dokonalé!“ povzdychol si nadšene a podal mi hodvábny župan, aby som sa zakryla. Moje oblečenie mi zobrala Sofia a ja som jej venovala vďačný pohľad.

Coincidence 9

Nemožem tomu uveriť!!! Pozerám na to číslo celý deň a stále sa mám pocit, že sa mi to len zdá. Keď som s písaním začínala, ani len som netušila, že tu bude chodiť toľko ľudí, že napíšem toľko poviedok a už vonkoncom som ani nedúfala, že tu budem mať 200,000 klikov!!! A za to všetko by som sa vám chcela srdečne poďakovať! ♥ Ďakujem, že tu stále chodíte a čítate moje výtvory. Ďakujem tým, ktorí mi rozjasňujete moju tvár úsmevom zakaždým, keď čítam vaše úžasné komentáre. Ďakujem, že som si tu našla veľmi dobré kamarátky, s ktorými udržiavam kontakt. Ďakujem za skvelé nápady a pripomienky. Ďakujem za hlasovanie v anketách. A ešte raz - ĎAKUJEM!!! ♥ Neskutočne si vás cením a nikdy nezabudnem :)

A teraz k veci :D Je tu nová časť Coincidence, takže dúfam, že sa bude páčiť :) zajtra bude pravdepodobne až ďalšia, čiže sa nemusíte pýtať :P rozmýšľam, že sem pridám aj článok o Janoskians, pretože pozerám, že veľa ľudí tu ani nevie, kto to je (ani ja som to nevedela donedávna :D) a keďže rozmýšľam, že o nich budem písať, chcem vás s nimi oboznámiť :) A ešte jeden oznam ... V stredu 29.8.2012 budem mať ďalší twitcam spolu s Erikou z blogu Don't dream your life, live your dream, takže ak budete mať čas a chuť alebo sa budete nudiť, príďte sa pozrieť :) a teraz šup šup čítať :P

Ráno som sa prebudila do prekvapivo slnečného dňa. Lúče mi svietili na prsty na nohách a hneď som dostala dobrú náladu. Vstala som a vlasy som si zopla do gumičky. Obula som si moje ružové papučky Playboy, čo som dostala na minulé narodeniny od Sofie a zišla som dolu do kuchyne.

Otvorila som si chladničku a vybrala si odtiaľ mlieko. Zo skrinky nad dresom som vybrala krabičku cereálií a nasypala som ich do misky. Včera sme cestou z nákupov našťastie spravili aj nákup do kuchyne, lebo inak by sme dnes, a vlastne aj včera, boli o hlade.

Pozerala som von oknom a pomaly som jedla. Hlavou mi prúdili všetky tie nápady, čo by sme dnes mohli robiť, no ostala som pri bazéne. Keďže bolo krásne počasie, bola by škoda nevyužiť to na opaľovanie a kúpanie v bazéne, keď ho máme k dispozícii priamo v dome.

A tak keď zišla dolu aj Sofia, povedala som jej svoj návrh a ona ho s úsmevom prijala. Kým sa najedla, šla som sa hore prezliecť do čiernych plaviek bez ramienok, nakrémovala som sa opaľovacím krémom  a spolu s uterák som vyšla na záhradu. Rozložila som sa na lehátko a čakala som sa Sofiu.

Keď konečne prišla, skočili sme do bazéna a chvíľu sme si zaplávali. Potom sme si opäť ľahli a opaľovali sa. Čas nám zbehol pomerne rýchlo a o chvíľu už bol čas obeda. Nechcelo sa nám variť, a tak sme si povedali, že skočíme do nejakého fast-foodu a potom si prezrieme mesto. A tak sme vybehli do izieb a prezliekli sa. Hodila som na seba tielko s kraťasami a doplnkami a do kabelky zbalila pár vecí. Zišla som dole, kde ma už čakala Sofia a obula som si sandále.

Dnes sme si nevolali taxík ale rozhodli sme sa prejsť pešo. Do centra to nebolo ďaleko a tak sme si spravili prechádzku slnečným Londýnom a popri tom sme, ako inak, kecali. Cestou sme našli McDonald a zamierili sme dnu. Objednali sme si malé menu každá a schuti sa najedli. Nebola som, ako mnoho dievčat, proti hamburgerom a podobným veciam. Chutilo mi to a tak prečo by som si to mala odopierať. Metabolizmus mi pracoval na plné obrátky a tak mi to ani neuškodilo na postave.

Po chutnom obede sme sa prešli po klasickej ceste vedúcej od Tower of London cez River Side až po Buckinghamský palác. Tam sme to otočili do Hyde parku a unavené sme sa zhodili do trávy.

„Čo teraz?“ opýtala som sa.

„Teraz si dáme Deli,“ zasmiala sa Sofia a ľahla si. „Myslím, že najbližšiu polhodinku tu ostanem len tak ležať a nepohnem sa odtiaľto.“

„Tak to sa k tebe pridám, lebo tiež už nevládzem,“ odvetila som so smiechom a ľahla som si tiež. Nad nami sa ohýbali koruny stromov a v nich si čvirikali vtáčky. Na jednom konári som zazrela veveričku ako si lúska oriešok, no ten jej potom vypadol na zem. Šikovne zliezla dole a uchmatla si ho skôr, než si ju ktokoľvek stihol všimnúť. Ktokoľvek okrem mňa.

Usmiala som sa sama pre seba a odvrátila som pohľad inde. Na druhej strane parku sa nachádzalo jazero a v ňom desiatky kačiek a labutí. Turisti si ich s obľubou fotili a hádzali im do vody kúsky jedla. Ani dnes tomu nebolo inak. Zvyšok parku bol relatívne prázdny, no sem tam niekto sedel, väčšinou v skupinkách, a o niečom debatovali alebo si pochutnávali na olovrante.

Poslednú dobu som sem samozrejme chcela ísť aj kvôli chalanom z 1D, no to nebol jediný dôvod, prečo sa mi Londýn tak páčil. Zbožňovala som tú inú kultúru. Iné zmýšľanie. Londýnčania, a celkovo aj Angličania boli úplne odlišný. Páčil sa mi ten typický anglický život. Nikto sa o nikoho nestaral, nikto iných neodsudzoval. Žilo tu viac národností a tak tu nebol priestor ani pre rasizmus. Teda, aspoň nie tak okatý.

Ľudia sa obliekali pohodlne a tak, ako sa im to páčilo nehľadiac na druhých alebo na modelky z časopisov. Všimla som si nespočetne veľa kombinácií, ktoré vyrážali dych a jeden chlap mal dokonca obuté topánky v tvare chodidiel. Keby ste takto vyšli na ulicu na Slovensku, hneď by sa za vami otáčali všetci ľudia a na ďalší deň by ste sa ocitli na stránke módneho časopisu ako chodiaca katastrofa.

No tu to bolo iné. Všetko tu bolo iné. Dokonca aj park bol akýmsi spoločenským miestom, kde sa stretávali mladí aj starí a trávili tu voľný čas. A práve preto sa mi tu páčilo. Bolo to odlišné. Bolo to miesto, o ktorom som toľko snívala. Vždy som chcela navštíviť Londýn a dúfala som, že tu možno aj neskôr budem bývať.

Vrátila som sa zo svojich myšlienok späť do reality a posadila som sa. Bolo mi neskutočne horúco a mala som chuť na zmrzlinu. Neďaleko bol stánok a ja som sa ho rozhodla navštíviť.

„Idem si kúpiť zmrzlinu, chceš tiež?“ opýtala som sa Sofii.

„Nie, nie, nemám na ňu chuť. Vďaka,“ zamrmlala so zatvorenými očami, a tak som sa tam vybrala sama. Keď som prechádzala popri neďalekej lavičke, zaregistrovala som blesk fotoaparátu. Otočila som sa smerom, odkiaľ prišiel a uvidela som tam sedieť pomerné mladého muža so zrkadlovkou pri tvári. Pozeral cez ňu na mňa, no keď si všimol, že naňho hľadím, zložil ju dole a usmial sa na mňa.

Zamierila som k nemu a rovno som sa ho opýtala:

„Prečo ma fotíte?“

„Hľadám nové tváre pre svoju šéfku,“ zaškeril sa.

„A čo keby ste sa najprv opýtali, či smiete?“

„Prepáčte, ak som vás nejako nahneval. Ja len, že ste veľmi pekná a máte skvelú postavu. Nechceli by ste prísť na konkurz?“ podával mi vizitku. Vzala som si ju do rúk a prezrela som si ju. Sebastian Trians.

„Čo je to za konkurz?“ opýtala som sa nechápavo.

„O nové modelky, ako som už povedal. Pracujem pre spoločnosť Hollister a momentálne máme málo modeliek, tak hľadáme nové tváre. Hodili by ste sa nám do tímu. Môžete to brať ako letnú brigádu. Plat je viac než slušný.“

Zamyslela som sa nad tým. Mojím snom bolo síce pracovať ako top návrhárka, no ako lepšie začať, ako modelka. Je to aspoň blízke tomu, čo chcem robiť a nič za to nedám. Budem predvádzať modely svetových špičiek. A navyše, sľúbila som rodičom, že si nájdem nejakú brigádu. Na tvári sa mi zjavil úsmev.

„Konkurz je zajtra o tretej vo Westfield London Shopping Centre. Ukážte pri vstupe moju vizitku, pošlú vás za mnou.“

„Ďakujem,“ usmiala som sa, „ešte sa rozhodnem.“

S pohľadom zapichnutým do vizitky som sa zamyslená vracala späť k Sofii. Prisadla som si a ešte stále som čumela na to meno.

„Kde máš tu zmrzku?“ začudovala sa Sofia, keď si ma všimla. Keď som nereagovala, posadila sa ku mne a vzala mi z rúk vizitku.

„Kto je to?“ opýtala sa.

„Fotograf,“ odvetila som prosto.

„Fotograf? Odkiaľ máš tu vizitku?“

„Dal mi ju a pozval ma na konkurz,“ usmiala som sa.

„Na aký konkurz? Ježiši, už sa vykokci!“

„Na modelku. Pre Hollister.“

„Ty snáď žartuješ! Tak teba pozvali na ... o môj bože!“ začala výskať.

„Je to šialené, však?“ usmievala som sa ako blázon. „Ešte neviem, či tam pôjdem.“

„Ako to myslíš?“ zarazila sa Sofia. „Musíš tam ísť. Bude to úžasné, uvidíš. Pôjdem s tebou.“

„Pôjdeš aj ty na konkurz?“ pozrela som na ňu prosebne.

„Ja? Si sa zbláznila. Nechcem byť modelka. Ale tebe by to šlo tak skvele,“ vzdychla si. „Sľúb mi, že tam pôjdeš!“

„Ja neviem, Sofi,“ vzdychla som si.

„Vicks, no ták. Je to šanca, akú dostane málokto. Prosííím.“

„Tak dobre. Ale pôjdeš tam so mnou!“

„Jasné,“ zasalutovala Sofia a obe sme sa pustili do smiechu.