Holidays 21

Zayn

„Kam to ideš?“ zvolal za mnou Liam. „Veď o hodinu ideme na ten ples.“

A sakra, zabudol som im to povedať.

„Prepáčte, ale ja dnes  s vami nejdem. Idem si po partnerku a uvidíme sa až na tam,“ zakričal som od dverí.

„Počkať, počkať!“ ozval sa a už som len počul dupot štyroch párov nôh, ako utekajú do chodby. A je to tu. Ďalší výsluch.

„Ty máš dievča? Ako to, že si nám o nej nepovedal? Kto to je? Ako vyzerá? Koľko má rokov?“

„Chalani, upokojte sa. Nemám žiadne dievča. Zatiaľ,“ dodal som s nepatrným úsmevom na perách.

„No tak to som zvedavý, kto to je. Poznáme ju?“ vypytoval sa Harry.

„Len Niall.“

Všetky oči sa upreli na nášho blondiačika, ktorý aj keď pozorne počúval, nemohol si odpustiť nemať niečo v ústach. A tak všetci poctivo čakali, kým prežuje posledný kúsok a niečo odpovie.

„Čože? Ja? Ako to?“ dostal zo seba.

„Je to tá predavačka zo Starbucksu, čo som od nej pýtal číslo,“ povedal som otrávene. Už som mal toho výsluchu dosť. Netrpezlivo som sledoval hodinky a modlil som sa, aby som prišiel včas. Chcel som tam byť v predstihu, no vyzeralo to tak, že to LTT stihnem.

„Aaaa, už viem. Takže nakoniec podvolila?“

„Dá sa to tak povedať. No celá story je iná, ale tú sa dozviete až neskôr, lebo musím bežať, aby som nemeškal. Vidíme sa tam, majte sa,“ zvolal som vychádzajúc z dverí a nastúpil som do pripraveného Mercedesu pred domom. Vpredu ma už čakal náš osobný šofér, a tak som mu len nadiktoval adresu a čas, kedy tam má byť a dúfal som, že to stihnem.

Po pár minútach sme spomalili a ja som vykukol von oknom. Zastavili sme pred modernou budovou, z ktorej práve vychádzalo nejaké dievča v nádherných šatách. Zvedavo sa pozeralo okolo seba, akoby niečo hľadalo. Panebože, veď to je ona. Je tak nádherná.

Celú cestu som si pripravoval dialóg, čo sa jej opýtam a hlavne, že musím zistiť jej meno. No pri pohľade na ňu sa mi slová v mysli pomiešali a ostal tam len mišmaš. Rýchlo som sa spamätal a vystúpil som z auta.

„Si tu presne,“ usmiala sa, keď som podišiel k nej.

„Pri takýchto príležitostiach nikdy nemeškám,“ usmial som sa ja a podal jej rameno. „Vyzeráš báječne.“

„Ďakujem, ty tiež,“ odvetila a chytila sa ma. Spoločne sme prišli k autu, otvoril som jej dvere a ona nastúpila. Potom som obišiel auto a nastúpil som z druhej strany. Len čo sa zavreli dvere, auto sa pohlo a my sme sa viezli ulicami Londýna na benefičný ples Rainbow.

Chvíľu bolo ticho a cítil som, ako sa napätie stupňuje. V hrdle som mal guču a nevedel som, čo povedať. Bola fakt nádherná. Napokon som sa donútil prehovoriť a ledva som zo seba dostal:

„Jedna otázka mi stále vŕta v hlave, odkedy sme sa prvý krát stretli.“

„A to je?“ pozrela na mňa so záujmom.

„Tvoje meno,“ usmial som sa.

„Ach tak,“ zasmiala sa. „Charlotte. Volám sa Charlotte Manetová.“

„Krásne meno. Ja som Zayn Malik.“

„Teší ma.“

„Mňa viac.“

Ticho sa zasmiala a odvrátila pohľad. Ja som z nej však nemohol spustiť oči. Sledoval som ju z každej strany. Bola dokonalá. Po chvíli sa otočila, akoby cítila, že sa na ňu stále pozerám. Pohľady sa nám stretli a ja som sa topil v jej modrých očiach.

„Kto vlastne si?“ spýtala sa odrazu.

„Čože? Ako to myslíš?“ nechápal som.

„No vieš, ten ples je jeden z najväčších v Londýne a ty si ma tam pozval. Musíš byť nejaká osobnosť alebo veľmi prachatý, ak si tam bol pozvaný,“ pozrela na mňa. Bol som trošku zarazený. Nestávalo sa mi často, že ma niekto nespoznal. A hlavne u dievčat. S časti mi to lichotilo, že sa ich o mňa toľko zaujíma, no občas to liezlo na nervy.

„Som zo skupiny One Direction. Asi náš nepoznáš,“ usmial som sa.

„Ach tak,“ zamrmlala a vyzerala, akoby nad niečím tuho rozmýšľala. „Nepočúvam veľmi modernú hudbu, prepáč. Už som o vás niekde počula, no nezaujímalo ma to. Mám rada starší štýl - Beatles, Queen, Bon Jovi a podobne.“

„Nemusíš sa ospravedlňovať. Vlastne som aj rád. Takto ma aspoň nepoznáš, nič o mne nevieš a môžeme sa baviť normálne.“

„Tak mi niečo o sebe povedz,“ usmiala sa.

A tak som začal ten klasický dlhý monológ, v ktorom som opisoval môj život pred a po X-Factore. Rozprával som, až kým sme nedošli na miesto a auto zastavilo pred sálou. Vonku stáli desiatky novinárov a každý sa snažil uchmatnúť si niekoho aspoň na pár sekúnd.

„Ou, shit,“ ozvala sa Charlotte.

Prekvapene som sa na ňu pozrel.

„Jejda, prepáč,“ začervenala sa, keď si všimla môj pohľad. „Ja len, nečakala som novinárov. Nedá sa vojsť nejakým iným vchodom?“

„Nemusíš sa ich báť. Ochránim ťa,“ uškrnul som sa. „Ale ak chceš, môžeme ísť vchodom pre zamestnancov.“

„Ďakujem,“ usmiala sa na mňa a starosť z nej opadla. Povedal som Jeffovi, aby zaparkoval vzadu a ten len mlčky poslúchol. Na parkovisku sme vystúpili z auta a ona sa ma chytila pod rameno. Viedol som ju k zadnému vchodu a otvoril jej dvere. Tam sa premávali samí čašníci a kuchári. Nikto si nás nevšímal a tak sme sa pobrali nájsť cestu do sály.

„Takto by sa sem mohol prepašovať každý,“ zasmiala sa.

„V podstate áno, ale nie každý o tom vchode vie.“

Prišli sme k veľkým dvojkrídlovým dverám, ktoré som jemne posunul, aby som sa pozrel, kam vedú. Za nimi sa nachádzala hlavná sála, a tak som sa nadýchol a otvoril dvere.

„Vitaj na benefičnom plese Rainbow,“ povedal som.

Charlotte

Cestou v aute bolo najprv ticho, no potom sa ma opýtal na meno. Povedal mi svoje a vzápätí som sa neudržala a musela sa ho spýtať na to, kto vlastne je. Vyzeral prekvapený. Mala by som to vedieť, pomyslela som si. Vysvitlo, že je spevák nejakej popovej skupiny One Direction, takže som nemohla mať ani tušenia, keďže počúvam trošku iný žáner hudby.

Potom som sa ho pýtala, aby mi niečo o sebe povedal, a tak spustil o svojej rodine, o tom, aký mal život pred X-Factorom a ako sa mu zmenil potom. Že spoznal 4 úžasných chalanov, s ktorými teraz tvorí skupinu a ktorí sú mu ako bratia. Vraj ma s nimi dnes zoznámi. No som zvedavá. Hádam to nebudú nejakí namyslení tupci. Zayn vyzeral byť v pohode.

Potom sme zrazu zastali a ja som sa pozrela von oknom.

„Ou, shit,“ vyšlo mi z úst, keď som videla tú hromadu novinárov a fotografov, ako sa navzájom bijú, aby získali nejaký ten rozhovor. Zayn sa otočil a prekvapene na mňa pozrel.

„Jejda, prepáč,“ začervenala som sa. „„Ja len, nečakala som novinárov. Nedá sa vojsť nejakým iným vchodom?“ povedala som úprimne. Nechcela som ísť po „červenom koberci“ a byť terčom najbližších titulkov.

„Nemusíš sa ich báť. Ochránim ťa,“ uškrnul sa. „Ale ak chceš, môžeme ísť vchodom pre zamestnancov.“

„Ďakujem,“ usmiala som sa a všetok strach a starosť zo mňa opadla. Zayn povedal šoférovi, aby obišiel budovu a následne sme zastavili na zadnom parkovisku. Vystúpili sme z auta a ja som sa ho chytila pod rameno, aby som sa náhodou nepotkla, keďže tam bola čiernočierna tma.

Zayn ma niekam viedol, až sme sa ocitli pri zadnom vchode a vošli sme dnu. Tam sa premávali samí čašníci a kuchári. Nikto si nás nevšímal a tak sme sa pobrali nájsť cestu do sály.

„Takto by sa sem mohol prepašovať každý,“ zasmiala som sa.

„V podstate áno, ale nie každý o tom vchode vie.“

Prišli sme k veľkých dvojkrídlovým dverám a Zayn sa mrkol, či vedú do haly. Potom sa usmial a otvoril ich.

„Vitaj na benefičnom plese Rainbow,“ povedal.