Holidays 32

Kratšia ako zvyčajne, ale hádam poteším :)

Ďalší týždeň zbehol ako voda a zrazu som chodila na vysokú. Niektoré hodiny sme mali formou prednášok, iné zase ako praktické cvičenia. Veľa času sme trávili aj na pódiu, kde sme skúšali rôzne žánre a postavy, a taktiež spev. Ten k divadlu rozhodne patril a aj keď nie každému to šlo najlepšie, všetci sa snažili a nikto „neškriekal“. Za pár dní v škole som si na tento režim zvykla a celkom mi vyhovoval, pretože som sa aspoň doma nenudila, ale robila som to, čo ma baví.

Počas týždňa ešte pred školou sme sa párkrát videli so Zaynom a boli sme si sadnúť na kávu, len tak sa prejsť alebo sme ostali u mňa. Zayn ma síce volal aj k ním, no ja som to hneď zavrhla a on napokon uznal, že bude lepšie sa tam neukazovať a nezhoršovať situáciu. Keď som sa pýtala na neho a Louisa, povedal, že sa akceptujú, no nič viac. Zrejme to medzi nimi dosť škrie a za vinu to mám ja. Prečo každému okolo seba ničím život?

No ak keď sme sa zo Zaynom naďalej stretávali a správali sa, akoby sme spolu chodili, už to nebolo ono. Aspoň u mňa. Priepasť medzi našimi odlišnými citmi sa ešte zväčšila a ja som nemohla prestať myslieť na Louisa. Stále som ho videla pred sebou, ako tam stojí sklamaný a ako mu slovami bodám do tela.

Dokonca sa mi o tom už aj v noci snívali nočné mory. V nich som doslova bodala Louisa dýkou, no on sa stále načahoval za mnou a chcel ma pobozkať. Napokon sa mu skrivila tvár od bolesti, keď konečne pocítil, že to nemá šancu a padal na zem do kaluže vlastnej krvi.

Vždy som na konci vykríkla a spotená som sa zobudila. Raz, keď u mňa spala Amy, musela som jej to prezradiť. Šokovane sa na mňa dívala a potom ma len objala. „To prejde,“ hovorila vždy, no neprešlo.

Raz po škole sme sa so Zaynom dohodli, že sa stretneme v Starbuckse. Mne odpadla posledná hodina, a tak som sa rozhodla, že sa pôjdem prezliecť, pretože sa ochladilo. Dala som si čierne rifle, tielko so sakom a na nohy čierne lodičky. Okolu krku som si uviazala šál, prebalila som veci do druhej kabelky a šla som do Starbucksu. 

Keď som vošla dnu, Zayn tam ešte nebol, a tak som šla k pultu a zarozprávala som sa s Jasonom. Zayn dorazil po polhodine a strašne sa ospravedlňoval.

„To je v poriadku, Zayn. Naozaj,“ povedala som mu. Napokon to už nechal tak a objednal nám so sebou latté. On škoricové, ja vanilkové. Zaplatil, ja som sa rozlúčila s Jasonom a vyšli sme von. Usrkávali sme si z kávy a držali sa za ruky. Ako vždy som bola myšlienkami úplne inde.

„Musíme sa porozprávať,“ povedal zrazu Zayn, no ja som ho nepočula. Akurát ma jeho hlas prebral zo zamyslenia a tak som sa naňho spýtavo pozrela a on otrávene zopakoval tú vetu.

„A o čom?“

„O nás,“ povedal vážne. „Sadnime si,“ ukázal na lavičku v parku a tak sme si tam šli sadnúť.

„Máš ma rada?“ opýtal sa priamo.

„Samozrejme,“ odvetila som nechápajúc, kam tým mieri.

„Ale nemiluješ ma, však?“

Sklopila som zrak a pozrela si na topánky.

„Charlotte?“

„Nie, nemilujem,“ šepla som. „Ja ... chcela som, naozaj som sa snažila, aby to fungovalo, ale proste ... nejde to.“

„Miluješ jeho, že?“

„Koho?“

„Predsa Louisa. Miluješ ho?“

„Áno,“ priznala som, „nikdy som ho neprestala milovať.“

„Tak prečo tu strácaš čas so mnou a nepovieš mu to? Kvôli tebe sa trápil už pred rokom a horko-ťažko sa mu z toho podarilo dostať. Teraz si ho dostala do rovnakej situácie. Opäť je ako bez duše. A prečo?“

„Nechcela som ťa raniť. Už sme spolu boli a ja som nechcela byť tá mrcha, ktorá ťa odkopne kvôli inému. Nechcela som to urobiť.“

„Ja by som to pochopil. Zmieril by som sa s tým. Takto sme nešťastní všetci. Vidím, že si neustále duchom neprítomná. Keď ťa bozkávam, akoby som sa bozkával s umelohmotnou bábikou. Keď ti poviem, že ťa ľúbim, neodpovieš mi že tiež. Ako to môže fungovať?“

„Ja .. prepáč. Myslela som si, že to tak bude správne,“ povedala som smutne a z očí mi vyšli slzy. Nechcela som spôsobiť toľko starostí a problémov. Myslela som si, že sa to týmto vyrieši.

„No nie je. Vieš, čo by si mala spraviť?“

„Čo?“ pozrela som sa na neho.

„Choď za ním a povedz mu, čo cítiš. Ešte nie je neskoro. Ľúbi ťa tak, ako ešte nikdy nikoho neľúbil. Odkedy sme sa spoznali, som ho nevidel plakať. No keď sa vrátil z Grécka, plakal takmer v kuse. Neskutočne ho to ubíjalo,“ povedal.

„Ale čo my? Čo ty?“ opýtala som sa ho.

„My už neexistuje. Ani nikdy neexistovalo. Márnili sme čas, Charlotte. A čo sa týka mňa, ja sa z toho dostanem. Nezamiloval som sa našťastie natoľko, aby som stratil chuť do života, ako vtedy Louis. Budem šťastný, ak to dáte do poriadku a ja opäť uvidím úsmev na jeho tvári.“

„Ďakujem ti, Zayn. Mám ťa veľmi rada. Prepáč mi, že som ti spôsobila toľko utrpenia,“ riekla som so slzami v očiach.

„To je v poriadku. Ale už poď. Poviem Jeffovi, aby ťa odviezol k nám do domu. Ja ešte musím ísť niečo vybaviť do štúdia. Vezmem si taxík.“

Prišli sme k ich Mercedesu a ja som nastúpila k Jeffovi.

„Ďakujem ti,“ usmiala som sa na neho cez otvorené okno. „Navždy ti budem dlžná za to, že si ma priviedol k rozumu.“

„Už choď,“ usmial sa tiež a ja som mu poslala vzdušný bozk. Chytil ho a prsty si pritlačil k perám. Jeff zaradil rýchlosť a viezol ma konečne si ujasniť všetko v mojom biednom živote.