Coincidence 7

Otázka na Bardejovčanky :) zajtra idem na trhy poobede ... mal by niekto záujem sa stretnúť, pokecať a tak? :) napíšte do komentu, alebo ešte lepšie na Facebook - Laura Vojteková :)

Cestou po diaľnici som len neprítomne hľadela von oknom a v mysli som si prehrávala zoznam, čo všetko chcem v Londýne stihnúť. Mala som na pláne veľa vecí a dúfala som, že sa mi aspoň polovicu z nich podarí splniť.

Napokon sme došli do mesta a pri letisku sme zaparkovali. Vybrali sme von kufre a išli sa prihlásiť na check-in. Odovzdali sme batožinu a pri pasovej kontrole sme čakali na Sofiu s jej rodičmi. Napokon dorazila, celá vysmiata, a tuho ma objala. Sršala z nej nálada a vzrušenie.

„Už sa to blíži!“

Len som sa usmiala a šla som sa privítať aj s jej rodinou. Napokon sme sa všetci rozlúčili, papa mi ešte tĺkol do hlavy nejaké zásady, no napokon sme im zakývali a prešli cez kontroly. Až keď sme sa ocitli v čakacej hale, pozreli sme sa na seba a začali vzrušene výskať. Nemohli sme sa dočkať.

Našťastie nehlásili žiadne meškanie a tak sme o pár minút sedeli v lietadle a horeli sme nadšením. Let mal trvať približne hodinu a tak som si dala do uší slúchadlá a zapla si hudbu. Pozerala som von oknom a užívala si môj prvý let vôbec.

Ani som nepostrehla, ako rýchlo zbehol čas a už sme pristávali na letisku v Londýne. Londýn. Nemohla som uveriť tomu, že som naozaj tu. Vystúpili sme z lietadla a prešli kontrolami. Následne sme podišli k pásom po batožinu a čakali sme, kým pôjde tá naša.

Sofia mala šťastie a jej batožina vyšla medzi prvými. Potom trošku neskôr šiel aj môj malý kufor a naďalej sme čakali na veľký. Premkol ma zvláštny pocit, že niečo nebude v poriadku. Videla som tie isté batožiny asi 3-krát a ľudí okolo nás neustále ubúdalo. Napokon sme tam ostali len my dve a pás sa zastavil.

Počkať! To je snáď nejaký žart, že? pochytila ma panika. Vystrašene som sa pozrela na Sofiu a hľadala som u nej pomoc. No odozvou mi bol len jej súcitný pohľad a pokrčenie plecami. V tej chvíli sa vo mne zberala zúrivosť a ja som rýchlym krokom podišla k najbližšej pracovníčke.

„Dobrý deň, ako vám môžem poslúžiť?“ usmiala sa na mňa, no keď zbadala môj výraz, úsmev jej z tváre rýchlo zmizol.

„Neprišla mi všetka batožina!“

„Akým letom ste prišli?“

„Zo Slovenska, z Košíc!“

„Vydržte chvíľku...“ povedala a ťukala niečo do počítača. „Prepáčte, ale úložné priestory vášho lietadla sú už absolútne prázdne.“

„Vy mi prepáčte,“ ozvala som sa nahnevane, „že tu máte neskutočný bordel a nedokážete mi ani dopraviť batožinu. Zabookovala som si oba kufre a došiel mi len jeden a tak, buďte taká láskavá a zistite, kde dočerta je!“

„Idem sa informovať. Ostaňte tu,“ zahlásila a odišla niekam dozadu.

„A kam by som šla, ty krava, keď nemám svoje veci,“ zamrmlala som si popod nos a zrútila som sa na sedačku vedľa. Sofia si len prisadla a snažila sa ma utešiť. Nepomáhalo to. Napokon sa po asi 10 minútach vrátila tá ženská a povedala:

„Vzadu máme nejaké nezaradené kufre. Poďte so mnou, aby ste mohli ten svoj identifikovať.“

A tak som vstala a nasledovala som ju do nejakej miestnosti. Potom sme prešli ešte cez nejaké dvere a ocitli sme sa v akomsi sklade.

„Tak, skúste sa poobzerať, či ho tu nenájdete.“

Zaostrila som na jednotlivé kufre a pozorne som si ich rad radom prezerala. A zrazu ...

„Tamten, to je on!“ ukázala som na zaprášený kufor vzadu.

„Skontrolujeme, či je na ňom vaša menovka,“ odvetila a vyniesla ho von. „Poprosím nejaký doklad.“

Podala som jej občiansky preukaz a ona skontrolovala, či všetko sedí. Napokon mi podala preukaz späť a dodala: „Prepáčte za spôsobené problémy.“

„To sa ešte uvidí,“ odvrkla som a schmatla som kufor. Ťahala som ho až k Sofii, ktorá na mňa celý čas čakala na sedadlách.

„Takže sa našiel,“ usmiala sa.

„Hej, a pozri, v akom je stave,“ odvetila som a snažila sa ho oprášiť. Čo s ním preboha robili, že vyzerá takto? No to sa asi nedozviem, povedala som si a snažila som sa zabudnúť. Schytila som obe kufre a spolu so Sofiou sme konečne vyrazili k východu letiska.

Predierali sme sa davom ľudí k taxíkom, keď som si všimla, ako na nás pri vchode pozerá nejaký chlap v bunde s čiapkou a slnečnými okuliarmi. Divné! No radšej som sa sústredila na cestu pred sebou a čudného chlapíka som vypustila z mysle.

Vonku, ako inak, pršalo, no nám sa, našťastie, podarilo odchytiť si prvý taxík a už sme boli v suchu. Sofia nadiktovala adresu a už sme sa viezli dopravnými zápchami. Cesta, ktorá by normálne zabrala možno 15 minút, nám tak zabrala hodinu a štvrť, no napokon sme predsa len zastavili a vystúpili z auta.

Vybrali sme si kufre a Sofia zaplatila za taxík. Spoločne sme sa otočili do dvora a dívali sa na ten veľký moderný dom. Nemala som slov. Niekomu sa teda žije. Sofia vytiahla z kabelky nejaké kľúče a otvorila bránku. Vtrepali sme sa dnu a zastavili sa pred vchodovými dverami. Sofia nám opäť otvorila a my sme vošli do úplne prázdneho domu. Nikde nikoho.

„Sofi?“ ozvala som sa.

„Áno?“ odvetila a zavesila kľúče na vešiak pri dverách.

„Kde sú všetci?“

„Ou, otec je na služobke, preto mi poslal kľúče a vráti sa až niekedy cez víkend. Claire, jeho žena, šla s ním a jej dcéry sú už dospelé a nežijú s nimi,“ odvetila a vyzula sa. Aj ja som si dala dole botasky a porozhliadla som sa naokolo.

„Tak čo, ideme si pozrieť izby?“ zaškerila sa Sofia.

„Že váhaš,“ usmiala som sa a rýchlo sme vybehli na poschodie. Rad radom sme otvárali izby a hľadali tie naše. Pri tretích dverách sme natrafili na Sofiinu. Bola zariadená v modernom štýle s televízorom a stereo súpravou zladená do tónov modrej. Musela som uznať, že bola naozaj nádherná. Sofia sa zvalila na posteľ a radostne sa rozosmiala.

Musela som sa nad ňou pousmiať, ako som ju tak pozorovala. Keď ma zbadala v dverách, rýchlo vstala a podišla ku mne.

„Ešte sme nevideli tvoju.“

A tak sme pokračovali ďalej. Hneď vedľajšie dvere viedli do „mojej“ izby v cyklámenovej farbe. Nemala som síce stereo ani televízor, pretože som nechcela, aby som ich „stála“ veľa, ale tá izba bola aj tak nádherná. Tak jednoduchá a pritom krásna.

Posadila som sa na posteľ a chcela som si vychutnať ten pohľad, no posteľ sa podo mnou len zavlnila a ja som vyskočila na nohy so smrťou v očiach. Od dverí sa ozval Sofiin smiech a ja som na ňu len nechápavo pozerala.

„Vidím, že ešte nemáš skúsenosť s vodnými posteľami.“

„Čože?“ pozrela som na ňu ako blbá.

„To je vodná posteľ. Vraj sa na nej spí perfektne.“

Otočila som sa teda naspäť k posteli a štuchla som do nej prstom. Matrac sa opäť zavlnil ako more a mňa do nesmierne fascinovalo. Opatrne som si sadla a skúšala som ju. Napokon som sa na ňu hodila celá a pristála som v strede.

„Je to úžasné,“ zasmiala som sa. „Nech si to tiež vyskúšať?“

Sofia len s úsmevom podišla ku mne a hodila sa vedľa mňa. Mňa nadnieslo nahor, ako na vlne a odrazu som sa ocitla na zemi.

„Hups,“ prikryla si Sofia ústa dlaňou a pozerala na mňa ospravedlňujúcim sa pohľadom. „Prepáč.“

„To je v pohode,“ zasmiala som sa. „Pristála som relatívne mäkko,“ odvetila som a rukou som zašla pod seba. Ležala som na mäkučkom bielom koberčeku.

„Takže vankúšové bitky budú radšej v mojej izbe,“ uškrnula sa Sofia a ja som sa posadila k nej. Pozreli sme na seba a začali sa smiať. Ani neviem prečo, ale už len pocit, že sme v Londýne, samy a spolu, bol úžasný. Nemohla som sa dočkať, čo dnes večer podnikneme.