Coincidence 5

Nech sa páči, nová časť :) a ešte BTW, pochopil aspoň niekto, prečo má Harry na skype meno práve Hes5??? :D :D :D

Čas letel, dni sa menili na týždne a tie na mesiace. Písomná maturita nám dopadla nad očakávania a do ústnej ostávali necelé dva týždne. Pilne som študovala a deň čo deň som sa snažila natlačiť si do hlavy nové a nové poznatky. 

Avšak každú sobotu som vždy bola na skype a písala som si s Hesom. Keďže ani on nemal veľmi veľa času, dohodli sme sa na jednom dni v týždni, ktorý sme si navzájom rezervovali.

Čoraz viac a viac sme sa navzájom zbližovali a vždy sme si mali o čom písať. Stali sa z nás veľmi dobrý kamaráti, aj keď sme sa nikdy nevideli a možno ani neuvidíme. Ale aj tak ho mala každým týždňom radšej a radšej a občas som mala pocit, že si s ním rozumiem viac ako so Sofiou.

Neberte to zle, Sofiu zbožňujem nadovšetko a navždy bude moja najlepšia kamarátka, no s Hesom je to iné. Nie nadarmo sa hovorí, že najlepší kamarát je chlapec. S ním som sa nemusela hádať o hlúpych dievčenských veciach a občas som sa mu mohla aj vyspovedať so svojím ľúbostným životom bez toho, aby pri tom prevracal očami (akoby som to mohla vidieť, no dúfala som, že to nerobí).

V škole sa každý vzrušoval nad piatkom a nevedel sa dočkať, kedy príde, a ja som sa túžobne očakávala sobotu. No len v mojich myšlienkach, keďže by ma spolužiaci asi považovali za blázna. Dokonca ani Sofia o ňom nevedela. Chcela som si to nechať len a len pre seba.

Jeden piatkový večer sme ako vždy šli so Sofiou do baru a práve robili nejakú tombolu. Každý mal doniesť niečo, za čo potom dostal lístok a navzájom sa akoby vymenili veci. No a potom sa ešte žreboval úplný výherca, ktorý získal nový Blackberry a voľný účet na niektorý večer. Netuším, kto to vymyslel, ale možnosť získať nový mobil ma neskutočne lákala a tak som doniesla starú hru na PC, ktorú som už nehrala a dala som ju do tomboly.

Potom sme si ako zvyčajne sadli a objednali dve tequilly a kofolu. Zapili sme to na výhru a sledovali sme, ako volajú čísla. Ľudia si zaradom chodili brať veci, niektorý nadšení, iní sklamaní. Našli sa aj takí, ktorý dostali späť vlastnú vec, čo dali do tomboly a ja som len dúfala, že sa to nestane aj mne.

Napokon vyvolali 48, čo bolo na mojom papieriku a ja som si došla po CD-čko Simple Plan. Wohoo, potešila som sa v duchu a s úsmevom som si šla späť sadnúť. Tak toto dopadlo nad moje očakávania. Simple Plan zbožňujem už od ich začiatkov, no nikdy som si nemohla dovoliť kúpiť si ich CD-čko. A teraz jedno mám.

Bola som neskutočne šťastná a už som si v hlave fantazírovala, ako si ho doma pustím, že som ani nepostrehla, že vyvolávajú hlavnú výhru. Až keď do mňa asi trikrát štuchla Sofia, zbystrila som pozornosť a spýtavo som sa na ňu zahľadela. Ona sa na mňa usmievala a ukázala na „pódium“, kde žrebovali.

„Číslo 48? Má niekto toto číslo?“ pýtal sa majiteľ baru.

48? Veď to mám ja! Ale ja už som predsa vyhrala CD-čko. Už by ma nemohli vyžrebovať druhýkrát, nechápala som, no aj tak som podišla k nemu. Až keď sa na mňa široko usmial a do rúk mi podal úplne novučičký mobil spolu s poukážkou, pochopila som, že som vyhrala hlavnú cenu. Neuveriteľné!

Bola som úplne prešťastná a úsmev na tvári mi svietil od ucha k uchu. S novým mobilom v ruke som kráčala späť k nášmu stolu a Sofia mi len gratulovala.

„Pozerám, že občas to tvoje Believe vážne funguje,“ zasmiala sa. Ja som sa len automaticky chytila retiazky a pousmiala som sa.

„Len treba veriť.“

Zvyšok večera so mnou nebola reč, pretože som si menila karty, presúvala kontakty, nastavovala nový mobil a sťahovala aplikácie. Ako prvý išiel skype a hneď som napísala správu Hesovi. Možno si teraz budeme môcť písať častejšie. On bol tiež väčšinou pripojený na mobile.

Napokon mi už šiel autobus, a tak som sa rozlúčila, ospravedlnila som sa Sofii, že som sa jej nevenovala a pobrala som sa na zastávku. S nosom zapichnutým do mobilu som kráčala ulicou a nastúpila som na bus domov.

Keď som odomkla dvere bytu, víťazoslávne som vkráčala do obývačky a ukázala som rodičom mobil. Obaja sa potešili, že im tým už nebudem píliť uši a viac ich to nezaujímalo.

Celú noc som sedela na posteli v tme a hrala som sa s novým mobilom. Pritom som ani neviem ako zaspala a zobudila som sa s mobilom pritisnutým k hrudi. Podvedome som sa o neho bála a nedovolila som mu spadnúť, aby sa nepoškodil. Opäť som sa usmiala, keď som si spomenula na včerajšok a na to, aké som vlastne mala šťastie.

Napokon som vstala z postele, odložila som mobil na stôl a dala som sa do poriadku. Na stole v kuchyni som si našla odkaz, že rodičia šli s Emou do obchodu a keď sa vrátia, odchádzame za babkou. No to mi bola radosť. Zase umriem nudou.

Spravila som si  raňajky a pobalila som si do kabelky knihu a iné veci. Práve keď som si dávala špirálu, zaštrkotali v zámke kľúče a dnu sa vrútila celá moja rodina snáď s miliónom tašiek.

„To ste vykúpili celý obchod?“ spýtala som sa so smiechom.

„Videla si chladničku? Nič tam nie je,“ odvetila mamka a začala vybaľovať. Sestra si šla pobaliť pár hračiek a tatino sa zavrel do obývačky k televízoru. Ako inak, od roboty v domácnosti ruky preč. A tak som dokončila úpravu očí a pobrala som sa mamke pomôcť. Za pár minút bolo všetko na svojom mieste a my sme opustili byt. Nastúpili sme do auta a odviezli sa k babke, ktorá bývala neďaleko mesta. Privítali sme sa a ja som sa ako zvyčajne zavrela dozadu s knihou v ruke.

Z izby som vyšla len na obed, kde sa zo mňa babka snažila aspoň čo to vytiahnuť. Pýtala sa ma na školu, priateľov, chlapcov a podobne a ja som jej zaradom odpovedala. Napokon jej došli otázky a tak šla pripraviť kávu a ja som sa vrátila späť k čítaniu. Keď sme odchádzali, mohlo byť niečo po 6. Dokelu, Hes ma už určite čaká. Netrpezlivo som sa vrtela v aute a keď sme došli domov, hneď som trielila na počítač.

„Mladá dáma, a čo tak do kuchyne pomôcť mi s večerou?“ zvolala za mnou mamka.

„Hneď to bude,“ zakričala som späť a prihlásila som sa na Skype. Už ma tam čakala správa:

tak to je super, teraz si môžeme písať častejšie :) a inak kde si? ešte nikdy si nemeškala, len ja

prepáč, bola som na nútenej návšteve u babky a vyrazili sme odtiaľ neskoro :) musím ísť pomôcť mamke s večerou, o chvíľku prídem ;-)

Rýchlo som odpísala a ponáhľala som sa do kuchyne.

„Takže čo varíme?“

„Nič mimoriadne. Len sprav sebe a sestre rožky a to je všetko,“ zahlásila mamka.

„Okey,“ odvetila som a pustila som sa do prípravy.