Coincidence 10

Zmena plánu ... twitcam v stredu nebude, lebo oco sa rozhodol prerábať, takže ďalší termín oznámim neskôr. :) večer dám asi ešte jednu časť aj s článkom o Janoskians ... kto sa teší? :D

Cestou domov som absolútne nevnímala svet okolo seba a neustále som premýšľala nad tým konkurzom. Čo ak to bol nejaký žart? No za pokus to stojí, pomyslela som si a tak som sa rozhodla, že tam predsa len pôjdem.

Na druhý deň som sa zobudila až okolo obeda a Sofia už bola dávno hore.

„Prečo si ma nezobudila?“ opýtala som sa jej zaspato, keď som ju našla v kuchyni.

„Chcela som, aby si bola poobede fit. Vyspinkaná do ružova,“ zasmiala sa.

„Bože, to dnes mám ten konkurz!“ tresla som sa po hlave. „Úplne som na to zabudla.“

„Ešte že máš mňa.“

„Čo si mám preboha obliecť?“

„Niečo ti nájdeme, neboj,“ usmiala sa a položila predo mňa tanier s palacinkami.

„Mňam, pozerám, že si sa nudila,“ zasmiala som sa.

„V telke dávajú len somariny, tak som sa rozhodla niečo ukuchtiť. Snáď ti bude chutiť.“

„Uvidíme, či ma neotráviš,“ uškrnula som sa a ohryzla si z palacinky. Chutilo to výborne. Boli plnené džemom a banánmi, poliate čokoládou. „Je to skvelé,“ povedala som s plnými ústami.

„No to si myslím,“ zasmiala sa Sofia a prisadla si ku mne so svojím tanierom. Spoločne sme sa napchávali až nám bolo sladko a zvyšok sme nemohli dojesť. Odložili sme si to na neskôr a šli do mojej izby. Sofia sa pustila do mojej skrine a všetko oblečenie triedila na dve kôpky. Áno alebo nie.

Všetky zvyšné veci na posteľ a po izbe. Ja som ju len z diaľky sledovala a snažila som sa zistiť, o čo sa pokúša. Napokon hodila polovicu vecí za seba a ostalo jej kvietkované tielko a biele kraťasy s látkovým opaskom. K tomu vybrala nejakú bižutériu a balerínky.

Musela som uznať, že vybrala naozaj skvela a jednotlivé veci k sebe dokonale pasovali. Bolo to jednoduché a decentné, no pritom pekné. Avšak ten bodrel za ňou a v skrini ... ten budem pratať dlho. Poslušne som si obliekla, čo mi nakázala, no keď ma chcela nalíčiť, razantne som odmietla. Skúšala ma prehovárať, no ja som sa nedala.

„Prepáč Sofi, ale maľovať ma rozhodne nebudeš. Nie žeby sa mi to nepáčilo, tebe to neskutočne sluší, ale ja som zvyknutá ja jednoduchosť. Takže to zvládnem sama, dobre?“ povedala som jej. Len si prekrížila ruky na prsiach a naoko namosúrene vypochodovala z izby.

Nie, žeby Sofia nevedela narábať so šminkami, ale ona preferovala výraznejší make-up. Dymové líčenie s tmavými farbami, výrazný rúž a lícenka. Vždy v tom vyzerala skvele, ale ja som sa počas dňa radšej nemaľovala alebo keď už, tak len jemne.

A tak som si sadla pred zrkadlo a pustila som sa do toho. Korektor na zakrytie nedokonalostí, tenká vrstva púdru, riasenka a svetloružový lesk na pery. Hotová som sa obzrela v zrkadle a musela som uznať, že dokopy to vyzerá fakt super. Spokojná so svojím výzorom som vyšla z izby a zaklopala na tú Sofiinu. Otvorila mi už prezlečená a s úsmevom na perách.

„Takže ideme?“ zvolala radostne.

„Môžeme,“ usmiala som sa na ňu a zišli sme dole.

„Zavolala som nám taxík. Dole mu povieš adresu.“

„Ehm, čo?“ pozrela som na ňu vyjavene.

„No predsa adresu, kde je ten konkurz.“

„Ja neviem,“ šepla som zarazene. Vo chvíli, keď som sa s tým fotografom rozprávala som bola natoľko zasnívaná, že  som ani nepostrehla, čo mi hovoril, kam mám prísť.

„Čože?“ zvolala Sofia. „A čo budeme teraz robiť?“

Bezútešne som pokrčila plecami a sadla si na posledný schod. „Už to mám!“ rozsvietilo mi. „Zavolám mu. Mám predsa jeho vizitku!“

„To je hlavička. Tak volaj!“

„Počkaj, len ju musím nájsť,“ odvetila som a začala som sa hrabať v kabelke. Napokon som našla peňaženku a v nej zastrčenú vizitku. Opísala som číslo do mobilu a priložila ho k uchu.

„Zvoní,“ šepla som.

„Áno, tu jej Sebastian Trians. S čím pomôžem?“

„Dobrý deň. Tu je Viktória Sanchez ale meno vám asi veľa nenapovie. Včera sme sa stretli v parku a nejako som zabudla, kde je ten konkurz.“

„Ach, to ste vy. Takže ste sa napokon rozhodli prísť?“

„No áno.“

„Je to vo Westfield London Shopping Centre.“

„Ďakujem pekne. Dovidenia,“ pozdravila som a zložila. Ukázala som Sofii zdvihnuté palce a vyšli sme pred dom, kde nás už čakal taxikár. Nasadli sme, povedala som adresu a už sme sa viezli londýnskymi zápchami. 15 minút pred treťou sme dorazili do nákupného strediska, zaplatili sme za odvoz a vošli dnu. Netušili sme však, kam máme ísť, no našťastie šli okolo nás dievčatá, čo sa o tom rozprávali.

Potiahla som Sofiu a kráčala som za nimi, až sme prišli do obchodu Hollister a tam stálo snáď milión dievčat rôzneho veku, pripravené začať kariéru modelky. Spomenula som si, ako mi Sebastian vravel, že mám niekomu ukázať vizitku a ten ma zavedie za ním. A tak som sa vykročila k SBS-károvi pri dverách.

„Dobrý deň, prosím vás, neviete, kde by som mohla nájsť  pána Triansa?“ opýtala som sa a podala mu vizitku.

„Poďte za mnou,“ povedal hrubým hlasom a kráčal niekam dozadu. Prešli sme cez zadné dvere a ocitli sa v „zákulisí“ celej tej parády. Bol tam celý tím ľudí a vzadu sa Sebastian rozprával s nejakou ženskou.

„Pán Trians. Ďalšia,“ ukázal na mňa. Sebastian mi zakýval, aby som prišla k nemu a tak som vykročila vpred.

„Naomi, toto je to dievča, o ktorom som ti rozprával,“ povedal a chytil ma okolo pliec.

„Hmmm,“ odvetila tá ženská a dôkladne si ma prezrela od hlavy po päty. Zachytila som Sofiin pohľad vzadu a ona mi ukázala zdvihnuté palce. „Pomaly si otáčaj.“

Poslúchla som ju a centimeter po centimetri som sa otáčala na mieste. Naomi len sem tam prikývla a zahmkala. Napokon som sa vrátila na pôvodne miesto, ako som stála a pozrela som na ňu.

„Postavu má výbornú a výškovo to tiež nie je zlé. Koľko meriaš?“ opýtala sa ma.

„172 cm,“ odvetila som.

„Áno, áno,“ prikyvovala Naomi. „Mal si pravdu, Sebastian. Hodí sa sem,“ usmiala sa na Sebastiana. Tomu sa na tvári rozžiaril úsmev a zjavne si vydýchol. „Vyskúšame ťa, ako sa tváriš na fotkách a či sa vieš prechádzať vo vysokých opätkoch na móle. Ak to zvládneš, berieme ťa,“ dodala na moju adresu, tentoraz bez úsmevu. „Sebastian, odveď ju ku Carlosovi, nech ju upraví a o 4 ma tam čakajte. Obleč jej niečo také, aby jej vynikla postava.“

„Iste, Naomi,“ prikývol horlivo Sebastian a chytil ma za ruku. Ja som hodila pohľad na Sofiu a ukázala jej, nech ide s nami. Kráčali sme za Sebastianom až úplne dozadu, kde ma posadil na nejakú stoličku oproti zrkadlu a po chvíli k nám prišiel akýsi mladý chalan, trošku zženštilý.

„Carlos, poslala nás Naomi. Máš ju upraviť na fotenie a skúšobnú prehliadku. Prídem o polhodinu, dobre?“ nakázal mu a vyparil sa, bohviekam.

„Ahojky,“ podal mi ruku a usmial sa. „Ja som Carlos a keď s tebou skončím, nespoznáš sa.“

„Ja som Vicky. Nebudeš mi strihať vlasy, že?“ opýtala som sa ho vystrašene.

„Neboj sa. Len ti ich upravím.“

Napokon som sa upokojila a nechala som ho, nech si robí svoju prácu. Sem tam som hodila pohľad do zrkadla na Sofiu a hľadala som v nej podporu. O polhodinu prišiel Sebastian a kritizoval nedostatky. Mala som pocit, že čochvíľa Carlos vybuchne a niečo mu povie, no našťastie sa udržal. Zrejme tu mali akúsi hierarchiu a Sebastian bol očividne vyššie ako Carlos.

Napokon všetci ustúpili stranou a Carlos povedal:

„Hotovo.“

Pozrela som sa na seba do zrkadla a naozaj som sa nespoznávala. Vlasy som mala upravené do ľahkých vĺn a zaťažené kilom laku, na očiach som mala umelé mihalnice a tmavé tiene a lícach farbu. A napodiv to vôbec nevyzeralo zle.

„Tak čo na to hovoríš?“ opýtal sa ma Carlos.

„Nemám slov, wau!“ odvetila som s úsmevom.

„Dobre, teraz ti ešte vyberieme oblečenie. Máme 15 minút, aby sme ti našli to pravé. Poďme,“ povedal Sebastian a ťahal ma do obchodu. Všetky dievčatá, čo tam čakali nám ustupovali z cesty a Sebastian mieril priamo k spodnej bielizni.

„Aké máš číslo?“ opýtal sa ma prehrabujúc sa v podprsenkách.

„70B,“ odvetila som mu. Do rúk vzal aspoň desať kusov spodného prádla a pchal ma s nimi do kabínky.

Poslušne som sa obliekla do každého a ukazovala som sa mu. Neustále len krútil hlavou a vždy našiel niečo, čo mu nesedelo. Napokon ostal posledný čierny kus a ten už našťastie sedel vo všetkých ohľadoch. „Takto je to dokonalé!“ povzdychol si nadšene a podal mi hodvábny župan, aby som sa zakryla. Moje oblečenie mi zobrala Sofia a ja som jej venovala vďačný pohľad.