Moments 14

Chloe

Ráno som vstala dosť neskoro. Keď som sa pozrela na budík, zdesene som vyskočila z postele. O 5 minút 9. Musím ísť rýchlo do stajne. Mám predsa tréning s Niallom. Niall! Bože môj! Čo budem robiť? Ako sa mám správať? Mám predstierať, že sa nič nestalo alebo v tom pokračovať? Uvidím, ako sa bude správať on. Ale už musím švihať.

Rýchlo som na seba hodila tričko, čo mi prišlo pod ruky a rajtky. Z kuchyne som si vzala banán a dúfala som, že ho budem mať čas zjesť. Vbehla som do stajne, akoby niekto umieral a zadychčane som zastavila pri Ladynom boxe. Nialla som nikde nevidela, a tak som bola pokojná.

Pripravila som Lady a vyviedla som ju von na vzduch. Čakala som a čakala, no Nialla nikde. Už bolo pol 10 a ešte sa neobjavil. Začala som sa o neho strachovať. Čo ak sa mu niečo stalo? Nervózne som pochodovala sem a tam a hrýzla som si nechty. O 9:35 prišla do stajne Lisa a zastavila sa pri mne.

„Čo tu tak chodíš, akoby si mala v riti červíky?“ spýtala sa ma so zdvihnutým jedným obočím.

„Čakám na Nialla, ale už veľmi mešká. Bojím sa, že sa niečo stalo.“

„Vy ste mali mať dnes tréning? Odkedy ste dohodnutý aj na nedele?“

„Dnes je nedeľa? To snáď nie je možné. A ja tu ako hlupaňa čakám a strachujem sa oňho.“

Lisa sa zachichotala a vyriekla:

„Máš s ním niečo?“ Včerajší príbeh som trošku upravila. To objatie a bozk na líce som jej zamlčala. Ani neviem prečo. Je to moja najlepšia kamoška a hovoríme si všetko, ale v tej chvíli som si to chcela nechať pre seba. Bolo to maličké tajomstvo medzi mnou a ním. Teda ak to nepovedal chalanom.

„Nie, ako ti to mohlo napadnúť. Bála by som sa o každého.“

„Aha,“ zamrmlala a zrejme si myslela svoje. Nechala som to tak a povedala som:

„Idem sa teda prejsť do lesa, keď už mám pripravenú Lady.“

„Nemám ísť s tebou?“

„Ďakujem, ale chcela by som byť sama. Musím rozmýšľať.“

„Tak dobre, ja budem v jazdiarni,“ riekla a vošla dnu.

Nasadla som do sedla a vydala som sa do lesa. Mierila som k vodopádom. Bolo to najlepšie miesto na rozmýšľanie. Keď som dorazila k potoku, sadla som si, ako zvyčajne, na veľký kameň. Pozorovala som tečúcu vodu a hlavou mi prúdili všelijaké myšlienky.

Ako som mohla byť taká tupá a zabudnúť, že dnes žiaden tréning nie je. Ešte dobre, že nemám jeho číslo a nevolala som mu. To by som sa totálne strápnila. A určite je ešte v posteli a vylihuje. Akurát by som ho zobudila.

No oveľa dôležitejší bol dnešný večer. Mal po mňa prísť Eric a ja som mu to chcela odplatiť. Lenže nemala som tušenia, ako. Chcela som vymyslieť niečo originálne, niečo čím by som ho aspoň ponížila, lebo nezraním ho už ničím.

Zrazu ma vytrhne z myšlienok zvuk kopýt a praskajúcich vetvičiek na zemi. Prudko sa otočím, aby som zistila, kto to je. S Lisou som sa predsa dohodla, že chcem byť sama. Prišla by len v prípade, že by sa stalo niečo vážne. Ježiš Mária, čo ak sa niečo stalo?

No vtom vyjde spoza kríkov kôň, no jazdcom nie je Lisa. Je to Niall. Neskutočne sa mi uľaví a s úsmevom ho pozdravím.

„Ahoj, čo ty tu?“

„Mal som chuť na jazdu, ale nebola si na ranči, a tak som získal povolenie ísť sám. Predpokladal som, že ťa tu nájdem,“ povedal a zoskočil z koňa.

„Tak to si predpokladal správne.“

„Premýšľaš?“ prisadol si.

„Tak trochu. Udialo sa toho veľa, ale najviac sa asi sústreďujem na vymyslenie pomsty.“

„Pomsty?“

„Eric, nechcem to nechať len tak. Možno si pomyslíš, že som blázon alebo čo, ale pre pokoj mojej duše to musím urobiť. Len ešte neviem ako.“

„Chápem. Inak by si sa cítila pokorená.“

„Presne.“

Na chvíľu zavládlo ticho a počúvali sme zvuk padajúcej vody. Bolo to príjemné sedieť tu s ním a nič nehovoriť. No potom to ticho prerušil.

„Chloe?“

„Áno?“ otočila som sa k nemu a čakala som, že sa nám stretnú pohľady. No on upieral svoj zrak na môj rukáv.

„Prečo máš naopak tričko? Je to naschvál?“

Pozrela som na to, čo mám oblečené. Doteraz som si nevšimla, že v tom zhone som si to obliekla naopak. Začala som sa smiať, a keď som uvidela výraz jeho tváre, rozosmialo ma to ešte viac.

„Prečo sa smeješ?“ zamračil sa. Bol taký zlatý. Ako malé dieťa, ktoré sa pokúša pochopiť nejakú záhadu a nejde mu to. Nevládala som zastaviť. Z hrdla sa mi rinuli tóny smiechu a pomaly ma už začínali bolieť brušné svaly. Donútila som sa upokojiť a pozrela som na Nialla.

„No vieš. Dnes ráno som zaspala a myslela som si, že máme o 9 hodinu. A tak som na seba hodila prvú vec, čo mi prišla pod ruku a utekala som do stajní. Potom som vyše polhodiny čakala s pripraveným koňom a ty si sa neukázal. Až keď prišla Lisa a čudovala sa, na koho čakám v nedeľu, pochopila som, že som si zmýlila deň. A tak som sa pobrala sem,“ vysvetlila som mu.

„Ach tak. A ja som si myslel, že rozbiehaš nejaký nový módny trend.“

„Otoč sa, nech si to môžem prezliecť.“

Slušne sa otočil a ja som si pretiahla tričko cez hlavu.

„A nepozeraj,“ dodala som, kým som si obliekala tentoraz už správne otočené tričko. „Môžeš.“

Pozrel na mňa a zasmial sa.

„Čo je?“

„Pekná hlava.“

„Čože?“

„Na tvojom tričku.“

„Aha,“ odvetila som a pozrela som sa na to, čo mám oblečené. A naozaj, na mojom bielom tričku sa vynímal obrázok človeka s dvoma pármi rúk a hamburgerom namiesto hlavy. Zasmiala som sa a povedala som.

„Vravela som ti, že som vôbec nevnímala, čo si obliekam.“

„Mne sa to tričko páči, veľmi,“ usmial sa.

Nevedela som, čo v tej chvíli dodať a tak som sa posadila naspäť na kameň a pokračovala v mlčaní. Vtom mi zapípala SMS-ka. Vytiahla som mobil a prečítala som si ju. Teším sa na večer. Ľúbim ťa, zlato. Xoxo Eric

„Pche,“ odfrkla som si.

„Čo sa deje?“ zaujímal sa Niall.

„Ten idiot mi napísal SMS-ku,“ odpovedala som a podala mu mobil.

„Uuu, už vieš, čo urobíš?“

„Nemám ani tušenia,“ odvetila som skleslo. Podal mi späť mobil a ja som ho zablokovala. Objavil sa na ňom šetrič displeja, na ktorom na sebe ležal párik a bozkávali sa. A v tom to prišlo.

„Mám to!“ skríkla som.

„Čo máš?“

„Ten plán. Už viem, čo mu urobím.“

„Mám sa pýtať?“

„Nie, nemusíš. Aj tak by som ti to nepovedala,“ zasmiala som sa. „Poďme rýchlo naspäť, musím sa ísť pripraviť.“

„Teraz, veď je sotva obed. To potrebuješ na prípravu polovicu dňa?“

„Musím ešte skočil do obchodu. Nemám celé príslušenstvo, čo budem potrebovať.“

„Začínam sa tvojho plánu báť.“

„Keby bol namierený na teba, mal by si sa. No našťastie máš kliku.“

„Tak to som si teda vydýchol.“

Vstala som a pobrala som sa ku koňom. Cestou som ho štipla do líca a povedala som:

„Poviem ti to, ale až zajtra, dobre? Myslím, že sa pobavíš.“

„Tak to budem celý deň napätý. No čo už s tebou.“

Vysadli sme na kone a vyrazili k stajni. V hlave sa mi rodil plán, ktorý bude perfektnou pomstou. Nikdy na mňa nezabudne. 

Moments 13

40,000 !!!! THANK YOU VERY MUCH :-*

Chloe

Sedela som tam sama na lavičke v tme uprostred noci a slzy sa mi rinuli z očí. Nikde naokolo neboli ani živej duše, no aj tak som pociťovala menší strach. No bolesť zatienila všetko ostatné. Nedokázala som pochopiť, ako som mohla byť taká slepá. Nahovárala som si, že ma miluje takú aká som a akceptuje ma. No on ma chcel len nehanebne využiť. Ešte dobre, že som na to prišla, lebo neviem, čo by sa zajtra u neho stalo. Možno by som ním bola taká pobláznená, že by som mu všetko dovolila. No teraz už nie. Dostane príučku, no najprv zo seba musím všetok ten žiaľ dostať, a tak som len plakala.

Vtom na mňa padol tieň a pocítila som prítomnosť ďalšej osoby. Od ľaku som sa prudko strhla a zdvihla som zrak, aby som zistila, kto to je.

Stál tam Niall. Zadívala som sa na neho a z očí mi zmizlo zdesenie. Po chvíľke som sklopila zrak a opäť som plakala. Slzy sprevádzali hlasné vzlyky a Niall si sadol ku mne. Jemne na objal a pritisol si ma k sebe. Schúlila som sa mu v náručí a nedokázala som prestať plakať. Bolo príjemné mať pri sebe niekoho. Aj keď to bol práve Niall.

Pevne ma držal a hladil ma po vlasoch. Upokojoval ma, no na nič sa ma nepýtal. To som ocenila. Nezvládla by som o tom teraz rozprávať. Sedeli sme sa tam dlho, až kým mi z očí nič netieklo. Upokojila som sa a pomaly sa od neho odtiahla.

„Už si v poriadku?“ ozval sa Niall.

„Ani nie, ale je to lepšie.“

„Ak chceš, zdôver sa mi. Pomôže ti, keď sa vyrozprávaš. Prisahám, že to nikomu nepoviem.“

„Ja neviem, celé je to také ... Ja ... Mal si pravdu ... Mala som ťa poslúchnuť,“ odvetila som a opäť som sa rozplakala.

„V čom som mal pravdu? Čo sa stalo?“

„Ja ... bola som v bare a volal mi Eric. Vyšla som von, aby som ho dobre počula a dohodli sme sa, že zajtra prídem večer k nemu. Keď mi zložil, chcela som sa vrátiť dovnútra, ale začula som krik a smiech. Šla som sa pozrieť a nakukla som za roh. Stál tam ... on a jeho partia ... rozprávali sa o mne ... chcel ma zajtra dostať a ... a ak by som sa mu nepodvolila ... tak .. tak by to urobil násilím,“ rozplakala som sa znovu.

Opäť som sa k nemu schúlila a oprela som si hlavu o jeho rameno. Nepovedal nič typu „Ja som ti to vravel.“ a za to som mu bola nesmierne vďačná. Len tam som mnou ticho sedel a objímal ma. Bolo mi tak príjemne. Cítila som sa v bezpečí.

Keď z môjho tela vyprchali všetky slzy, pozrela som mu do tváre. V očiach mu žiarila neha a pochopenie a niečo ma v tej chvíli k nemu neskutočne priťahovalo. Možno to boli jeho nádherná modré dúhovky alebo to objatie. Cítila som, že o chvíľu by došlo k niečomu vážnemu. Rýchlo som teda odvrátila zrak a postavila som sa.

„Už by som mala ísť. Je neskoro a nechcem, aby sa o mňa báli.“

„Odprevadím ťa.“

„To nie je potrebné. Trafím domov aj sama.“

„Prosím, dovoľ mi to. Budem pokojnejší.“

„Tak teda dobre.“

Postavil sa z lavičky a pobrali sme sa k ranču. Nebolo to ďaleko a cesta nám trvala len pár minút. Keď sme sa blížili k domu, napadla ma jedna myšlienka.

„Niall, čo si vlastne robil v tej časti mesta? O takom čase tam nikto nebol.“

„Boli sme sa navečerať s chalanmi a zobrali sme to skratkou.“

„Ach tak. Rozmýšľala som, že čo si robil sám v opustenej časti tak neskoro v noci.“

„Ale bolo dobre, že som tam bol. Aspoň si nebola sama.“

„Áno, mala som šťastie,“ usmiala som sa na neho. Zastali sme pred verandou a v tichosti sme na seba hľadeli.

„Tak ja už asi pôjdem, aby si o mňa chalani nerobili starosti,“ prerušil ticho Niall.

„Iste. Ďakujem, že si tam bol a pomohol mi.“

„To nestojí za reč,“ usmial sa.

Váhala som, čo urobiť. No napokon som ho objala. Najprv bol zmätený, no potom objal aj on mňa. Keď som sa odťahovala, pobozkala som ho na líce a zašepkala som:

„Ďakujem.“

Potom som sa otočila a vkročila som do domu.

Len čo sa za mnou zatvorili dvere, ovládol ma pocit, aký som ešte nezažila. Rýchlo som sa oprela o dvere, aby sa mi nepodlomili kolená. Srdce mi búšilo a mala som pocit, že o chvíľu zlomí rebrá a vyderie sa von. V hrdle mi vyschlo a šokovane som vnímala tie zmeny. Toto spôsobil jeden bozk na líce? Nie, nie. Určite som ešte roztrasená z Erica. Nemá to nič spoločné s Niallom.

Bože môj, čo si to nahováram. Odkedy som sa mi na tej lavičke zadívala do očí, nemohla som ho dostať z mysle. Aj to, že som ho objala a pobozkala, síce len na líce, bol len náhly popud. Zvrátenosť. Nemala som to robiť. Čo sa to so mnou deje?

Roztrasená som vyšla na poschodie a otvorila som dvere do izby. V momente sa na mňa vrhla Lisa a ani som sa nestačila spamätať.

„Si ty normálna? Kde si bola? Vieš ako som sa o teba bála. Dlho si nechodila dnu a tak som za tebou vyšla von. No pred barom nikoho. Zmizla si. Hľadala som ťa celú noc a nemohla som ťa nikde nájsť. Potom som sa pobrala domov a dúfala som, že si už tu. No teba ešte stále nikde. Našťastie tvoja mamka už spala a tak sa ma nič nepýtala. Vieš, aký strach si mi narobila? Okamžite to zo seba vysyp!“

Zmätene som na ňu hľadela a rýchlo som sa spamätávala.  Ako som mohla zabudnúť na Lisu? Utiekla som preč a vôbec som nemyslela na to, že sa o mňa bude strachovať.

„Prepáč,“ dostala som zo seba.

„Prepáč?“ hysterčila Lisa. „Prepáč nestačí. Okamžite mi povedz, kde si bola. Ak to nebude dostatočný dôvod, asi ťa zaškrtím.“

A tak som znovu spustila, čo sa tejto noci stalo. Lisa len nemo sedela a s otvorenými ústami ma počúvala.

Niall

Z ničoho nič ma objala. Zostal som tam zaskočený stáť a nevedel som prinútiť svoje telo urobiť akýkoľvek pohyb. Napokon sa moje ruky rozhýbali a objal som ju tiež. Keď sa odťahovala, pocítil som jej pery na svojom líci. Ona ma pobozkala? Síce to nebolo na ústa, ale ... Potom už len šepla „Ďakujem.“ a zmizla vnútri domu.

Ešte pár sekúnd som tam zarazene stál na chodníku pred domom a snažil som sa ujasniť si veci. No vôbec mi to nedávalo zmysel. Následne som vykročil domov a blúdil som v myšlienkach. Ani neviem ako a už som bol doma. Len čo som za sebou zatvoril dvere, už ma začali chalani bombardovať otázkami.

„Kde si bol? Prečo si neprišiel skôr? S kým si bol?“

Netušil som, čo im povedať. Nemohol som prezradiť to, čo mi povedala Chloe. To by som porušil svoj sľub. A tak som to len zjednodušil.

„Zdalo sa mi, že som tam na lavičke zbadal Chloe, a tak som šiel k nej. Naozaj to bola ona. Chvíľku sme sa rozprávali a nejako sme zabudli na čas. Bol som ju ešte odprevadiť a tak som sa zdržal. Stačí?“

Len súhlasne zamrmlali a rozliezli sme sa po dome každý do svojej postele. Keď som bol konečne sám, opäť som uvažoval na Chloe. Neprestala mi liezť po rozume. A hlavne tá jej rozlúčka. No väčšmi ma trápilo, čo urobí zajtra, keď po ňu príde Eric. Ako sa zachová? A čo ak jej ten idiot nejako ublíži? To nesmiem dopustiť. A tak som sa rozhodol, že tam večer zájdem akože sa pozrieť na Briska. S touto myšlienkou som zaspal. 

Moments 12

Poobede som pocítila náhlu únavu, a tak som si ľahla po postele. Sníval sa mi úplne hlúpy sen o nejakých kozách. Večer ma zobudila Lisa.

„Ideme teda von, alebo si ešte unavená a necítiš sa dobre?“

„To už je toľko hodín? Jasné, že ideme. Len sa oblečiem a upravím, sekundu.“

Moja sekunda trvala ako vždy polhodiny, no konečne sme vyrazili. Hoci ešte nebolo ani 9, vonku sa zvečerievalo. Dorazili sme do baru a objednali sme si vodku s džúsom. Hodili sme to do seba a obzerali si dnešných návštevníkov. Bolo tu pár starších ľudí, čo sme už z videnia poznali, no pribudli aj nejaký noví. Lisa skomentovala stav mužskej populácie a znechutene si objednala ďalšiu vodku.

„To tu v celom meste nie je iný pekný chalan ako Eric?“ zamračila sa.

„Hou hou hou, bacha Eric je môj,“ zasmiala som sa.

„Veď to máš jasné. Ale štve ma, že tu nemôžem nájsť vhodný materiál na balenie. Chcela som aspoň nejaký krátky letný románik, no polovica prázdnin je fuč a ja som ešte nikoho nezbalila.“

„Neboj sa, určite sa objaví niekto, kto ťa osloví. To sme len veľmi nechodili do spoločnosti a preto si ešte nestretla nikoho, kto by ťa zaujal.“

„Asi máš pravdu,“ poznamenala a kopla do seba vodku, ktorú jej práve doniesli. „Nejdeme tancovať?“

„Tancovať? Ty si normálna, veď to je bar a nie diskotéka.“

„Škoda no. Mám chuť zo seba všetko dostať.“

„Zajtra to dostaneš na koni.“

„Veď hej, hej.“

„Dnes s tebou absolútne nie je reč. Čo ti je?“

„Ale nič nič.“

„To kvôli tým chalanom?“

„Nie, ja neviem. Možno.“

„To bude fajn, prenesieš sa cez to.“

Vtom mi zazvonil mobil a rýchlo som ho zdvihla. Bol to Eric.

„Ahoj, pusa.“

„Ahoj, stalo sa niečo?“

„Nie, malo by sa?“

„Prepáč Eric, ale vôbec ti nerozumiem. Počkaj chvíľu, nájdem si tichšie miesto.“

„Prepáč mi to,“ ospravedlnila som sa Lise a pobrala som sa von pred bar.

„Už som tu. Tak čo si vravel?“

„Nič také. Nechcela by si zajtra prísť ku mne a spravili by sme si pekný večer?“

„Prečo nie? A čo tak zrazu ťa napadlo?“

„Len tak som na teba myslel a tak som si povedal, že ťa už konečne musím vidieť.“

„Aj ja by som ťa rada videla. Prídeš po mňa?“

„Iste. O 7 ma čakaj pred domom. Maj sa.“

A zložil. Bol to rýchly telefonát. Vložila som telefón do kapsy a chcela som sa pobral späť dnu. Vtom ma však zarazil hurónsky smiech, ktorý vychádzal spoza budovy. Niekto zakričal „Zajtra bude len tvoja.“. Prišlo mi to divné. Niečo ma nútilo ísť sa tam pozrieť, a tak som podišla k rohu a opatrne som nakukla. Stála tam partia chalanov a na niečom sa zabávali.

„Tá je ale sprostá. Pekná, ale totálne naivná. Našiel si si peknú samičku.“

„Ja viem. Viem presne vycítiť, ktorá je tá pravá.“ Vtom som zamrzla. Ten hlas som veľmi dobre poznala. Bol to Eric. „Už dlho sa ju pokúšam dostať, no je až príliš plachá. Ale zajtra to spolu pekne roztočíme. Ak nebude chcieť, prinútim ju. Ale bude moja!“ zareval.

Zvyšok partie sa opäť rozosmial a mne na chvíľu zastavilo srdce. Nedokázala som uveriť tomu, čo som práve počula. Naozaj ma chcel len zneužiť? A ak by som sa mu bránila, bol by schopný znásilniť ma? Nie, nie, nie. To nemôže byť pravda. Veď bol ku mne taký milý. Ako je možné, že sa teraz správa ako úplný idiot?

Len som tam ako hlupaňa stála a ani som si neuvedomila, že mi tečú, kým mi nenasiaklo tričko. Cítila som sa taká ponížená. Ako som mohla byť taká slepá. V tom momente som chcela ujsť niekam ďaleko, kde ma nikto nenájde. Z očí sa mi už spustili vodopády sĺz a ja som sa ani len neunúvala ich zastaviť. Rozbehla som sa neviem kam. Potrebovala som čo najrýchlejšie zmiznúť preč od toho baru.

Bežala som niekoľko minút, až som si uvedomila, že ani len netuším, kde sa nachádzam. Neďaleko som zbadala lavičku a tak som sa k nej rozbehla. Sadla som si a skrčila kolená k sebe. Oblapila som ich rukami a nechala som slzy, aby zo mňa vymyli všetku tú špinu, čo do mňa za posledné mesiace Eric nahustil.

Niall

Večer sme boli s chalanmi opäť v Nando´s a spoločne sme sa najedli. Ešte chvíľu sme len tak debatovali a následne sme sa pobrali späť ku mne. Harry načal tému o Chloe a rozplýval sa nad tým, aká je zlatá. Ani neviem ako a vošla do mňa zlosť a nepríjemne som mu odvrkol:

„To nie je dievča ja jednu noc.“

„Ale no tak, Niall. Čo si taký podráždený? Nebodaj sa ti páči?“ podpichoval do mňa.

A zasiahol citlivé miesto. Páčila sa mi. Vôbec som si to neuvedomil, kým bola ku mne odporná. Ale keď sa ku mne začala správať priateľsky, pozdvihovalo mi to náladu a cítil som sa šťastný. No hnevalo ma, že je to kvôli Ericovi. Ten blbec si ju nezaslúžil. S každou sa zahrával a vtedy som pochopil, že mi na nej záleží. Nechcel som, aby sa popálila. Preto som jej to aj jedného dňa naznačil.

Boli sme ako zvyčajne v stajni a odstrojovali sme kone z prechádzky. Napadlo mi to ako dobrý situácia, a tak som spustil:

„Si s ním šťastná?“ opýtal som sa jej a čakal na jej odpoveď.

„Čože? Čo to je za otázka?“ pozrela na mňa nechápavo a prestala odopínať nánosník.

„No, zaujíma ma to.“

„Vieš o tom, že sa ti vôbec nemusím povedať?“

„Áno, viem,“ potvrdil som, ale netrpezlivo som jej hľadel do očí.

„Tak dobre,“ kapitulovala, „áno, som s ním šťastná.“

„To je dobré. Ale mala by si vedieť, že dievčatá strieda dosť často. Každej nakecá somariny a pobalamutí ju, až sa s ňou nakoniec vyspí a odkopne ju.“

„Ako sa opovažuješ?!?“ skríkla Chloe. Takúto reakciou som nečakal. No ona pokračovala:

„Vôbec ho nepoznáš. Možno taký bol, ale teraz to je iné. Miluje ma a ja milujem jeho. Nie je to len o sexe. Neopováž sa ho viacej osočovať!“ zvolala a odniesla veci na miesto. Vrátila sa späť po Lady a bez slova ju odviedla do boxu. Prešla okolo mňa ako vzduch a ani na mňa nepozrela.

Po tomto incidente sa ku mne správala opäť odmerane. Po pár hodinách som to však nezniesol a ospravedlnil som sa jej. Všetko sa vrátilo späť do starých koľají a ja som už tú tému nevyťahoval. Nechcel som sa s ňou opäť hádať. Ale bolelo ma, aká je zaslepená a že vôbec nevidí jeho pravé ja. Veď ten chalan nemal chrbtovú kosť. No nikdy neuzná, že mám pravdu, kým sa na vlastnej koži nepopáli.

Na tento moment som si spomenul hneď, ako sa ma Harry spýtal, či sa mi páči. Neodpovedal som, no aj napriek tomu to všetkým došlo. Kto mlčí, ten svedčí. Nevšímal som si ich a zahĺbil som sa do svojich myšlienok. Poobzeral som sa, kde sme, aby som zistil, ako dlho nám ešte bude trvať cesta. Nachádzali sme si neďaleko parku v centre, a práve keď som sa chcel otočiť naspäť, zbadal som na neďalekej lavičke niekoho sedieť. Pozrel som sa bližšie a v svetle lampy som rozpoznal dievča. No nebolo to obyčajné dievča. Bola to Chloe.

„Chalani, choďte ďalej bezo mňa. Prídem neskôr,“ povedal som im a pobral som sa k nej. 

Moments 11

Chloe

Odkedy sme sa s Ericom dali dokopy, prešlo už pár týždňov. Vždy keď mohol, tak sme sa stretávali, a zvyšný čas som trávila tréningom s Lady alebo s Lisou a Niallom. Už som na neho nebola protivná. Žiadne uštipačné poznámky alebo nepríjemné správanie. Dá sa povedať, že sme sa celkom spriatelili. V mojom živote sa zmenilo toľko vecí, že už som to nepovažovala za potrebné. Všetky moje zásady o samote v tomto meste stroskotali na plnej čiare. Spoznala som Ericových kamarátov a už som nebola ku všetkým taká neznesiteľná.

Keď sme v pondelok trénovali s Niallom vyššiu úroveň, celkom mu to šlo. Párkrát som ho aj pochválila a obdarila ho priateľským úsmevom. Bolo na ňom vidno, že je rád, že som mu už konečne dala pokoj. Občas sme aj prehodili pár slov, no väčšinou sme sa venovali len prekážkam.

Práve som mu zvýšila úroveň a sledovala som, ako ju zvládne. Pripravil sa na štart a pustil sa zdolávať jednotlivé prekážky. Vyštartoval celkom dobre a výšku 75 cm zvládol na jednotku. No keď sa blížil k 90-ke, spomalil a skok mu veľmi nevyšiel. Zhodil poslednú tyč a dopadol na zem. Podišiel ku mne, zosadol a povedal:

„Tak toto mi veľmi nevyšlo. Čo som robil zle?“

Vtom sa spoza našich chrbtov ozval potlesk a podišli k nám 4 chalani asi v jeho veku. Zdali sa mi povedomí, no nemohla som prísť na to, odkiaľ. Všimla som si, že sú všetci veľmi pekní. Kto to je?

„Bravo, Niall. Ešte pár takýchto skokov a môžeš ísť na olympiádu,“ smial sa chalan z hnedými vlasmi rozcuchanými na všetky strany.

„Chcel by som vidieť teba, ako by si si s tým poradil,“ odvetil Niall.

„Ukáž sa Loui!“ skríkol chalan s hnedými kučeravými vlasmi, čo stálí vedľa.

Takže tamten sa volá Loui. Zrazu som len sledovala, ako si zobral od Nialla uzdu a vyhupol sa do sedla.

„Hej, to nemôžeš!“ skríkla som naňho. „Zraníš koňa!“

„Neboj, nezraním,“ znela odpoveď a už sa rútil na prvú prekážku. S porazeneckým výrazom na tvári som sledovala jeho výstup. Čím ďalej, tým viac sa mi otvárala sánka a čumela som naňho s vypúlenými očami. Ten chalan to teda na koni vie. Poslednú prekážku zvládol bez chybičky a vrátil sa späť k nám. Ľahko zosadol zo sedla a podal mi uzdu.

„Louis? Ako si to? Čo to malo byť? Odkedy vieš jazdiť na koni?“ prekrikovali otázky jeden cez druhého.

„Keď som bol malý, chodieval som na neďaleký ranč a učil som sa jazdiť. Keď som mal 12, tak som s tým prestal,“ pokrčí plecami Louis.

„Aké vysoké prekážky dokážeš preskočiť?“ nevydržala som.

„Najviac som skákal cez 150 cm, ale to som už dosť dlho neskúšal.“

Páni, 150 cm. Už niekoľko dní sa snažím preskočiť cez 120-ku, ale nedarí sa mi. Neviem prísť na chybu. Budem to musieť urobiť. Požiadam ho o pomoc.

„Nemohol by si mi s tým pomôcť? Nedokážem sa dostať cez 120-ku a na preteky potrebujem minimálne 140.“

„Iste, prečo nie. Ale mám podmienku. Budem si sem niekedy môcť prísť zajazdiť. Už dlho som pod sebou koňa necítil a chýba mi to.“

„Iste, s tým nebude problém. Vybavím to.“

„Tak platí,“ podal mi ruku. Stisla som mu ju a pozrela mu do očí. Vzápätí som sa otočila k Niallovi a vyriekla som:

„Tak čo, pokračujeme alebo chceš mať na dnes pokoj?“

„Koľko ostáva to konca hodiny?“

„Asi 10 minút.“

„Tak to teda dokončíme. Oni počkajú,“ riekne a vysadne na koňa.

„Ehm ehm, Niall. Nechcel by si nám predstaviť túto očarujúcu dámu?“ spýta sa opäť ten kučeravý.

„Chalani, to je Chloe. Chloe, to je Harry, Louis, Liam a Zayn,“ odvetil ukazujúc na jednotlivých chalanov.

„Ahojte,“ pozdravila som im.

„Veľmi ma teší. Nechcela by si si večer niekam vyraziť?“ usmial sa na mňa Harry.

„Je zadaná,“ zvolal Niall a pomaly ide k prekážkam.

„Nepovedal si nám, že máš priateľku?“

„Nie je moja!“

„Škoda no,“ vzdychol si Harry a nahodil trpiaci výraz šteňaťa. Zasmiala som sa a preniesla som svoju pozornosť na Nialla. Išlo mu to skvele a s napätím som čakala, ako zvládne poslednú prekážku. Určite bol poriadne nervózny, pretože sa pred chalanmi nechcel strápniť. Vyrazil vpred a ľahko preskočil 90 cm.

„No vidíš, že si to zvládol!“ zakričala som na neho. Ukázal mi zdvihnuté prsty a prešiel si dráhu ešte raz.

„Ty tu robíš trénerku?“ ozval sa Liam.

„Nie tak celkom. Moji rodičia nedávno kúpili tieto pozemky a ja som tu len pokračovala v jazdení. Ešte stále som amatér. No Niallova mamka prišla a chcela prihlásiť Nialla. Keďže moja mamina už nejazdí a stará sa len o kone, zvalila to mne a tak som skončila s ním,“ ukázala som rukou na Nialla.

„Nemohli by sme sa ísť pozrieť do stajne?“ spýta sa Louis.

„Iste. Len nenarobte hluk a nevyplašte kone, prosím.“

„Môžeš sa spoľahnúť,“ odvetil a všetci štyria odišli.

Opäť som sa sústredila na Nialla a pozorovala som ho. Keď opäť bezchybne zvládol celú trasu, prikázala som mu prebehnúť jedno kolečko cvalom a potom vykrokovať. Tak mohol ísť odstrojiť koňa.

Nechala som ho tam samého a pobrala som sa do stajne. Do obeda ostávala ešte hodina a pol, a tak som chcela ten čas stráviť na koni. Rozhodla som sa, že sa vyberiem za Lisou na lúku, kde sme boli v prvý deň. V stajniach ešte stále stáli chalani a obzerali si kone. Chvíľu som ich pozorovala z diaľky a opäť ma ovládol ten pocit, že ich odniekiaľ poznám. No nemohla som prísť na to odkiaľ. Lámala som si nad tým hlavu, no potom som to jednoducho vzdala a podišla som k nim.

„Neustále mám pocit, že vás odniekiaľ poznám. Kto ste?“

„Ou, máme skupinu One Direction,“ odvetí Liam.

„Prepáčte, nechcem vás uraziť, ale nič mi to nehovorí. Hudbu nejako veľmi nesledujem.“

„Nevadí, nie sme až tak slávny.“

Dumala som nad všetkým a dávala si súvislosti dokopy. Vtom sa nad mojou hlavou rozsvietila žiarovka a pred očami som uvidela obraz klipu z televízie, kde boli oni v Londýne.

„Aha, už viem! Videla som vás v tom klipe v Londýne.“

Usmial sa na mňa a potvrdil moje slová.  

„Tak, rada som vás spoznala, ale už musím ísť. Chcem sa ešte prebehnúť s mojou kobylou.“

Pobrala som sa k jej boxu, no náhle som zastavila.

„Ty Louis. Príď kedykoľvek, keď si budeš chcieť zajazdiť, no nezabudni na oplátku!“

„Ok!“ zavolal späť a až potom som začala pripravovať postroj pre Lady.

Keď som odchádzala zo stajne, Niall už bol dnu a skladal Briskovi sedlo. Ostatní stáli pri ňom a sledovali ho. Nasadla som do sedla a pobrala som sa von. Predtým som im ešte pozdravila a pustila som sa na pole. Cestou som rozmýšľala, že aj keď sú určite dosť slávni, keď im v tom klipe skákali tucty dievčat a šaleli, mne pripadali celkom normálni. Žiadne namyslené hviezdičky ani nič podobné.

Keď som došla ku nášmu stromu, sadla som si vedľa nej. Lisa ležala s hlavou opretou o kmeň stromu a spala. Jemne som zatriasla, aby sa zobudila. O pár sekúnd otvorila oči a pozrela na mňa.

„Ahoj. Čo ty tu robíš? Nemala si cvičiť Nialla?“

„Už sme skončili. Prišli po neho kamaráti.“

„A boli pekní?“

Typická Lisa. Pokiaľ je reč o nejakom chlapcovi, zaujíma ju či je pekný.

„Popravde, boli fakt na zožratie,“ zasmiala som sa.

„Chcem ich vidieť!“ skríkla.

„Pokoj. S jedným z nich som sa dohodla, že ma bude trénovať, lebo vie skočiť 150-ku. A ostatní sa určite niekedy zastavia. A keď nie, tak sa možno niekedy stretneme v Nando´s. Vieš, že tam stále chodí Niall a oni tam budú určite s ním.“

„Tak dobre. Musíš ma s nimi zoznámiť.“

„Jasné, to si píš. Počuj, napadlo ma, či by sme dnes nezašli do baru. Nemám chuť ostať doma.“

„Prečo nie. Rada pôjdem. Ale nejdeme už na obed. Vyzerá, že bude poludnie.“

„Tak poďme.“

Moments 10

Mali ste pravdu ... ten prítomný čas tam je hrozný. Vôbec som si to neuvedomila, že som to písala úplne iným štýlom, kým som si neprečítala vaše komenty. Ďakujem za úprimnosť. Prvadepodobne ma dosť ovplyvnili knihy, ktoré som posledné dni čítala a boli písané prítomným časom. Nedalo mi to pokoja a musela som to prepísať. Dúfam, že nabudúce sa už nekiksnem :-P

Niall

V stredu ráno som sa zobudil na buchot dverí a do izby na mi nahrnuli 4 ľudia. Sú tu, už prišli. Vyskočil som z postele a začali sme po sebe skákať. Síce sme sa nevideli len pár týždňov, no pre nás to bola obrovská doba. Harry, Liam, Louis a Zayn sú tu. Konečne dorazili a spoločne tu strávime celé leto. Teda okrem mojich tréningov s Chloe. Mám pocit, že náš vzťah sa už zlepšuje, no pokúšam sa priveľmi nedúfať.

„Ahojte všetci. Som tak rád, že ste už konečne tu. Konečne bude zábava.“

„To si píš, bratu,“ usmeje sa Harry.

„Kam sa máme zložiť?“ spýtal sa Liam a ukázal pritom na kufre pri dverách. Zaviedol som ich do izieb, aby si zložili veci. Dohodli sme sa, že sa o pol hodinu stretneme dole v kuchyni a spoločne sa naraňajkujeme. Netrvá dlho a naše bruchá sú zaplnené jedlom.

„Čo budeme dnes robiť?“ opýtal sa ich.

„Mohol by si nám ukázať mesto, aby sme nezablúdili. Keď sme tu boli naposledy, stihli sme sa akurát vyspať a už sme šli preč,“ ozval sa Zayn.

Ostatní súhlasili a tak sme sa vydali do centra. Povodil som ich po jednotlivých uliciach, ukážal im naše pamiatky a na obed sme skončili v mojom obľúbenom Nando´s. Mňa tu už ľudia poznajú, lenže spoločnosť ostatných chalanov vyvolala ošiaľ a o pár sekúnd sme boli obkľúčení davom jačiacich fanyniek, ktoré žiadali podpis a fotku. S úsmevom im vyhoveli a postupne sa skupinka preriedila, až sme ostali sami a objednali sme si.

Zvyšok popoludnia pokračoval prechádzkou po meste a doma sme skončili neskoro večer k smrti unavení.

„Chalani, ja už asi pôjdem spať,“ oznámil som im.

„Ty si normálny? Veď je sotva 9 hodín. Sme síce unavení, ale to nie je dôvod na spánok,“ pozrel na mňa Louis ako na blázna.

„Prepáčte, ale zajtra skoro ráno sa musím prichystať na tréning a nechcem zaspať koňovi na chrbte.“

Zľahka sa zasmiali a Liam odvetil: „Tak dobre, Niall. Ale nezvykaj si. Kým sme tu, bude sa žúrovať do noci.“

Len som s úsmevom prikývol hlavou a pobral sa hore schodmi do izby. Vyčerpaný som si ľahol do postele a v momente som zaspal.

Ráno mi zahučal budík a ospalo som sa dvihol z postele. Donútil sa vliezť pod sprchu a pustil som  studenú vodu. Chvíľu som podskakoval na kachličkách, a keď som už bol dostatočne prebratý, vypol som vodu a osušil som sa. Obliekol som si pripravené jazdecké oblečenie, ktoré som si nedávno kúpil z jazdeckého obchodu  a zišiel do kuchyne.

Samozrejme, že tam nikto nebol, a tak som potichu otvoril ľadničku a pripravil si výdatné raňajky. O 8:15 som vyrazil z domu, aby som stihol včas prísť do stajne a pripravil koňa. S Briskom som sa po takom krátkom čase zblížil a jeho prítomnosť som si užíval. Pri jazde na ňom som sa cítil slobodný ako vták a zakaždým ma to upokojovalo.

Onedlho bol Brisk pripravený na hodinu, keď sa otvorili dvere stajne a dnu vošla vysmiata Chloe.

„Dobre ránko. Ako si sa vyspal?“

Nechápal som, čo sa deje. Tá zmena v jej správaní ku mne bola taká náhla, že ma to zaskočilo. Nedokázal som si vysvetliť, čo zmenilo jej názor, že nie som len prašivý pes. No príliš som sa tými myšlienkami nezapodieval a rovnako veselo som odpovedal:

„Ahoj. Celkom dobre. Síce ma musela budiť studená sprcha, ale už sa cítim výborne. A ty ako? Stalo sa niečo, že máš takú skvelú náladu?“

„Nič zvláštne. Len som sa tak zobudila,“ usmiala sa na mňa. Toto je už naozaj divné. Ak sa ku mne správa milo, to som ešte dokázal pochopiť, ale že sa na mňa zo dňa na deň usmieva, akoby sme boli najlepší priatelia, to mi fakt nešlo do hlavy. Zmetene som sa na ňu zadíval a snažil som sa uhádnuť, čo jej v tej chvíli prúdi mysľou.

Zbadala môj pohľad, veselo sa zasmiala a odišla pripraviť Lady. Celý čas, čo som na ňu čakal, mi nedali pokoj otravné myšlienky. Až kým ku mne nepodišla pripravená na hodinu, rozmýšľal som, čo spôsobilo takú náhlu zmenu. No na nič som neprišiel.

„Čo by si chcel dnes robiť? Môžeme cvičiť v jazdiarni krok, klus a cval, alebo sa môžeš začať pomaly učiť skákať, alebo sa môžeme vydať do prírody na menšiu prechádzku.“

Uvažoval som nad ponukou, a vzhľadom na to, že sme naposledy boli v lese, vyškrtnem poslednú možnosť. Cvičiť opäť dookola krok, klus a cval by ma už nebavilo, a tak som sa rozhodol pre skoky. Bol som zvedavý, aká bude dnešná hodina.

„Volím tu druhú možnosť v jazdiarni – skoky.“

„Skvelý výber. Aspoň si môžem trochu zacvičiť na preteky.“

„Na preteky? Chceš súťažiť v skákaní?“

„Áno, parkúr bol vždy mojím snom, preto som toto leto začala trénovať  a začiatkom augusta sa chcem prihlásiť na malú skokovú súťaž. Ak sa mi pošťastí, tak sa dostanem do krajského kola,“ hovorila zasnene. Bolo na nej vidno, že jazdectvo je jej život. Kone ju robia šťastnou a nevie si bez nich predstaviť život. Pousmial som sa a odpovedal:

„To je pekný sen. Dúfam, že sa ti to podarí, budem držať palce.“

„Ďakujem. Ak sa ti bude dariť, môžeš sa tiež prihlásiť ako začiatočník s menšími prekážkami,“ navrhla.

„Wou, no ... ja neviem. Ešte sa v sedle necítim tak isto.“

„Veď sedíš na koni len pár hodín. Uvidíš, spravím z teba skokanského juniora. Aspoň sa mi vyplní čas počas dňa. Ale ak to naozaj chceš, musíš to brať vážne. Tréningy sa ti znásobia na 5 týždenne a budem musieť poriadne makať, aby si dohnal tých pár súťažiacich, ktorý už istý čas trénujú.“

Tá myšlienka sa mi zapáčila. Kone mám rád a jazdu som si dokonale vychutnávaô. Môcť trénovať viac krát týždenne by nebolo na zahodenie, a mohol by som skúsiť súťažiť. Bol by som obyčajným chalanom z mesta, ktorý ma rád kone a nie len hlúpym speváčikom, ktorý mal šťastie a teraz je slávny.

„Rád by som sa o to pokúsil, ak by ti to nevadilo.“

„Platí. Z financiami sa dohodneš neskôr s mojou mamkou a keby sa pýtala, povedz, že som súhlasila. Teraz môžeme začať.“

Presunuli sme sa do jazdiarne a pozorne som počúval, čo mi vysvetľuje. Počas toho, ako som klusal s Briskom cez tyče porozhadzované na zemi, jej zazvonil mobil a ona ho zdvihla. Zachytil som, ako sa rozžiarila a dumal som, s kým to asi tak môže volať. Zachytil som útržky rozhovoru, ako „Čo, to vážne?“, alebo „Super. Už sa neviem dočkať. Budem ťa čakať.“. Myšlienkami niekde inde som nedával pozor a nahol som sa na jednu stranu sedla. Len tak tak som sa udržal v sedle a opäť som sa sústredil na dráhu predo mnou. Tváril som sa, že som jej telefonát ani len nepostrehol.

Hodina ubehla ako voda, a tak sme sa zošuchli z koní a odstrojili sme ich do boxov. Ona bola raz dva hotová a s krátkym „Ahoj“ utekala von. Ešte chvíľu som sa zdržal a hladil som Briska po krku. Neustále som musel myslieť na tú ráznu zmenu v jej správaní a ten telefonát.

Po chvíľke som vyšiel von a zamieril som okolo domu na cestu domov. No na príjazdovej ceste sa mi naskytla odpoveď na moje otázky. Pred domom stála motorka a o ňu sa opieral Eric. Chloe ho objímala okolo krku a o niečom sa rozprávali. Potom ho pobozkala na ústa a všetky kusy skladačky zapadli do jedného. Nejako sa s Ericom stihli dať dokopy a teraz tvoria pár.

V žilách mi narastal hnev, no rýchlo som sa pokúsil upokojiť. Nehneval sa na Chloe. Kto by už len odolal šarmatnému Ericovi Ottmanovi? No štvalo ma, že práve s ňou sa teraz musí zahrávať. Neveril som mu, že sa do nej zamiloval. Nie je to typ na trvalý vzťah. Jeho mottom je „Vyspať sa a odkopnúť.“. A práve to ma štvalo najviac. Že cez tú zaslepenosť to Chloe nevidela.

No nič som s tým nemohol urobiť. Hlavne teraz nie, keď tam bol aj on. Skúsim sa s ňou najbližšie porozprávať a dohovoriť jej. S novými myšlienkami, ktoré posadli moju myseľ som zamieril domov k chalanom. Dúfal, že mi pomôžu prísť na iné myšlienky.

Moments 9

Cesta mi trvala približne 25 minút, a tak som bola na mieste už pred 7. Rozhliadla som sa okolo, no Erica som nikde nevidela. Vzápätí však prifrčal na motorke a žiarivo sa na mňa usmial. Dal si dole helmu a podišiel ku mne.

„Ahoj,“ pozdravila som mu.

„Ahoj. Máš nejaké miesto, kam by si chcela ísť? Rozmýšľal som nad večerou, ale to mi prišlo strašne gýčové a do baru som ťa zobrať nechcel.“

Zasmiala som sa a odvetila som: „S tou večerou máš pravdu. Vyber nejaké miesto.“

„Hmmm,“ zamyslel sa. „Už to mám, poď nasadni. Pešo by sme tam došli o dve hodiny.“

Zaváham a nervózne prešľapujem na mieste. Vycíti moju obavu a spýta sa:

„Bojíš sa motoriek?“

„No, nie že sa bojím. Ale mám voči nej rešpekt. Nikdy som sa ešte na motorke neviezla, a popravde som to ani nemala v úmysle po toľkých nehodách,“ priznala som úprimne.

„Ach tak. No väčšina tých nehôd sa stala preto, že buď išli prirýchlo, alebo nemali prilbu, alebo jazdili opitý. Ja som dnes nemal ešte ani kvapku alkoholu, mám dve prilby, a pôjdem pomaly, aby si sa nemala, dobre?“

„Tak dobre. Ale dávaj, prosím ťa, pozor.“

„Sľubujem,“ odvetil a povzbudzujúco sa na mňa usmial. Podal mi prilbu a tú svoju si nasadil na hlavu. Nasledovala som jeho príklad a už som mala lebku chránenú pancierom. Nasadla som si za neho a pevne ho chytila okolo pása.

„Pripravená?“

„Ani nie, ale choď, kým si to nerozmyslím.“

Počula som, ako sa jemne zasmial, no potom sa ozval ohlušujúci rev motorky a vyrazili sme. Napriek tomu, že som sa ho pevne držala, tlak ma hodil dozadu a v hlave mi prebehla myšlienka Teraz určite zomriem. Našťastie som sa udržala a objala som ho ešte silnejšie. Vedela som, že sa snaží ísť pomaly, no to sa na motorke veľmi nedalo.

Keď zo mňa opadol prvotný strach, do žíl sa mi navalil adrenalín a jazdu som si začala užívať. Vietor mi fúkal do do vlasov, ktoré trčali spod prilby a ja som pociťovala pocit, akoby som bola v extáze. Ešte nikdy som nerobila nič nebezpečné, a tak som to nepoznala. No ako náhle som ten pocit zažila prvýkrát, chcela som to opakovať znovu a znovu. V hrdla mi vyšiel šťastný smiech a Eric sa na mne zasmial:

„Tak čo, už je lepšie? Žiaden strach?“

„Je to úžasné,“ kričala som, aby som prehlušila zavýjanie motora.

Eric to už ďalej nekomentoval a sústredil sa na cestu. Onedlho sme odbočili na menšiu lesnú cestu a po pár minútach zastavil. Opatrne som zosadla z motorky a postavila som sa na vlastné. Eric si dal dole prilbu, no mne sa to nejako nedarilo. Aj keď som mala remienok odopnutý, nemohla som ju vytiahnuť z hlavy. Podišiel teda ku mne a pomohol mi. Popri tom sa prstami jemne dotkol môjho ucha a telom mi prebehla vlna vzrušenia.

Keď som bola konečne vyslobodená, mohla som sa nerušene poobzeral okolo seba. No nevidela som nič len stromy.

„Kde to sme?“

„Počkaj a uvidíš,“ usmeje sa a chytí ma za ruku. Vedie ma cez stromy a ja sa radšej ani nepýtam, kam ideme. Po pár metroch mi povie, aby som zatvorila oči, a tak ho poslúchnem. Keď konečne zastavíme, musím sa veľmi snažiť, aby som odolala pokušeniu pozrieť sa.

„Už môžeš otvoriť oči.“

Behom stotiny sekundy sa mi otvoria viečka a zadívam sa pred seba. Stojím na vrchole nejakého kopca a podo mnou za prudkým svahom sa rozprestiera úžasná panoráma nočného Mullingaru. Ústa mám otvorené v nemom úžase a nedokážem sa na tú nádheru vynadívať.

Keď sa konečne spamätám, otočím sa k Ericovi a usmejem sa na neho.

„Odkiaľ poznáš toto miesto?“

„Ako malý chlapec som bol strašne zvedavý a večne som niečo objavoval. Raz som sa ocitol tam dole na druhom konci kopca a povedal som si, že sa sem musím dostať za každú cenu.“

„Je tu nádherné. A zvlášť večer.“

„Som rád, že sa ti tu páči.“

Sadneme si na trávu a pozorujeme mesto a hviezdnatú oblohu. Obaja mlčíme, no nie je to to zvyčajné trápne ticho, ktoré sa snažíte prerušiť nejakou hlúpou poznámkou. Cítime sa príjemne. No vtom ma na jazyku začala páliť otázka a nedokázala som ju tam dlhšie udržať.

„Eric?“

„Hmm?“

„Koľko dievčat si sem už zobral?“

„Ty si prvá,“ odvetil pozerajúc do zeme.

„Myslíš, že som blbá?“ zasmiala som sa.

„Tak dobre, boli tu skoro všetky, s ktorými som niečo mal. Vadí?“

„Nie, len ma to zaujímalo. Skvelé miesto na to, aby ti holka padla k nohám.“

Nad mojou poznámkou sa len pousmial.

„Ale no ták. Nehovor, že to nepoužívaš ako baliacu taktiku.“

„Dobre, dobre. Máš pravdu,“ riekol a vykúzlil svoj dokonalý úsmev.

„A každej povieš, že tu s tebou ešte nikdy nikto nebol a že ona je prvá. Že si natoľko získala tvoje srdce, že si sa rozhodol ju sem zobrať a že ju bezvýhradne miluješ. A ona ti potom bude zobať z ruky a dá ti všetko, čo len budeš chcieť,“ podpichovala som ho. Bavilo ma sledovať, ako zareaguje.

Tentoraz sa už začal smiať a veselo sa na mňa pozrel.

„Až tak to nie je,“ odpovie a potom zvážnie. „Aspoň s tebou nie. Ty si už na to prišla, čiže nie si taká naivná ako ostatné dievčatá, a práve to sa mi na tebe tak páči.“

Nevedela som, čo mu na to odvetiť. Zarazilo ma to, čo povedal. No potom som si pomyslela, že je to len ďalší trik.

„Dobrý pokus.“

No na tvári sa mu mihol výraz sklamania. Stihla som ho zaregistrovať len na sekundu, pretože hneď otočil tvár, ale bola som si istá tým, čo som videla. Zarazilo ma, že to myslel vážne.

„Ty si to myslel vážne?“ spýtam sa pochybovačne.

Postrehnem jemné pokývnutie hlavou a nedokážem tomu uveriť.

„Presvedč ma o tom.“

„A ako?“

„Na to musíš prísť sám.“

Sústredene zvraští obočie a tuho rozmýšľa. Potom sa znenazdania nakloní ku mne a nežne ma pobozká. Po chvíľke sa odtiahne, ale len kúsok, aby zistil moju reakciu. Bola som zmätená. Bol to môj prvý bozk. Toto som nečakala. Aspoň nie hneď na prvom rande a s takým skvelým chalanom, ako je Eric. Lenže necítila som sa nepríjemne, práve naopak. Chcela som ešte viac.

A tak som sa prisala na jeho pery a on to pochopil ako súhlas. Zintenzívnil náš bozk, ktorý vzápätí prerástol do vášnivého súboja jazykov. Objala som ho okolo krku a on mi položil ruky na chrbát. Jednou mi jemne prechádzal po tričku, čím mi spôsoboval zimomriavky po celom tele. Druhú posúval smerom dole a postupne palec zasunul po tričko.

Vtom som sa strhla. Nechcela som, aby to šlo takýmto tempom. Vzhľadom na to, že som práve zažila svoj prvý bozk, ešte sa necítim dostatočne pripravená na ďalší krok vpred. Odtiahla som sa od neho a spustila ruky k telu. Spýtavo sa na mňa zahľadel a očakával nejaké slová.

„Vieš, je to na mňa príliš rýchlo. Ja ... ja ešte nie som pripravená na ...“ snažila som sa to vysvetliť no nenachádzala som správne slová.

„Chápem to. Ako chceš, nechcem na teba tlačiť,“ usmeje sa.

Následne ma opäť nežne pobozká a objíme ma. Ja sa usalaším v jeho objatí a spoločne tam len tak sedíme.

Keď sa zrazu pozriem na hodinky, je pol 11. Čože? Ako je možné, že sme tu už tak dlho.

„Eric, už je neskoro. Musím ísť domov.“

„Iste, prepáč, nesledoval som čas. Odveziem ťa domov. Poďme.“

Prejdeme naspäť k motorke a nasadíme si prilby.

„Kde to vlastne bývaš?“

„Na konci Harbour Road na ranči.“

„Takže to vy ste kúpili ten dom aj so stajňou od Rancella.“

Prikývnem a nasadnem za neho. O chvíľu už letíme po ceste do Mullingaru. Netrvá to dlho a zastavíme pred mojím domom. Dúfam, že nebudem mať s mamkou veľké problémy.

Zoskočím na zem a podám mu prilbu. Odloží ju pod sedadlo a svoju zavesí na volant. Podíde ku mne a zastane len pár centimetrov od mojej tváre. Zdvihnem hlavu a pozriem mu do očí. Usmeje sa na mňa a pobozká ma. Potom si bez slova nasadí prilbu, sadne na motorku a odíde preč. Bez pozdravu, bez prísľubu ďalšieho stretnutia. Hádam mi zavolá, pomyslím si a poberiem sa dnu do domu. 

Moments 8

Výborne som sa naobedovala a spoločne sme vošli do izby. Lisa sa už cítila dobre, a tak sme chceli ísť na menšiu prechádzku k vodopádom. Vytiahla som mobil zo zástrčky a ani som naň nepozrela. Vložila som si ho do kapsy a pobrali sme sa k stajniam.

Príprava koní nám trvala rekordne krátko a o chvíľu sme už boli na ceste do lesa. Onedlho sme už sedeli pri potoku a rozprávali sa. Vtom mi začal zvoniť mobil a ja som ho vytiahla. Nejaké neznáme číslo. Kto to môže byť? Na Erica som už nejako zabudla, keď sa neozýval. Zdvihla som hovor a priložila si mobil k uchu.

„Áno, tu Chloe.“

„Ahoj, Chloe. Takže tak sa voláš, dievča z Nando´s?“ ozval sa smiech v telefóne. „Kto je to?“ hučala do mňa Lisa. „Psst,“ odvetila som a odbila ju rukou.

„Eric?“

„Ako to, že poznáš moje meno?“

„Kamarát ťa poznal.“

„Ach tak. Už som si myslel, že to nikdy nedvihneš. Pomaly som strácal nádej.“

„Čože? Veď som ti dvihla takmer okamžite.“

„Teraz už áno, no pred polhodinou som ti párkrát volal a nikto to nedvíhal.“

„Ou, nechala som mobil v izbe, kým som obedovala. Prepáč.“

„Nič sa nedeje. Hlavne, že si teraz dvihla. Ako sa máš?“

„Super, práve som v lese na koni,“ zasmiala som sa.

„Na koni? Takže jazdíš a popritom telefonuješ? Nie je to nebezpečné?“

„Nie, sedím neďaleko jedného potoka na skale. Kôň je momentálne priviazaný o konár.“

„No veď preto. Nebol by som dvakrát nadšený, keby sa ti niečo stalo.“

„Vážne? A to už prečo? Veď sa takmer nepoznáme,“

„Práve preto. Nechcem prísť o možnosť opäť ťa vidieť. Čo tak v stredu večer?“

„Iste, prečo nie.“

„Tak super. Prídem po teba alebo sa niekde stretneme?“

„Asi by bolo vhodnejšie sa stretnúť niekde v meste.“

„Tak dobre. Poznáš ten bar neďaleko Nando´s.“

„Jasné. Už som tam bola.“

„To je fajn. Tak o 7 pred ním. Môže byť?“

„Áno. Budem tam.“

„Okey. Teším sa. Pa zatiaľ.“

„Ahoj,“ odvetila som a zložila.

Chvíľu som neveriacky zízala na mobil a nemohla som uveriť tomu, čo sa práve stalo.

„Bol to on? Ten Eric?“ pýtala sa netrpezlivo Lisa.

„Áno. Pozval ma von!“ zvolala som a začala som jačať ako šialená pubertiačka. Lisa sa ku mne hneď pridala a spoločne sme poskakovali po lese ako pojašené kozy. Bola som taká šťastná.

„A kam idete?“

„To ešte neviem. Máme sa stretnúť pred barom, kde sme boli nedávno, no neviem či tam pôjdeme.“

„Uuu, a čo si oblečieš?“

„Ja neviem,“ začala som hysterčiť. „Nemám nič poriadne na seba. Nikdy som sa neparádila a nesnažila sa okúzliť chlapcov.“

„Tam budeme musieť niečo vybrať z môjho repertoáru. Ešte šťastie, že máme rovnakú veľkosť. Zobrala som si sem aj pár sexy kúskov. Budeš žasnúť,“ uškrnula sa.

„Ďakujem ti. Si moja záchrana,“ vyliezlo zo mňa a vďačne som ju objala.

„Veď na to sú predsa kamarátky,“ usmiala sa. „Ale asi by sme sa už mali pobrať domov. Začína sa zaťahovať, a možno bude onedlho pršať.“

„Máš pravdu. Poďme.“

Zdvihla som sa a vyliezla som na sedlo. Pustili sme sa klusom cez les, no dávali sme si pozor na popadané konáre či zradné kmene stromov, vyčnievajúce spod zeme. Onedlho sme boli pri stajni a dali sme kone do poriadku. Potom sme šli do obývačky a zapli sme telku. Nič zaujímavé nešlo, a tak sme sa rozhodli pozrieť film Johny English Reborn. Obe sme ho milovali a dokázali sme to pozerať stále dookola. Vždy sme sa strašne nasmiali.

Keď film skončil, boli sme unavené, a tak sme sa pobrali do izby. Na prvý šup sme zaspali.

Je streda popoludní a ja len netrpezlivo poskakujem po izbe a neviem, čo skôr. Do večera je ešte kopec času, a tak sa ešte nemusím pripravovať. No ísť s Lady na prechádzku alebo trénovať by sa tiež neoplatilo. Nevedela som, čo robiť. Lisa bola v stajní a čistila boxy, a tak som sa nakoniec rozhodla niečo upiecť. Niečo rýchle, také do hodinky.

Na internete som našla úžasný recept na dvojfarebnú bábovku. Našla som všetky suroviny a pripravila som si ich na linku. Postupovala som presne podľa receptu a dúfala som, že sa vydarí. Vložila som do rúry a nechala zapiecť. Skontrolovala som čas. Bolo pár minút pred 5. Z domu by som mala vyraziť okolo pol 7, aby som stihla prísť načas. Mala som ešte času a tak som čakala, kým sa upečie.

O niekoľko minút bola bábovka hotová a kuchyňou sa šírila vábivá vôňa. Hádam to bude jedlé, zasmiala som sa v duchu. Vyložila som pekáč na stôl a opatrne som nakrájala pár kusov na vychladnutie. Medzitým som sa šla pozrieť za Lisou, ako je na tom. Potrebovala som jej pomoc pri príprave. Našťastie bola v stajní a práve viedla Starka do boxu. Odniesla veci a podišla ku mne.

„Ahoj, koľko je už hodín?“

„Bude pol 6 onedlho. Akurát správny čas. Pripravila som bábovku, nedáš si?“

„Mňaaam, zbožňujem bábovku. Poďme.“

„No len dúfam, že bude jedlá,“ zasmiala som sa.

Vošli sme do kuchyne a Lisa sa hneď vrhla na nakrájané kusy bábovky. Zhltla ich za pár sekúnd a oblizovala sa.

„Chloe, to je úžasné. Lepšiu bábovku som ešte nejedla. Máš talent na pečenie.“

„Ďakujem ti,“ usmiala som sa. „Nakrájam ti ešte? Aspoň ochutnám aj ja.“

Nadšene prikývla a túžobne hľadela na koláč. Narezala som ešte pár kúskov a rýchlo sme si na nich pochutili. Potom som ju vyhnala do izby, aby mi pomohla sa pripraviť.

Šikovne mi natočila jemné kučery a zopla mi ich na temeno do sponky. Následne mi naniesla jemný make-up, nech som prirodzená a ceruzkou mi ohraničila oči. Tak prišla na rad špirála a lesk. Ten som si však so sebou musela aj tak zobrať, pretože sa stavím, že kým prídem na dohodnuté miesto, už po ňom na mojich perách nezostane ani štipka.

Potom som si obliekla to, čo mi pripravila Lisa na posteľ. Všetko bolo jej a ešte som to nevidela. Musela si to kúpiť len nedávno. Nechceli sme to veľmi preháňať, aby to nevyzeralo, ako veľmi mi záleží na tom, ako vyzerám. A tak som si na seba obliekla čierne rifle a ružové voľné tričko. K tomu som si vzala ružové lodičky a svoju čiernu kabelku.

Cítila som sa v tom úžasne. Len sa vyskytol menší problém s opätkami. Nebola som na nich veľmi zvyknutá a nedokázala by som prejsť takú vzdialenosť do mesta. Tak som si obula svoje ružové botasky a skontrolovala som čas. 18:34 Najvyšší čas vyraziť.

Rozlúčila som sa s Lisou a ona mi zaželala veľa šťastia. Usmiala som sa na ňu a vykročila som ulicou k baru.