Holidays 28

August zbehol ako voda a ja som ho celý zabila buď v práci, s Amy, alebo so Zaynom. No nesťažovala som sa. Začal mi však prvý semester a prácu by som nestíhala, a tak som po skončení zmluvy odišla. Bude mi to síce chýbať, no nič sa nedá robiť.

Vysvitlo, že Amy chodí na tú istú univerzitu, ako ja, len študuje hudbu. Potešila som sa, keď som to počula. Aspoň tam nepôjdem v prvý deň sama.

A tak keď som sa zobudila v deň D, nebola som z toho až tak nervózna. Dala som sa do poriadku, a vykukla som von oknom. Aj keď už bol september, vonku bolo napodiv teplo, a tak som si obliekla kvietkované šaty, červené sako a obula som si červené lodičky. Do učí zapichla náušnice a na prst nastokla červený prsteň. Do mini kabelky som si zbalila len to najpotrebnejšie a vyrazila som v ústrety môjmu prvému školskému dňu na univerzite.

Pri bráne sme sa stretli s Amy, pretože ona šla autom a zvítali sme sa, akoby sme sa nevideli roky. Za ten čas sa z nás stali veľmi dobré kamarátky a boli sme si veľmi blízke. Spoločne sme vošli do budovy, ktorá bola prázdna až na tých pár študentov, ktorí ako my čakali vo vstupnej hale. Semester za začínal až o týždeň, no dnes bol akýsi úvodný deň pre nových študentov, aby sa oboznámili so školou a prostredím a aby sa dozvedeli, čo a ako.

O 9 sa zjavil nejaký chlapík a privítal nás. Pár rečí o škole a potom nás vzal na prehliadku. Všetko sme si prezreli, vysvetlil nám, ako to bude prebiehať a o pár hodín sme už šli domov. Teda, my s Amy na kávu. Pozvala som ju a tak sme peši vyrazili do Starbucksu, kde som kedysi pracovala.

Usadili sme sa do boxu a zakývala som na Jasona. Ten sa usmial a s táckou zamieril k nám. Za pultom ostala len nová čašníčka.

„Ahoj krásavica, ako sa mi máš?“ objal ma tuho.

„Celkom dobre, práve ideme zo školy.“

„Nezačína semester až o týždeň?“ začudoval sa.

„No áno, len dnes sme mali taký úvodný deň. Pre nových študentov, vieš.“

„Ach, jasné. Tak, čo si dáte?“

„Mne vanilkové latté, prosím,“ objednala som si.

„Ja si dám orieškovú čokoládu,“ povedala Amy.

„Hneď to bude,“ usmial sa a odišiel.

„Takže tu si pracovala?“

„Áno,“ prikývla som. „Bude mi to tu chýbať,“ vzdychla som si nostalgicky.

„Veď kedykoľvek po škole tu môžeme zájsť. Je to blízko,“ navrhla.

„Iste, prečo nie,“ usmiala som sa a Jason nám doniesol kávu. Zaplatila som za obe a Amy len poďakovala. „Nabudúce pozývam ja.“

Len som prikývla a odchlipla som si v mojej kávy. Len sme tam tak sedeli a rozprávali sa. Amy sa potom ospravedlnila, že má nejaký pohovor a tak sme dopili posledné kvapky a odišli sme preč. Odprevadila som ju k autu, objala na rozlúčku a sledovala, ako odchádza.

Nechcelo sa mi ešte ísť domov, kde by som sa len zbytočne nudila, a tak som zavolala Zaynovi.

„Ahoj, honey,“ pozdravil ma.

„Ahoj, čo robíš?“ opýtala som sa ho.

„Vlastne nič. Sedím doma a pozerám s Niallom do bedne. Zvyšok bandy šiel niekam von. Prečo?“

„Nudím sa a nechce sa mi nejako ísť domov.“

„A nechcela by si prísť k nám?“

„Prečo nie?“ pokrčila som ramenami.

„Okey, kde si? Pošlem po teba Jeffa.“

„Sedím na lavičke pri Guildhallskej škole hudby a drámy.“

„O pár minút je tam. Teším sa na teba. Pa,“ povedal.

„O chvíľku sa vidíme, pa,“ odvetila som a zložila. Čo budem robiť, kým po mňa príde auto? premýšľala som. Zapozerala som sa na oblohu a na oblaky na nej. Hľadala som nejaké obrazce. Aha, zajac. A tamto je palma. A Mickey Mouse. Celkom ma to pohltilo. Bola som akoby v tranze, z ktorého ma prebralo trúbenie auta.

Bol to Jeff. Rýchlo som podišla k nemu a otvorila som predné dvere pri šoférovi.

„Zdravím. Mohla by som si sadnúť sem? Vzadu sa cítim divne,“ opýtala som sa ho.

„Ale iste, slečna,“ prikývol s úsmevom Jeff. Nasadla som teda do auta a on zaradil rýchlosť.

„A prosím, žiadna slečna. Tykaj mi, volám sa Charlotte.“

„Ako si prajete,“ odvetil.

„Ehm, ehm,“ odkašľala som si.

„Ako si praješ,“ usmial sa.

„Hneď je to lepšie,“ riekla som s úsmevom a hľadela som na cestu pred sebou. Sledovala som desiatky bytoviek, ako miznú za oknom, až sme došli do časti mesta, kde boli domy. Jeff zastal, vytiahol nejaké kľúče a stlačil gombík. Napravo sa začala otvárať brána a my sme s autom vošli dnu. Potom opäť stlačil ten istý gombík a brána sa zavrela.

„Sme tu,“ povedal Jeff, keď zaparkoval. Vystúpila som von a načisto som onemela. Nachádzala som sa pred obrovským domom, ktorý mi pripomínal rezidenciu. Vlastne, ono to aj bola, niečo ako ich rezidencia. Otvorili sa dvere a von vyšiel Zayn.

„Ahoj, tak rád ťa vidím,“ podišiel ku mne a pobozkal ma.

„Tu bývaš?“ zmohla som sa na jediné dve slová.

„No áno,“ prikývol.

„Wau,“ na viac som nemala slov.

„Poď ďalej, poukazujem ti to tu.“

Ešte stále onemená som kráčala za Zaynom do najprepychovejšieho domu, v akom som kedy bola. Áno, moja rodina bola bohatá, no žili sme v obyčajnom dvojposchodovom dome. Oni si žili ako páni. Ako miliardári.

„Takže tu je hala, obývačka...“ ukazoval mi Zayn jednotlivé izby. Na gauči v obývačke sedel Nialla a napchával sa čipsami.

„Ahoj,“ pozdravil mi. Len som mu zakývala a dookola som si dopodrobna prezerala izbu.

„... tu je jedáleň a kuchyňa, Niallova najobľúbenejšia miestnosť, tamto je bazén, ukázal na presklené dvere, čo viedli dozadu na záhradu, tuto je sauna, vírivka, spoločenská miestnosť a samozrejme kúpeľňa a toaleta,“ ukázal, keď sme sa vrátili späť do haly. Potom kývol rukou ku schodom a dodal: „A hore sú izby. Každá má vlastnú kúpeľnu. Všetci máme izbu sami a ešte tam sú dve hosťovské.“

„Wau,“ povedala som znovu. „Je to tu úžasné.“

„Vďaka. Chceli sme si najať aj upratovačku, ale Paul nám to zakázal. Vraj, aby sme sa aspoň trošku naučili samostatnosti a zodpovednosti,“ zasmial sa Zayn. „Takže, čo by si chcela robiť?“