You Stole My Heart 5

Caitlin

Bola som na prechádzke s Phoebe. Odkedy som stretla Zayna v parku, už som sa tam neukázala. Nechcela som ho stretnúť, aby náhodu nezačala moja obranná hradba padať pri jeho sladkých slovách. Stačil by jediný jeho dotyk a rozpadla by sa. Veď vtedy v parku, keď mi utieral slzy, som mala pocit, že sa roztopím a padnem mu do náručia. No to som dovoliť nemohla, a tak jedinou možnosťou bolo vyhýbanie sa mu.

Našla som si iné miesto, kde som sa s Phoebe prechádzala. A nebol k tomu potrebný ani autobus. Stačilo prejsť na koniec ulice, a tam bola obrovská lúka, kde som ju mohla pustiť a ona sa tam vybláznila. Aj teraz som tam smerovala, keď ma zastavil známy hlas.

„Kate?!?“

Na mieste som stuhla a nemohla som sa pohnúť. Nie, nie, nie. To nemôže byť pravda. Veď som dávala sakra veľký pozor, aby som ho už nestretla. Myslela som si, že ho už neuvidím, keď od nášho posledného stretnutia ubehli tri mesiace. Áno, počítala som to. Chýbal mi. Bol jediný, ktorý sa mi od tej nehody prihovoril a snažil sa so mnou spriateliť. Ale to som nemohla dopustiť. Ale ako ma našiel? Po takom dlhom čase som si myslela, že už na mňa zabudol.

Žeby to bola len nejaká náhoda? Zaúčinkovala nejaká vyššia moc? Nemohla som ho len tak odignorovať a pokračovať ďalej. Už určite vedel, že som to ja, pretože som zastavila, a keby som sa pustila cestou ďalej, nasledoval by ma. Musela som tomu čeliť.

A tak som sa otočila a čakala som, čo sa bude diať.

Chvíľu bolo ticho a nevedela som, či tam ešte stále je. Potom som začula kroky, ako sa ku mne pomaly blíži. Len som tam tak stála, keď ma zrazu objal.

„Konečne!“ vydýchol si, „Tak si mi chýbala.“

Asi čakal, že mu na to poviem, že aj on mne, alebo že mu vôbec niečo poviem. No ja som tam len zmätene stála, ešte stále v šoku, a nezmohla som sa ani len na pozdrav. Tri mesiace som si ho vyháňala z hlavy a zrazu tu stojí a objíma ma. To snáď nie je pravda.

„Asi si ma nečakala,“ zasmial sa nasilu. „Vieš, šli sme s chalanmi nahrať jednu pieseň a keď sme vystúpili, tak som ťa uvidel. Najprv som nevedel, čo si to naozaj ty, ale musel som sa presvedčiť. A našťastie si to bola ty. Po tom, ako si naposledy odišla som ťa neustále čakal v parku a dúfal som, že prídeš, no bohužiaľ si sa neukázala. Pomaly som strácal nádej a zrazu ťa tu vidím. Bože aký som rád,“ vysypal to všetko zo seba na jeden dych.

Asi by som už vážne mala niečo povedať.

„Ahoj, prepač, reagujem trošku spomalene, lebo som v strašnom šoku.“

„Až tak som ťa prekvapil,“ riekol a v hlase mu bolo poznať smútok.

„Necháp to zle, ja len že sme sa nevideli tri mesiace, no a teraz takto, prekvapil si ma no.“

„Áno, chápem. A prečo si sa mi vlastne vyhýbala?“

Len to nie. Dúfala som, že túto otázku mi nepoloží. Nemôžem mu povedať pravdu a nič nemám vymyslené také, aby to znelo dôveryhodne. No tak budem musieť improvizovať.

„No vieš ...“ začala som, „mamka sa o mňa bála, že hodím tak ďaleko do mesta a že sa mi môže hocičo stať a tak ma poprosila, aby som sa s Phoebe prechádzala len tu blízko. A tak som si našla tamtú lúku,“ ukázala som rukou.

„Ach tak no. Takže ty tu niekde bývaš?“

Bože môj, opäť taká otázka. Nechcem mu hovoriť o svojom súkromí. Dokelu.

„Áno, neďaleko.“

„A nevadilo by ti, keby som niekedy prišiel sem na lúku, aby sme sa mohli porozprávať?“

Áno, vadilo. Nechcem sa k nikomu viazať. A už vonkoncom nie k prelietavému speváčikovi, ktorý ma len podlo využije a po pár dňoch odkopne ako psa. Aj keby šlo len o priateľstvo.

„V poriadku no,“ zaklamala som. Nechcela som sa opäť správať odporne. Nechcela som mu ublížiť. Už mi na ňom aj tak záležalo. Dokelu, toto sa nemalo stať.

„Tak super. Ako dlho sa tu dnes zdržíš?“ opýtal sa. „Vieš lebo keď skončíme nahrávanie, mohol by som prísť.“

„Väčšinou sme vonku tak dve-tri hodinky.“

„Tak to by sme mali stihnúť. Musím ísť za nimi, určite už soptia, že kde tak dlho som, ale potom sa zastavím. A nie že opäť niekam mizneš,“ zasmial sa.

Ako by som chcela. Chcem zmiznúť a už nikdy sa nevrátiť, aby som na teba mohla zabudnúť. Ale nemôžem. A tak mi neostáva nič iné, ako sa podvoliť ten druhej časti môjho ja, ktorá chce byť s tebou.

„Tak dobre, ahoj,“ rozlúčila som sa a pobrala som sa na lúku. On sa otočil a utekal naspäť k chalanom.

Keď som bola asi 20 metrov od cesty, pustila som Phoebe, nech si pobehá. Ja som si zatiaľ sadla do trávy a rozmýšľala som o Zaynovi. Ako to, že mu neviem odolať. Nechcem priateľov. Nepotrebujem sa opäť sklamať a trápiť sa kvôli niekomu.

Ale niečo v Zaynovi ma k nemu ťahalo. Mala som pocit, že mu môžem dôverovať. A aj keď sa časť môjho ja vzpierala, tá druhá dnes vyhrala, a tak sa s ním dnes stretnem. Chcel sa len porozprávať. Možno sa budeme rozprávať len o niečom nezaujímavom. Možno sa nebude montovať do môjho súkromia. Ale tá šanca bola mizivá. Určite o mne niečo bude chcieť vedieť, keď už minule sa o to zaujímal. Ale aspoň som mala čas pripraviť sa na to.

Premýšľala som teda, či mu mám povedať pravdu, či sa mu zdôveriť, alebo to zamlčať a poprosiť ho, aby sa do toho nemiešal. Tá druhá možnosť vyzerala veľmi lákavo. Veď ako inak si zachovať odstup ako nepovedať osobné veci. No na druhej strane, Zayn mal pravdu. Potrebovala som sa o tom s niekým porozprávať. Musela som zo seba dostať von všetky tie odporné veci, ktoré ma každým dňom trýznili. Ale komu by som to mala povedať, keď tu pre mňa nikto nie je. Všetci moji priatelia ma opustili.

Len Zayn nie. Nech som sa snažila akokoľvek ho od seba odohnať, neustále sa vracal. Ako bumerang. A to ma donútilo zamyslieť sa, či naozaj nie je hodný mojej dôvery v neho. A nakoniec som sa rozhodla. Poviem mu to. Dostanem zo seba všetko, čo ma posledné roky trápilo. Hádam ma preto neopustí.  Prosím, nech ma za to neodvrhne.

Práve vo chvíli, keď som sa konečne rozhodla, že mu to poviem, pribehla ku mne Phoebe a sadla si vedľa. Určite sa už blíži Zayn, inak by naďalej behala po lúke. A mala som pravdu. Onedlho som začula šušťanie trávy a pocítila som, ako si ku mne prisadol.