Coincidence 9

Nemožem tomu uveriť!!! Pozerám na to číslo celý deň a stále sa mám pocit, že sa mi to len zdá. Keď som s písaním začínala, ani len som netušila, že tu bude chodiť toľko ľudí, že napíšem toľko poviedok a už vonkoncom som ani nedúfala, že tu budem mať 200,000 klikov!!! A za to všetko by som sa vám chcela srdečne poďakovať! ♥ Ďakujem, že tu stále chodíte a čítate moje výtvory. Ďakujem tým, ktorí mi rozjasňujete moju tvár úsmevom zakaždým, keď čítam vaše úžasné komentáre. Ďakujem, že som si tu našla veľmi dobré kamarátky, s ktorými udržiavam kontakt. Ďakujem za skvelé nápady a pripomienky. Ďakujem za hlasovanie v anketách. A ešte raz - ĎAKUJEM!!! ♥ Neskutočne si vás cením a nikdy nezabudnem :)

A teraz k veci :D Je tu nová časť Coincidence, takže dúfam, že sa bude páčiť :) zajtra bude pravdepodobne až ďalšia, čiže sa nemusíte pýtať :P rozmýšľam, že sem pridám aj článok o Janoskians, pretože pozerám, že veľa ľudí tu ani nevie, kto to je (ani ja som to nevedela donedávna :D) a keďže rozmýšľam, že o nich budem písať, chcem vás s nimi oboznámiť :) A ešte jeden oznam ... V stredu 29.8.2012 budem mať ďalší twitcam spolu s Erikou z blogu Don't dream your life, live your dream, takže ak budete mať čas a chuť alebo sa budete nudiť, príďte sa pozrieť :) a teraz šup šup čítať :P

Ráno som sa prebudila do prekvapivo slnečného dňa. Lúče mi svietili na prsty na nohách a hneď som dostala dobrú náladu. Vstala som a vlasy som si zopla do gumičky. Obula som si moje ružové papučky Playboy, čo som dostala na minulé narodeniny od Sofie a zišla som dolu do kuchyne.

Otvorila som si chladničku a vybrala si odtiaľ mlieko. Zo skrinky nad dresom som vybrala krabičku cereálií a nasypala som ich do misky. Včera sme cestou z nákupov našťastie spravili aj nákup do kuchyne, lebo inak by sme dnes, a vlastne aj včera, boli o hlade.

Pozerala som von oknom a pomaly som jedla. Hlavou mi prúdili všetky tie nápady, čo by sme dnes mohli robiť, no ostala som pri bazéne. Keďže bolo krásne počasie, bola by škoda nevyužiť to na opaľovanie a kúpanie v bazéne, keď ho máme k dispozícii priamo v dome.

A tak keď zišla dolu aj Sofia, povedala som jej svoj návrh a ona ho s úsmevom prijala. Kým sa najedla, šla som sa hore prezliecť do čiernych plaviek bez ramienok, nakrémovala som sa opaľovacím krémom  a spolu s uterák som vyšla na záhradu. Rozložila som sa na lehátko a čakala som sa Sofiu.

Keď konečne prišla, skočili sme do bazéna a chvíľu sme si zaplávali. Potom sme si opäť ľahli a opaľovali sa. Čas nám zbehol pomerne rýchlo a o chvíľu už bol čas obeda. Nechcelo sa nám variť, a tak sme si povedali, že skočíme do nejakého fast-foodu a potom si prezrieme mesto. A tak sme vybehli do izieb a prezliekli sa. Hodila som na seba tielko s kraťasami a doplnkami a do kabelky zbalila pár vecí. Zišla som dole, kde ma už čakala Sofia a obula som si sandále.

Dnes sme si nevolali taxík ale rozhodli sme sa prejsť pešo. Do centra to nebolo ďaleko a tak sme si spravili prechádzku slnečným Londýnom a popri tom sme, ako inak, kecali. Cestou sme našli McDonald a zamierili sme dnu. Objednali sme si malé menu každá a schuti sa najedli. Nebola som, ako mnoho dievčat, proti hamburgerom a podobným veciam. Chutilo mi to a tak prečo by som si to mala odopierať. Metabolizmus mi pracoval na plné obrátky a tak mi to ani neuškodilo na postave.

Po chutnom obede sme sa prešli po klasickej ceste vedúcej od Tower of London cez River Side až po Buckinghamský palác. Tam sme to otočili do Hyde parku a unavené sme sa zhodili do trávy.

„Čo teraz?“ opýtala som sa.

„Teraz si dáme Deli,“ zasmiala sa Sofia a ľahla si. „Myslím, že najbližšiu polhodinku tu ostanem len tak ležať a nepohnem sa odtiaľto.“

„Tak to sa k tebe pridám, lebo tiež už nevládzem,“ odvetila som so smiechom a ľahla som si tiež. Nad nami sa ohýbali koruny stromov a v nich si čvirikali vtáčky. Na jednom konári som zazrela veveričku ako si lúska oriešok, no ten jej potom vypadol na zem. Šikovne zliezla dole a uchmatla si ho skôr, než si ju ktokoľvek stihol všimnúť. Ktokoľvek okrem mňa.

Usmiala som sa sama pre seba a odvrátila som pohľad inde. Na druhej strane parku sa nachádzalo jazero a v ňom desiatky kačiek a labutí. Turisti si ich s obľubou fotili a hádzali im do vody kúsky jedla. Ani dnes tomu nebolo inak. Zvyšok parku bol relatívne prázdny, no sem tam niekto sedel, väčšinou v skupinkách, a o niečom debatovali alebo si pochutnávali na olovrante.

Poslednú dobu som sem samozrejme chcela ísť aj kvôli chalanom z 1D, no to nebol jediný dôvod, prečo sa mi Londýn tak páčil. Zbožňovala som tú inú kultúru. Iné zmýšľanie. Londýnčania, a celkovo aj Angličania boli úplne odlišný. Páčil sa mi ten typický anglický život. Nikto sa o nikoho nestaral, nikto iných neodsudzoval. Žilo tu viac národností a tak tu nebol priestor ani pre rasizmus. Teda, aspoň nie tak okatý.

Ľudia sa obliekali pohodlne a tak, ako sa im to páčilo nehľadiac na druhých alebo na modelky z časopisov. Všimla som si nespočetne veľa kombinácií, ktoré vyrážali dych a jeden chlap mal dokonca obuté topánky v tvare chodidiel. Keby ste takto vyšli na ulicu na Slovensku, hneď by sa za vami otáčali všetci ľudia a na ďalší deň by ste sa ocitli na stránke módneho časopisu ako chodiaca katastrofa.

No tu to bolo iné. Všetko tu bolo iné. Dokonca aj park bol akýmsi spoločenským miestom, kde sa stretávali mladí aj starí a trávili tu voľný čas. A práve preto sa mi tu páčilo. Bolo to odlišné. Bolo to miesto, o ktorom som toľko snívala. Vždy som chcela navštíviť Londýn a dúfala som, že tu možno aj neskôr budem bývať.

Vrátila som sa zo svojich myšlienok späť do reality a posadila som sa. Bolo mi neskutočne horúco a mala som chuť na zmrzlinu. Neďaleko bol stánok a ja som sa ho rozhodla navštíviť.

„Idem si kúpiť zmrzlinu, chceš tiež?“ opýtala som sa Sofii.

„Nie, nie, nemám na ňu chuť. Vďaka,“ zamrmlala so zatvorenými očami, a tak som sa tam vybrala sama. Keď som prechádzala popri neďalekej lavičke, zaregistrovala som blesk fotoaparátu. Otočila som sa smerom, odkiaľ prišiel a uvidela som tam sedieť pomerné mladého muža so zrkadlovkou pri tvári. Pozeral cez ňu na mňa, no keď si všimol, že naňho hľadím, zložil ju dole a usmial sa na mňa.

Zamierila som k nemu a rovno som sa ho opýtala:

„Prečo ma fotíte?“

„Hľadám nové tváre pre svoju šéfku,“ zaškeril sa.

„A čo keby ste sa najprv opýtali, či smiete?“

„Prepáčte, ak som vás nejako nahneval. Ja len, že ste veľmi pekná a máte skvelú postavu. Nechceli by ste prísť na konkurz?“ podával mi vizitku. Vzala som si ju do rúk a prezrela som si ju. Sebastian Trians.

„Čo je to za konkurz?“ opýtala som sa nechápavo.

„O nové modelky, ako som už povedal. Pracujem pre spoločnosť Hollister a momentálne máme málo modeliek, tak hľadáme nové tváre. Hodili by ste sa nám do tímu. Môžete to brať ako letnú brigádu. Plat je viac než slušný.“

Zamyslela som sa nad tým. Mojím snom bolo síce pracovať ako top návrhárka, no ako lepšie začať, ako modelka. Je to aspoň blízke tomu, čo chcem robiť a nič za to nedám. Budem predvádzať modely svetových špičiek. A navyše, sľúbila som rodičom, že si nájdem nejakú brigádu. Na tvári sa mi zjavil úsmev.

„Konkurz je zajtra o tretej vo Westfield London Shopping Centre. Ukážte pri vstupe moju vizitku, pošlú vás za mnou.“

„Ďakujem,“ usmiala som sa, „ešte sa rozhodnem.“

S pohľadom zapichnutým do vizitky som sa zamyslená vracala späť k Sofii. Prisadla som si a ešte stále som čumela na to meno.

„Kde máš tu zmrzku?“ začudovala sa Sofia, keď si ma všimla. Keď som nereagovala, posadila sa ku mne a vzala mi z rúk vizitku.

„Kto je to?“ opýtala sa.

„Fotograf,“ odvetila som prosto.

„Fotograf? Odkiaľ máš tu vizitku?“

„Dal mi ju a pozval ma na konkurz,“ usmiala som sa.

„Na aký konkurz? Ježiši, už sa vykokci!“

„Na modelku. Pre Hollister.“

„Ty snáď žartuješ! Tak teba pozvali na ... o môj bože!“ začala výskať.

„Je to šialené, však?“ usmievala som sa ako blázon. „Ešte neviem, či tam pôjdem.“

„Ako to myslíš?“ zarazila sa Sofia. „Musíš tam ísť. Bude to úžasné, uvidíš. Pôjdem s tebou.“

„Pôjdeš aj ty na konkurz?“ pozrela som na ňu prosebne.

„Ja? Si sa zbláznila. Nechcem byť modelka. Ale tebe by to šlo tak skvele,“ vzdychla si. „Sľúb mi, že tam pôjdeš!“

„Ja neviem, Sofi,“ vzdychla som si.

„Vicks, no ták. Je to šanca, akú dostane málokto. Prosííím.“

„Tak dobre. Ale pôjdeš tam so mnou!“

„Jasné,“ zasalutovala Sofia a obe sme sa pustili do smiechu.