Holidays 35

Ahojky, dnes som rozmýšľala, že by som dala dve časti, ale už mám napísanú aj jednodielovku s Louisom :) takže čo chcete? 

a ešte, nieviem, či viete, ale na FB sa začala robiť akcia so spamovaním chalanov na twitteri a dôfame, že by to mohlo konečne vyjsť a Slovensko by bolo trendom, lenže vie o tom dosť málo ľudí, a tak by som vás chcela poprosiť, tie čo máte twitter, aby ste sa zapojili a tie, čo máte blogy alebo stránky na FB, aby ste to tam uverejnili, aby sa nazbieralo viac ľudí a konečne si nás chalani všimli :) vďaka → http://www.facebook.com/events/268478806601138/269540636494955/?ref=notif&notif_t=plan_mall_activity

Charlotte

Ráno som sa zobudila na zvyčajné drnčanie budíka. Vypla som ho a vstala z postele. Ako mátoha som sa umyla a obliekla do sivého topu s čiernym opaskom, čiernych riflí a kotníčkov. Do čiernej kabelky som si pobalila zvyčajné veci do školy a šla som do kuchyne.

V obývačke som našla Zayna len v boxerkách na gauči, no nevšímala som si to. V ľadničky som si zobrala jogurt a nasypala doň vločky. Keď som bola najedená, pobrala som sa zobudiť Zayna, no ten spal ako zarezaný. A tak som sa prinútila k drastickým opatreniam a vyliala som naňho pohár studenej vody. V momente bol na nohách a nadával ako zmyslov zbavený.

Bez záujmu som mu povedala, nech sa oblečie, že o dve minúty odchádzam. Všimol si môj tón, a tak len prikývol a vhupsol ho nohavíc. Keď bol oblečený, bez slova som zamierila k dverám a vyšla som na chodbu. Zamkla som za nami a vyšla som na ulicu. Bez rozlúčky, bez slova som zamierila ku škole.

„Charlotte, si v poriadku?“ dobehol za mnou Zayn.

„Mám dôvod nebyť?“ opýtala som sa ho ironicky.

„Prepáč, nechcel som sa ťa dotknúť. Čo sa včera stalo s Louisom?“

„S akým Louisom? Žiadneho nepoznám,“ odvetila som bez štipku citu. Vlastne som už city ani nemala. Teda, nepociťovala som ich. V mojom srdci bolo prázdno. Jedna obrovská diera. Priepasť. Nič. A tak som len vykonávala potreby ako normálny človek, správala som sa normálne, no bez citov. Stal sa so mňa robot.

„Charlotte, čo ti urobil?“ spýtal sa znovu. Bol neodbytný.

„Nechcem sa o tom baviť,“ povedala som a tým som našu debatu ukončila. Kráčal so mnou až ku školskej bráne, kde ma zastavil a tuho ma objal.

„Dúfam, že budeš v poriadku,“ povedal starostlivo a sledoval, ako odchádzam preč.

Nemohla som sa prinútiť naňho ani len usmiať, aj keď bol ku mne taký milý. Za všetko, čo som mu spôsobila, som si nezaslúžila, aby sa o mňa tak staral. Mal by ma nenávidieť. No bola som mu vďačná, že tu pre mňa bol, aj keď som k nemu bola odporná. Boh mu to vynahradí.

Vošla som do budovy a zamierila na prednášku z histórie drámy. Poctivo som počúvala a potom som šla do divadelnej sály. Mala sa tam konať hodina muzikálu. Ako vždy som si sadla do prvého radu k ostatným študentom a čakala som na príchod profesora. Spolu so zazvonením sa opona na javisku roztiahla a pred nás vystúpil profesor Benkins. Bol to útly chlapík okolo 50-ty s plešinou na hlave, no jeho hodiny som milovala. Zakaždým pripravil niečo iné, a tak som sa vždy tešila. No tentoraz som ho vnímala len čisto mechanicky.

„Zdravím vás opäť študenti. Ako isto viete, pri inscenovaní muzikálu musia byť interpreti nielen dobrými hercami, ale aj spevákmi a tanečníkmi súčasne. Doteraz sme si skúšali krátke pasáže hrania, no prišiel čas na spev. Všetci máte v prvom ročníku povinne aj hodiny spevu, až kým sa nerozhodnete, v akom odbore chcete ďalej pokračovať. A keďže to môže byť aj muzikál, dnes si dáme spevavú hodinu,“ povedal na úvod.

Medzi študentmi sa spustila nadšená vrava a každý sa tešil, čo to bude.

„No predtým, než nejaké piesne zapojíme do hrania, chcem, aby ste si uvedomili, že spev musí herec precítiť. Tak ako sa pri hraní musí dokonale zžiť s postavou, to isté platí aj pri speve. Nikdy nedokážete zaspievať nejakú pieseň dokonale, pokiaľ sa nedokážete vcítiť do jej podstaty. Do toho, čo nám chce odovzdať. Čo chce odovzdať divákom v publiku. A preto sa dnes každý z vás sústredí na vaše vnútorné pocity, na niečo, čo práve zažívate, či už je to radosť, láska, túžba alebo bolesť a sklamanie, a zaspievate nám o tom nejakú pieseň. Aby som nezabudol, je to na známku. Nejde o to, ako to zaspievate, ale ako to precítite.“

Inokedy by som sa nad touto úlohou potešila, no dnes nie. Ako mám zaspievať o mojich pocitoch, keď žiadne necítim? Uzavrela som samú seba do nejakej apatie, aby som necítila bolesť, ktorá ma tak zožiera, no v takomto stave som nemohla nič zaspievať precítene. Presne som vedela, o čom profesor hovorí. Bolo to, akoby som teraz spievala o radosti a láske. Nemožné.

„Tak dobre teda. Kto chce ísť prvý?“

Prihlásil sa nejaký blondavý chalan a profesor ho vyzval na pódium. Technikovi vzadu šepol pieseň a o pár sekúnd sa už ozývali prvé tóny nejakej modernej skladby. Spieval o tom, že by chcel byť miliardár (Bruno Mars – Billionare). Nápad za milión, pomyslela som si ironicky.

Nevenovala som mu veľmi pozornosť a sústredila som sa na môj problém. Snažila som sa nájsť nejaké východisko, no žiadne som nevidela. Okrem toho jediného – otvoriť sa citom a nechať apatiu odplávať preč. No to som si nemohla dovoliť. Nie, to by príliš bolelo. Nezvládla by som to.

„Charlotte? Charlotte!“ volal na mňa niekto.

Prebrala som sa z myšlienok a pozrela na profesora.

„Áno, profesor Benkins?“

„Nechceš nám niečo zaspievať?“

„Ou, viete, ja ...“ hľadala som nejakú odpoveď. „Ja ešte nemám vybratú pieseň. Nemohol by ísť niekto predo mnou?“

„Tak teda dobre, Suzan?“ otočil sa k blondínke vedľa mňa. Tá rýchlo vyskočila a nadšene bežala na javisko. O chvíľu už každý vedel, aká je šťastná a zamilovaná (Carly Rae Jepsen – Call Me Maybe). No skvelé, o pár sekúnd mám ísť spievať, a ja ešte ani neviem o čom. Neostáva mi nič iné, než sa otvoriť. Musím to nejako zvládnuť. Nemôžem si dovoliť pokaziť si priemer známok.

A tak som sa teda sústredila a dovolila som všetkým pocitom, aby ma zaliali. No naraz toho bolo moc. V hrudi mi akoby vybuchla bomba a z môjho srdca ostal len prach. Bolesť ma zaplavila zo všetkých strán a v hlave mi zneli jeho posledné slová.

„Prepáč, Charlotte, ale už je neskoro. Neskoro. Neskoro!“

Boli tam ako ozvena a ja som im nedokázala zabrániť. Do očí sa mi tisli slzy a mne sa chcelo plakať. No musím byť silná. Musím to vydržať.

Prišiel môj čas. Vstala som zo sedačky a pomalým krokom som sa blížila k javisku. Cestou som celý čas rozmýšľala nad piesňou. Preboha, čo budem spievať? Čo budem spievať? A odrazu to prišlo ako blesk z jasného neba. Spomenula som si na pieseň, čo mi nedávno poslala Lucy, keď sa snažila zlepšiť moju hudobnú znalosť. A tak som technikovi zahlásila názov a postavila som sa do stredu pred všetkých. Po prvých akordoch som začala spievať. Naplno a od srdca so zavretými očami.

I always needed time on my own

I never thought I'd need you there when I cry

And the days feel like years when I'm alone

And the bed where you lie is made up on your side

When you walk away I count the steps that you take

Do you see how much I need you right now?

When you're gone

The pieces of my heart are missing you

When you're gone

The face I came to know is missing too

When you're gone

The words I need to hear to always get me through

The day and make it ok

I miss you

I've never felt this way before

Everything that I do reminds me of you

And the clothes you left, they lie on the floor

And they smell just like you, I love the things that you do

When you walk away I count the steps that you take

Do you see how much I need you right now?

When you're gone

The pieces of my heart are missing you

And when you're gone

The face I came to know is missing too

And when you're gone

The words I need to hear to always get me through

The day and make it ok

I miss you

We were made for each other

Out here forever

I know we were, yeah

And all I ever wanted was for you to know

Everything I'd do, I'd give my heart and soul

I can hardly breathe I need to feel you here with me, yeah

When you're gone

The pieces of my heart are missing you

And when you're gone

The face I came to know is missing too

And when you're gone

All the words I need to hear will always get me through

The day and make it ok

I miss you

Po celý čas som si predstavovala Louisa a časy, keď medzi nami nebolo nič iné len čistá nehynúca láska. Spomínala som na naše prvé stretnutie v klube, ako som bola úplne opitá. Ako som ho pobozkala a skončili sme pri tom najkrajšom milovaní, aké som kedy zažila. Ako som súhlasila, aby sme boli spolu a on ma od radosti pobozkal. Ako sme trávili všetok čas spolu, až po moment, kedy som mu na móle povedala, že sa už nikdy neuvidíme.

Na tie uplakané dni doma, keď som sa nechcela ani hnúť z postele. Keď som ho znovu videla na tom plese. Keď som opäť pocítila tie jeho jemné sladké pery na svojich vo vášnivom bozku plnom túžby a keď som mu musela povedať svoje rozhodnutie. A napokon na deň, kedy som mu opäť vyznala lásku a on ma poslal do čerta tým najhorším spôsobom, akým mohol.

Dospievala som posledné slová a otvorila oči. Sála odrazu vybuchla od potlesku a všetci stáli na nohách. Po tvári mi stekali slzy smútku a bolesti, no keď som toto uvidela niečo vo mne ma prinútilo usmiať sa. Oni mi tlieskajú, uvedomila som si. Vytryskli mi slzy radosti a vo mne sa objavila iskrička nádeje. Nádeje na nový začiatok.